Tim Parks sa v Oknách do sveta pozerá na Miláno.
Kresba: Matteo Pericoli
Mám vytiahnuť žalúzie predtým, než si pôjdem na cappuccino alebo až potom? To je prvé rozhodnutie na začiatku každého nového dňa. Musím zistiť, či prší. Šnúra je vyšúchaná a latky na žalúziách sa spriečia, ak ju potiahnem priprudko. Pomaly sa otvára výhľad. ‚Výhľad‘ je trochu prehnaný výraz. Je to obyčajný dvor v činžiaku z šesťdesiatych rokov v robotníckej časti Milána; môj balkónik visí nad hlavným vchodom budovy, oproti ďalším podobným balkónikom nad ním a vpravo. V niektorých pulzuje život v podobe rastlín, psov, mačiek a kanárikov, v iných sú uskladnené staré bicykle, detské kočíky, nábytok. Uprostred priestranstva je trávnik veľkosti vreckovky a rastie tam vysoký divý gaštan, v lete zlatistý a v zime bezútešný, ako pripomienka Prírody. Inak samý cement, štukatúra a kachličky. Nič nepríjemné, nič skľučujúce, nič zaujímavé. Asi po desiatich minútach, strávených v kaviarni na druhej strane ulice, kde čerství čínski prisťahovalci podávajú skvelú kávu a croissanty, sa púšťam do práce, chrbtom k otvorenému oknu, cez ktoré počuť brechot psov, mladého muža, ktorý na balkóne rozpráva cez iPhone, a dáku hysterickú bytosť, ktorá občas vrieska na ulici. Domovníčka zametá opadané lístie a ohorky cigariet, a s neutúchajúcim nadšením trkoce s každým príchodzím. No ja mám v ušiach upchávky; jej hlas znie tlmeno. Okolo pol jedenástej ma dohoní slnko a jasný prúd svetla odhalí, kedy som naposledy vysával parkety. Pridávno. Zamračím sa a zvýšim jas na tomto druhom okne, do ktorého píšem.