Foto: Stringer / Russia / Reuters
Surrealistické gesto Gérarda Depardieua – prvého Francúza svetového mena, ktorý sa stal ruským občanom – v sebe skrýva oveľa väčší zmysel aj nezmysel, než by sa zdalo na prvý pohľad. Francúzska duša je nepreniknuteľná. Áno, áno, aj Francúzi majú svoju národnú dušu, rovnako záhadnú, ale utajenejšiu než Rusi. Existuje celý oceán francúzskej literatúry, ale encyklopédia francúzskej duše zatiaľ neexistuje, práve preto, že Francúz ani sebe ani nikomu inému nedovolí, aby sa mu rýpal v duši, považuje to za vpád do svojej osobnej sféry, hanebný akt, čosi ako verejné dvíhanie sukne.
Francúz Francúzov, takpovediac Francúz Francúzovič.
Nechcem sa dotknúť francúzskych citov, ale bez toho, aby sme sa ponorili do francúzskej duše nikdy nebudeme môcť vysvetliť Depardieuovo gesto, tohto Francúza Francúzov, tohto, takpovediac Francúza Francúzoviča.
Tak ako naša, rodná duša, aj francúzska duša má v mnohých ohľadoch dva póly, len sú to trochu iné, jej póly. Na jednej strane je to buričská duša, revolučná a svojhlavá. Republikánka Marianna Francúzska. Mnohí si všimli istú jej ležérnosť, ktorá jej pomáha bojovať s fóbiami života. V podstate je ležérnosť, bez ohľadu na všetky historické peripetie, daná tým, že francúzska duša je šťastná duša, nezlomená, nezadupaná do asfaltu. Na druhej strane má tá duša sklon k ctižiadostivosti, k osobnostnému egocentrizmu, k určitému kastovníctvu a samochvále. Francúz je ochotný hájiť tie najradikálnejšie demokratické princípy, ale keď sa ocitne v spoločnosti kráľov, princov, hollywoodskych herečiek a vôbec, vplyvných ľudí, bude hrdý a prešťastný. Nemá rád moc iných, ale jeho vlastná moc je balzamom na jeho francúzsku dušu. A na dovŕšenie všetkého je rodený vlastenec, milovník svojej rozprávkovo krásnej krajiny, bohatej na umenie, pestovanej ako pleť krásavice, a tak sa ide zblázniť z toho, keď Francúzsko robí hlúposti, napríklad, keď je v predklone pred Amerikou, skrátka, nespráva sa tak, ako by sa podľa svojho božského a zároveň voltairovského predurčenia správať malo.
Depardieu nádherne zapadá do tohto amalgámu citov, vírenia ideológií. Tak ako tá naša, francúzska duša viac a hlbšie verí slovu, než veci, ale na rozdiel od nás, jej francúzska rétorika jej dovolí kvetnato a bez prekážok hovoriť o predmetoch, ktoré nepozná alebo pozná z druhej ruky a zle. Keď Depardieu hovorí o našej krajine, o jej veľkej demokracii a iných príjemných veciach, ktoré francúzska zdvorilosť považuje za nutné zdôrazniť, brilantne predvádza toto špecifikum národného vedomia. To, že si s hlavou štátu tyká, srdečne sa s ňou objíma, že spoločne stolujú a že má tým právom možnosť prejaviť svoju osobnosť v najvyšších sférach – to je presne tá šľahačka, ktorej žiadny kocúr nemá nikdy dosť. Pamätám sa, ako žiaril iný slávny Francúz, Maurice Druon (bol som vtedy jeho tlmočník, v sedemdesiatom druhom, na výročí Dostojevského), keď sa mu dostalo cti obedovať v Kremli, a ako radostne prikyvoval, keď mu vysvetľovali sovietsku koncepciu vstupu vojsk do Československa. Vtedy ho však držal na uzde francúzsky veľvyslanec. Prešli roky, a Druon znovu žiaril, keď sa dostal do vyšších kremeľských sfér – kráľovské prijatie je dôležitejšie než abstraktné princípy. Mimochodom, Druona ešte nenapadlo, že by mohol mať naše občianstvo.
Depardieu je čosi iné. Syn klampiara a komunistu má dodnes v pamäti, ako jeho otec počúval Rádio Moskva a dodnes má pocit, že sme predvoj svetového komunizmu, že žijeme v predzvesti spevavého nadchádzajúceho šťastia. Komunizmus učaroval mnohým veľkým Francúzom, od Picassa po Aragona – bol ako pikantná prísada dovážaná k francúzskemu obedu. Dnes už len v Depardieuových očiach krivkáme za lepšou budúcnosťou, lenže samo jeho gesto súvisí aj s tým, že zavrávoralo aj samo Francúzsko. Zvolilo si socialistického prezidenta a rozhodlo sa splniť si predvolebné sľuby tým, že bohaté ryby spomedzi svojich občanov prihluší absurdne obludnými daňami. Tie dane sotva zachránia francúzsku ekonomiku, lenže – ide o princíp. Boháči sa rozutekali kade ľahšie. Depardieu sa spolu s nimi ocitol v tejto očividnej daňovej hlúposti, ktorú už medzitým aj zrušili, no ktorá ukázala, že s Francúzskom čosi nie je v poriadku. A Depardieu, ktorý je nielen synom klampiara a komunistu, ale aj parížskej vzbury roku 1968, herec, ktorý hral v ostrých protiburžoáznych filmoch, kultový nositeľ «francúzskosti» a bohémskeho ducha, fanfarón a klaun, tiež cíti, že s krajinou to nie celkom, ako má byť. Kde sú dnešní Picassovia a Aragonovia? Kde je kultúrna prevaha Francúzska? Je už len smútok za nimi? Začal sa trepať a skončil v našej ruskej sieti. Kremeľ už totiž má dosť všetkých tých rečí, že tvorivá trieda uteká do zahraničia pred autoritárstvom a represívnou legislatívou a v tomto príbehu šikovne zhrabol propagandistický bank a vytrel zrak napríklad francúzskym novinárom, ktorí, veľmi jemne povedané, písali o Putinovom Rusku bez najmenších sympatií. Názorný príklad toho, ako propanda sovietskej školy môže sláviť úspech ako za starých čias, a bez osobitnej námahy primäje cudzokrajnú celebritu prevolávať na slávu Rusku. Navyše je to signál, že treba ísť ďalej a v ideologickej vojne ten Západ uviaznutý vo svojich problémoch porážať, posilňovať imidž krajiny a učiť sa z chýb polonepriateľa.
