Foto: Peter Župník
Rozlúčka s odchádzajúcim rokom bola krátka a chladná, pretože 2012 bol dosť strašný rok. Nemal by som pred čitateľmi rozvádzať svoje súkromné boliestky. Stačí, ak poviem, že ako sa na rozlúčku so zlým hosťom patrí, šampanské netieklo prúdom. Pred polnocou som otvoril fľašku belgického piva. A jednou fľaškou to aj skončilo. Pred polnocou som už ležal v posteli a chrápal som. Nový rok prišiel pokojne, v spánku, bez nočných mor, ale dotkol sa podvedomia. Nie som odborník na sny. Nie som freudián ani zástanca psychoanalýzy, hoci som sa jej trochu venoval v zbierke poviedok Prvé veci z r. 2009. Snívalo sa mi o pive… Istotne preto, lebo pred niekoľkými dňami som si po dlhoročnej prestávke prečítal zbierku poviedok Inzerát na dům, ve kterém už nechci bydlet. U Hrabala je pivo všadeprítomné. Kým lev si svoje teritórium značkuje močom, Hrabal si hranice v literatúre označoval zlatistým nápojom. Pivo, pivo, všade pivo. V mojom sne ako aj vo všetkých knihách pána Bohumila.
Nasadol som do auta a odviezol sa do Mikulova. Mikulov je pohraničné mestečko, ktoré po 1. Svetovej vojne zabrali Rakúsku kvôli dákej dôležitej železničnej trati. Do Mikulova chodieval Hrabal. Súdil, že toto mestečko je Morava v kocke. Vystúpil som z auta a vošiel do baru. Bol takmer prázdny. Okrem barmana a staršieho chlapíka s bruškom v baretke a rozťahanom pulóvri ani živej duše… Prisadol som si. Starký mi povedal, že nevyzerám dobre. Potom sa spýtal, či si nechcem dať pivo, aby som trochu lepšie vyzeral. Funguje to? Opýtal som sa nedôverčivo. No viete, asi veľmi nie, veď aj sám Hrabal, keď sa ho spýtali, koľko pív za deň vypije, keď má dobrú náladu, odpovedal, že šesť. A keď zmenili otázku a opýtali sa, koľko ich vypije, keď má zlú náladu, povedal, že tiež šesť. Ale ty si daj, chlapče, v tvojom prípade možno bude všetko inak. A usmial sa. Vypil som najprv jedno, potom druhé, potom tretie, štvrté, piate, no pri šiestom sa mi chlapíkova tvár začala rozmazávať a jemu sa tiež trochu plietol jazyk, keď povedal, že už musí ísť, lebo mu zdochnú holuby. Každému preskakuje trochu inak, pomyslel som si, a nočné kŕmenie holubov je celkom milá úchylka. Rozlúčili sme sa a starček miesto toho, aby vyšiel ako normálni ľudia, sa vzniesol a vyfrnkol cez okno, ktoré barman otvoril. Keď som dopíjal šieste pivo, začul som cez otvorené okno starčekov hlas. Nezrúbte sa až do smútku! Choďte už domov! Predpovedaný koniec sveta sa nekonal! Musíte žiť ďalej! Tento nový rok bude oveľa lepší! Pocítil som, že sa do mňa zas vlieva nádej, že všetko bude dobre, že všetko sa utrasie alebo vráti do starých koľají spred r. 2012. Začal som sa usmievať popod nos, keď zrazu zhora zaznel ten istý hlas, tento raz rezolútnejšie: A keď budete odchádzať, vyrovnajte prosím, aj môj účet. Nezaplatil som za seba. Čo vám budem rozprávať, holuby…
O dve hodiny neskôr som sa zobudil vo vlastnej posteli. Hovorí sa, že sny sa majú hneď zapisovať.
Prajem sebe i Vám šťastný rok 2013!