Kdo by si snad chtěl udělat názor na prezidenta Havla podle toho, co o něm dnes říká prezident Klaus, sotva by s výsledkem uspěl mezi lidmi, kteří Václava Havla osobně znali. Havel nebyl ani extrémní levičák, ani postdemokratický elitář, ani modernistický bořitel lidského řádu či dokonce nepřítel státu. Havla spíše vystihuje, co o něm stejný prezident Klaus řekl před rokem na jeho pohřbu, totiž že odešel prezident, politik, intelektuál, umělec a člověk, na kterého bude země vzpomínat s vděkem, úctou a respektem.” A jestliže Klaus vyzýval, aby se Havlovo dílo a odkaz nezplošťovalo a nedeformovalo, musí být nějaký závažný důvod, […]

Rozlúčka s odchádzajúcim rokom bola krátka a chladná, pretože 2012 bol dosť strašný rok. Nemal by som pred čitateľmi rozvádzať svoje súkromné boliestky. Stačí, ak poviem, že ako sa na rozlúčku so zlým hosťom patrí, šampanské netieklo prúdom. Pred polnocou som otvoril fľašku belgického piva. A jednou fľaškou to aj skončilo. Pred polnocou som už ležal v posteli a chrápal som. Nový rok prišiel pokojne, v spánku, bez nočných mor, ale dotkol sa podvedomia. Nie som odborník na sny. Nie som freudián ani zástanca psychoanalýzy, hoci som sa jej trochu venoval v zbierke poviedok Prvé veci z r. 2009. Snívalo […]

Ivan Krastev is Chairman of the Center for Liberal Strategies in Sofia, and Permanent Fellow at the Institute for Human Sciences (IWM) in Vienna. His latest book is In Mistrust We Trust: Can Democracy Survive When We Don’t Trust Our Leaders? SOFIE – Jedním z nejznepokojivějších důsledků probíhající finanční krize je zhroucení důvěry v demokratické instituce a politiky. Průzkum globální firmy Edelman nazvaný „Barometr důvěry“ zaznamenal v roce 2012 historicky největší propad, co se týče vlády. Může tento trend zvrátit větší „transparentnost“ – tato nová politická mantra občanských aktivistů i narůstajícího počtu demokratických vlád? Doufá se, že kombinace nových technologií, […]

Život ukazuje, že dobrá ústava je důležitější než svobodné volby. Neklid, který doprovází druhé výročí povstání na náměstí Tahrír, je jenom další a o něco křiklavější připomínkou toho, že se egyptská revoluce dostala na scestí. Znovu se objevuje názor, že arabské jaro nenaplnilo očekávání, dokonce je možné cítit jistou nostalgii po starém režimu. Arabští diktátoři, jakým byl například právě Husní Mubarak, však nemohli pokračovat ve svém vládnutí, aniž by nevyvolali ještě mnohem vážnější nepokoje – stačí se podívat do Sýrie. Události posledních dvou let na Blízkém východě nicméně podtrhují, že ústava je stejně důležitá jako volby a že v přechodném […]

Veľavážený Michail Borisovič, Drahý Miša, Mnohokrát som tento list začínal písať, ale jednu verziu po druhej som vyhadzoval do koša. Je ťažké písať otvorený list “zatvorenému” človeku. Rozprával som sa o Tvojich procesoch s mnohými Rusmi: politikmi i novinármi, spisovateľmi i vedcami, podnikateľmi i umelcami – všetci opakovali, že ide o politické procesy, že je to akt pomsty proti Chodorkovskému. Len jeden Rus odpovedal inak – Putin. Písal som o tom na stránkach Novej Gazety. Putin mi vtedy povedal, a ani sa pri tom nesnažil zakryť emócie, že máš ruky zakrvavené až po lakte a naznačil, že by si mohol vyjsť z väzenia, keby si splnil určité podmienky. Podľa […]