Pozrel som si francúzsku tlač, ako píše o Depardieuovi, a užasol som, aká je rozpačitá. Jedni vyhlásili, že je politicky a ľudsky mŕtvy, iní veria, že zasa ožije, tretí prišli s ťarbavým prirovnaním k fašistickým pasom, ktoré Hitler v tridsiatom ôsmom vydával sudetským Nemcom.
Depardieu dal v podstate hrozný úder protiruskému nasmerovaniu francúzskych novín. Tak sa snažila vysmiať všetky pokusy Ruska stať sa civilizovanou krajinou (ktoré boli často naozaj na smiech), až sa už zdalo, že sa prevŕtala až k samotnému srdcu Francúza, ktorý z duše nenávidí despociu, a naraz toto! Takže veľmi presvedčivá asi nebola. Alebo sa sebestačný Francúz jednoducho vykašľal na to, čo píše jeho tlač.
Ozaj, pozrime sa, aký majú Francúzi vzťah k Rusku. Môj dojem je, že ten vzťah je ako štvorposchodová torta. Nejde tu len o dnešné Rusko. Je to večná torta. Najvyššia vrstva je najodpudzujúcejšia, tá všetko ostatné kazí. Vrstva politiky. Francúzsko, bez ohľadu na dočasné spojenectvá s Ruskom, je stále pripravené považovať Rusko za despotickú imperiálnu krajinu, za krajinu – hrozbu, (slovami filozofa Borisa Groysa) ako svoje (zároveň aj politické) “podvedomie”. Čo znamená toto podvedomie? To je to, čo sa vám občas žiada spraviť, ale čo vám svedomie zakazuje.
Druhá vrstva je v rozpore s tou prvou. Francúzi poznajú a milujú ruskú kultúru. Od Prospera Mériméeho a Melchiora de Vogüé Francúzsko objavilo ruskú literatúru a potom ruský balet, ruskú avantgardu. To preto sa Depardieu vo svojom rozhodnutí opera na ruskú kultúru a odvoláva sa na Valerija Gergieva, a hoci ruskej opozícii nepekne nadáva – netrúfne si dotknúť sa Kasparova – pretože aj to je súčasť kultúry: ruský šach.
Tretia vrstva torty je večné, staré Rusko, vo podstate nikdy neumierajúci mýtus – simulakrum, z ktorého sa rodia všetky idey a veci, od prepychu kremeľských sál po beef stroganoff, od transsibírskej magistrály po balalajku, od kaviáru po ruské krásavice. Aj táto zaujímavá exotika sa v Paríži cení.
Štvrtou vrstvou je teplý ruský kontakt, ruské priateľstvo, prípitky a karamazovské rozhovory, Nathalie, dostupné aj nedostupné slečny. Aj toto je pozitívna vrstva, dostupná na osobnej úrovni ešte aj francúzskym novinárom.
A je tu ešte čosi, to už nie je vrstva, ale cirkusové číslo. Rusko je anti – Francúzsko, v dobrom aj zlom zmysle, Rusko nestojí na nohách, ale na hlave, ako v Chagallovi, a preto je také vábivé vo svojich prejavoch, vrátane komunizmu.
Ak by sme mali banalizovať prvú vrstvu, prevrátiť ju hore nohami a zamilovať si ju (Francúzi majú radi smradľavý syr!) – ako to urobil Depardieu pod tlakom vlastných slov, vznikne jedlá a neobyčajná torta. Nech je to akokoľvek, človek má chuť z nej ochutnať. Chodili ju k nám ochutnávať už rôzni Francúzi. Spomeňte si na Custina. Spomeňme si na Malreaua, Célina, Gidea, a napokon na Aragona s dvojitým dnom. Je to varovný zoznam. Tí všetci sa od Ruska odvrátili. Niektorí s takým treskom, že ruské veľvyslanectvo skupovalo protiruské knihy Custina v Paríži. A Gide bol výborný: napísal protisovietsky Návrat zo ZSSR. Bol tu aj Yves Montand, veľmi sa bratal s Chruščovom, potom v Paríži opral prašivú sovietsku spodnú bielizeň a predvádzal ju tam ako zhovadilú atrakciu.
Takže Depardieua treba pozorne sledovať. Silnejšie si ho držať (v objatí)! Prvotriedne kŕmiť a napájať, ubytúvať v najkrajších palácoch, a nenechať ho, aby sa podľa vzoru predchodcov sklamal. Aby nám nešmaril pas do smetiaka Depardieu! Možnože práve vďaka nemu sa začne zavádzať poriadok a nastane šťastie. Urobiť všetko preto, aby sme nesklamali toho skvelého, všetkými milovaného herca, vypucovať krajinu, až sa bude ligotať, ostrihať, dohladka oholiť, vysadiť ruže, zorganizovať (natruc všetkým) občiansku spoločnosť, vystreliť do neba rakety a sputniky. Lebo nám ujde, potvora!