Harris Khalique sa v Oknách do sveta pozerá na Islamabád.
Kresba: Matteo Pericoli
Popoludní, keď je slnko rozžeravené a podvečer, keď jeho žiara vybledne do oranžova a dovolí mi zadívať sa na horizont, vyzerám z okna vo svojej pracovni. Okno vedie na terasu, ale je odtiaľ výhľad do väčšej diaľky. Vidím honosné paláce a predstavujem si privilegovanú menšinu, ktorá si v luxuse nažíva. Potom mi na myseľ zídu tí, ktorí im slúžia – čo im hádžu zrolované noviny na prah, dovážajú potraviny, šoférujú autá, zametajú dlážku, drú v rozhorúčených kuchyniach. Sami bývajú v chatrčiach, zastrčených v hĺbke bohatých štvrtí alebo natlačení v zadných dvoroch víl.
Pred zotmením už dovidím aj za stromy, tam kde sa črtajú siluety minaretov Faisalskej mešity, elegantnej a rozložitej budovy v pohorí Margalla. Minarety mi pripomínajú najstrašnejšieho diktátora, akého sme kedy mali. Je pochovaný v záhradách tejto mešity, zatiaľ čo sa my ďalej snažíme skrotiť beštie nevzdelanosti a fanatizmu, ktoré pustil z reťaze.
Minulý týždeň, keď po niekoľkých hodinách prestalo pršať, som sa rozhodol vyjsť von, prejsť po terase a zhora sa pozrieť na ulicu. Uvidel som male dievčatko. Čupelo pri mláke a púšťalo si papierové loďky. Srdce mi predchla zvláštna zmes smútku a veľkej nádeje.
Foto: Anjum Naveed / Associated Press