Tim Parks sa v Oknách do sveta pozerá na Miláno. Mám vytiahnuť žalúzie predtým, než si pôjdem na cappuccino alebo až potom? To je prvé rozhodnutie na začiatku každého nového dňa. Musím zistiť, či prší. Šnúra je vyšúchaná a latky na žalúziách sa spriečia, ak ju potiahnem priprudko. Pomaly sa otvára výhľad. ‚Výhľad‘ je trochu prehnaný výraz. Je to obyčajný dvor v činžiaku z šesťdesiatych rokov v robotníckej časti Milána; môj balkónik visí nad hlavným vchodom budovy, oproti ďalším podobným balkónikom nad ním a vpravo. V niektorých pulzuje život v podobe rastlín, psov, mačiek a kanárikov, v iných sú uskladnené staré bicykle, detské kočíky, nábytok. Uprostred priestranstva je […]

Harris Khalique sa v Oknách do sveta pozerá na Islamabád. Popoludní, keď je slnko rozžeravené a podvečer, keď jeho žiara vybledne do oranžova a dovolí mi zadívať sa na horizont, vyzerám z okna vo svojej pracovni. Okno vedie na terasu, ale je odtiaľ výhľad do väčšej diaľky. Vidím honosné paláce a predstavujem si privilegovanú menšinu, ktorá si v luxuse nažíva. Potom mi na myseľ zídu tí, ktorí im slúžia – čo im hádžu zrolované noviny na prah, dovážajú potraviny, šoférujú autá, zametajú dlážku, drú v rozhorúčených kuchyniach. Sami bývajú v chatrčiach, zastrčených v hĺbke bohatých štvrtí alebo natlačení v zadných dvoroch víl. […]

Surrealistické gesto Gérarda Depardieua – prvého Francúza svetového mena, ktorý sa stal ruským občanom – v sebe skrýva oveľa väčší zmysel aj nezmysel, než by sa zdalo na prvý pohľad. Francúzska duša je nepreniknuteľná. Áno, áno, aj Francúzi majú svoju národnú dušu, rovnako záhadnú, ale utajenejšiu než Rusi. Existuje celý oceán francúzskej literatúry, ale encyklopédia francúzskej duše zatiaľ neexistuje, práve preto, že Francúz ani sebe ani nikomu inému nedovolí, aby sa mu rýpal v duši, považuje to za vpád do svojej osobnej sféry, hanebný akt, čosi ako verejné dvíhanie sukne. Francúz Francúzov, takpovediac Francúz Francúzovič. Nechcem sa dotknúť francúzskych citov, […]

Photo: Gareth Cattermole / Getty Images Give Europe a soul was the motto under which one of the Fathers of the European Union, Jacques Delors, launched a campaign for the cultural consolidation of Europe a few years ago. He was convinced that a common identity needed to be developed which went deeper than the Schengen Agreement and the common currency, otherwise individual interests could break the Union. While his intent was surely as serious as it was honest, the attendant expectations were somewhat naive. For, might one ask whether a soul could be prescribed, like cost saving measures or penicillin? […]

Nie je veľa zločinov, ktoré Starý zákon zakazuje tak prísne ako prinášanie obetí kráľovi Molochovi (pozri 3. Kniha Mojžíšova, 18.21, 20.1-5). V spomínaných obetiach išlo o živé deti, ktoré sa spaľovali ako obetný dar Molochovi. Od tých čias je uctievanie Molocha známkou hlboko degradovanej kultúry. Starí Rímania ospravedlňovali zničenie Kartága tým, že jeho obyvatelia obetovali deti Molochovi. Milton predstavil Molocha ako prvého pohanského boha, ktorý sa zapojil do Satanovej vojny proti ľudstvu: „První Moloch byl, král strašný, zbrocený krví lidských obětí a slzami rodičů, ač jim pro trub a bubnů chřest slyšet nebylo svých vřesku nemluvňat, daných v zápal modle […]