Môj otec pochádzal z Írska a mal podrezaný jazyk. Íri majú podrezaný jazyk z jedného jednoduchého dôvodu. Sú ostrovným národom. Museli sa navzájom znášať. Nie žeby sa vždy znášali. Ale museli sa aspoň snažiť. A tak sa vyvinul spôsob rozprávania, ktorý im umožnil hovoriť strašné veci. A hovoriť ich šarmantne. Nie som Ír. Som Američan írskeho pôvodu. Podaktorí vravia, že aj ja mám podrezaný jazyk. Ak je to pravda, je to len preto, lebo som počúval, svojho otca, strýkovia a niektoré tety prekárať v našej obývačke v Bronxe. Pamätám si sobotné večery, keď sa pila žitná a zázvorové pivo, fajčilo sa, rozprávalo, spievalo a tancovalo a ja som tiež spieval a tancoval […]

Počas posledných trinástich rokov, desiatich mesiacov a šiestich dní, keď vystrájal na televíznych obrazovkách sveta, od prvého uvedenia do úradu prezidenta Venezuely až do minulého decembra, keď sa prestal objavovať na verejnosti, Hugo Chávez, ktorý v utorok skonal vo veku 58 rokov, neprestal byť záhadou. Tancujúci, smejúci sa, tárajúci, hroziaci, spievajúci, tyranizujúci, vždy provokujúci comandante (v skutočnosti zastával len hodnosť podplukovníka) po sebe zanechal veľkú medzeru. V rokoch jeho vlády ste sa vo Venezuele nikdy nemuseli obávať, že rozhovor na večierku či miestnej tancovačke uviazne: vždy tu bol Chávez, alebo, lepšie povedané, iba Chávez, na koho ste sa mohli sťažovať, chváliť ho, vysmievať sa mu […]

Ležím a premýšľam o slovenskom prezidentovi. Vy ste analfabeti? opýtal sa občanov, čiže nás všetkých. Najmä tých, čo ho nevolili. Videli sme to v televízii. Urobil to tak, že otázku položil jednej novinárke, ktorú tesne predtým zaujímalo, prečo ešte stále nevymenoval generálneho prokurátora, schváleného v parlamente. Jasná vec, nemala sa pýtať! Vieme, prečo ho nevymenoval: pretože nemusí. Nik ho tu neprinúti plniť si ústavné povinnosti, prípadne riadiť sa rozhodnutím ústavného súdu. Vylepil občanom facku arogantnou protiotázkou, riadnu im struhol z pozície sily. Takto nás oslovuje slovenská politická moc: fackami a pľuvancami. A ja sa zrazu bojím o tom mlčať, hoci viem, že hovoriť […]

Nový ministr zahraničí John Kerry měl zamířit víc na východ. První zahraniční cesta nového amerického ministra zahraničí Johna Kerryho opisuje působivý oblouk napříč devíti zeměmi Evropy a Blízkého východu. Je ale otázka, zda by neměl raději navštívit jenom dva státy – Čínu a Japonsko. To nejpodstatnější a nejnebezpečnější v mezinárodních vztazích se totiž odehrává právě mezi nimi. Druhá a třetí největší ekonomika světa jsou již několik měsíců zaklesnuté ve sporu o území, oživují nepěkné historické vzpomínky a dávají najevo, že v případě krize ani jedna ze stran neustoupí. Obchod mezi oběma zeměmi, který se obvykle pohybuje okolo 350 miliard dolarů […]

Padal sneh a fúkal vietor. Bolo to dvanásteho januára, vybral som sa autom do Čiech. V ten deň sa tam konalo prvé kolo prezidentských volieb. Dodal by som, že išlo o pražské, nie celonárodné voľby – provincia sa nevzrušovala. Provincia, ako sa patrí na pravú provinciu patrí, navyše českú, hrabalovskú, čiže politicky neuvedomelú, táto nádherná provincia v zimný deň spala kamenným spánkom, a na tento deň kašľala. Nebola to pre mňa nič nové, veď tiež pochádzam zo zapadnutej provincie a viem, že teplá večera tam znamená oveľa viac než dáke voľby. Na provincii sa nevolí. Na provincii sa existuje. A […]

Luljeta Lleshanaku sa v Oknách do sveta pozerá na albánsku Kruju. Najradšej píšem v spálni domu v Kruji, kde som vyrástla. Vo dvore za oknom sa zachovali stopy starého spôsobu života: plachty, zavesené na sušenie, hlinené nádoby, zvané ormagrip, šesťdesiatročné predmety, ktoré môj otec kedysi používal ako nádoby na olej a teraz, s odrezanými hrdlami, slúžia ako vázy na kvety; poničené múry, ktoré kedysi od dvora oddeľovali rajčinovú záhradu; alambik, ktorý v časoch pred tečúcou vodou slúžil na umývanie rúk po práci. No rovnako prítomné sú veci neviditeľné, nevidené: vygumované predmety a stratení ľudia; vyrúbaná slivka, na ktorú som ako […]

Christina Viragh hľadá v Osle a v svojich troch vlastiach európske orientačné body. Keď sa ma niekto spýta, kde som doma, či v Maďarsku, kde som sa narodila, do Švajčiarska, kde som vyrástla alebo do Talianska, kde žijem, odpovedám, že vo všetkých troch krajinách, v rozličných odtieňoch a v rôznej intenzite; a keď zbadám, že človek, ktorý mi túto otázku položil, nemá trpezlivosť pre podobné rozlišovanie, odpoviem jednoducho, v Európe. No úprimne povedané, v skutočnosti sama neviem, čo to znamená, ak nejde o životopisné fakty, ako že som sa narodila som sa v Európe ako Európanka európskym rodičom. Alebo o to, že mi […]

Můžeme se posmívat německému kultu akademických titulů, otázka je, zda je ten britský lepší. „Prosím, řekněte mi, kdy vás můžu oslovit pane doktore!“ říkávala mi servírka ve staromódní kavárně na Güntzelstrasse v Berlíně pokaždé, když mi přinesla ranní kávu. To bylo už hodně dávno, přesto jí nikdy tato radost nebyla dopřána, protože se mi nepodařilo dokončit oxfordskou disertační práci. Nicméně německý kult akademických titulů, tak hezky vyjádřený v otázce německé číšnice, si vyžádal další oběť v nejvyšším patře politiky. Profesorka (ex) dr. Annette Schavanová, ministryně školství a jedna z nejbližších spojenkyň kancléřky Angely Merkelové, odstoupila. Akademická komise její alma mater […]

Kedysi som si myslel, že v próze sa nepatrí spomínať sny. Dakedy koncom sedemdesiatych rokov som čítal esej Johna Leonarda, vyšla tuším v The New York Times Book Review a písal v nej, že v románoch sa nemajú vyskytovať sny. Už dávno som však túto myšlienku zamietol. Sny sú súčasťou pravdy o živote a úlohou knihy je precítiť dni i noci hrdinov. Práve som dopísal knihu a figuruje v nej sen, v ktorom môj rozprávač nájde starý zvonček z bicykla na schodoch do metra blízko Columbie. A prečo nie? Pred niekoľkými rokmi sa mi to skutočne snívalo. Písmeno O sa hodí k snom. Je to prvé […]

Americké mosty, letiště a železnice potřebují mnohem víc. Prezident Obama ve zprávě o stavu unie představil rozšířenou verzi „chytrých“ opatření, která mají vytvořit nová pracovní místa a oživit ekonomiku. Výrazně však snížil své cíle v jediné politice, která by ekonomiku rychle nastartovala a zároveň vytvořila podmínky pro dlouhodobý růst: a to v investicích do infrastruktury. Prezident se několikrát pokusil přijít s návrhy zákonů vyžadujícími investice 50 miliard dolarů, tedy pouhých 0,3 procenta hrubého domácího produktu (HDP), tentokrát se umírnil ještě více a navrhl plán, který má zajistit opravy 70 tisíc mostů z celého území USA, jež jsou ve špatném technickém […]