Michail Chodorkovskij. Foto: Sergey Ponomarev / AP
Veľavážený Michail Borisovič, Drahý Miša,
Mnohokrát som tento list začínal písať, ale jednu verziu po druhej som vyhadzoval do koša. Je ťažké písať otvorený list “zatvorenému” človeku.
Rozprával som sa o Tvojich procesoch s mnohými Rusmi: politikmi i novinármi, spisovateľmi i vedcami, podnikateľmi i umelcami – všetci opakovali, že ide o politické procesy, že je to akt pomsty proti Chodorkovskému. Len jeden Rus odpovedal inak – Putin. Písal som o tom na stránkach Novej Gazety. Putin mi vtedy povedal, a ani sa pri tom nesnažil zakryť emócie, že máš ruky zakrvavené až po lakte a naznačil, že by si mohol vyjsť z väzenia, keby si splnil určité podmienky. Podľa všetkého si túto ponuku neprijal. Skláňam sa pred Tvojou odvahou a odhodlaním.
I.
Veľa som čítal o Tvojej komsomolskej mladosti. Je to životná skúsenosť, ktorú som roky nedokázal pochopiť. Natalia Gevorkian, spoluautorka Tvojej knihy Putinov väzeň, píše: “Keby ma osud v tom čase bol zviedol s Chodorkovským, určite by som sa od neho snažila držať čo najďalej, tak isto ako od každého iného komsomolského aktivistu. Vždy vo mne vyvolávali údiv a nedôveru. Bolo mi jasné, že ľudia, ktorí zvolili stranícku cestu sú proste kariéristi.” Mne sa viedlo podobne. Dosť skoro, ako šestnásťročný, som sa vybral opozičnou cestou a v osemnástich som mal prvý raz problémy s mocou. Kariéra cez stranícky aparát či členstvo v komunistickej strane sa mi zdali byť čímsi morálne neprijateľným. Bola to cesta obhajcov diktatúry a prisluhovačov moci. Občas som sa však stretával ľudí, ktorí sa s aparátom rozišli a pripájali sa k opozícii, a to komplikovalo môj manichejský svetonázor. Ešte hlbšie sa ma dotkli i zmeny po roku 1989, keď poľskú spoločnosť rozdelili iné vnútorné konflikty – jazyk tvrdého antikomunizmu a nacionalizmu sa zmenil na politický projekt a na rétoriku spiatočníctva, neznášanlivosti a súkromného vybavovania účtov. Týmto ľuďom nešlo o hľadanie spojencov pri budovaní demokratického Poľska – ale o rozpútanie “poľovačky na čarodejnice” s červenými legitimáciami. Boli to – ako som im hovoril – “antikomunisti s boľševickou tvárou”.
Takíto ľudia sa nájdu v Poľsku, ale aj v iných postkomunistických krajinách. Či už používajú ľavicový alebo pravicový slovník, ich spoločnou vlastnosťou je závisť. Myslím, že je to typicky ľudská vlastnosť – bude Ťa sprevádzať do konca života, bude ťa otravovať a zasmradzovať, ale bude to dôkaz, že si robil čosi, čo si zaslúži najvyššie uznanie – čosi, na čo sa nikto z tých závistlivcov nikdy nezmôže, ich strach či neschopnosť ich vždy odsúdia na závisť. Aj preto Ti budú pripisovať ničomné motívy a podlé činy. Rovnako ako predtým.
II.
Gevorkian sa priznala: “Musela som túto knihu napísať, aby som pochopila, prečo Chodorkovskij zvolil väzenie.“
Aj mňa Tvoja voľba fascinovala. Nikdy som nemal dobrý názor na takzvaných oligarchov. Napísal si: “Hanbím sa, že do roku 1998 som si nevšímal ľudí.‘”No v tom je predsa podstata oligarchu: zaujímajú ho peniaze, stav akcií na burze a na vládnom dvore. Je to cynický boháč, ktorý sa neustále snaží zväčšovať svoj majetok. A v Tebe navyše videli “cynického komsomolského funkcionára s peknými rečičkami”, agresívneho, chamtivého, túžiaceho po moci.
Opisuješ mechanizmus podporovania kandidátov na poslancov z rôznych strán – vládnych i opozičných – na ktorom ste sa dohovárali s Kremľom. Aj na Ukrajine sa poslanci kupujú a predávajú. Pre mňa je nepredstaviteľné, že sa to robí tak otvorene, ako o tom rozprávaš – v Poľsku sa kontakty biznisu s politikou taja a pranieruje ich verejná mienka. Hoci k tomu dochádza znepokojujúco často. Je to jedna z veľkých pascí parlamentnej demokracie a trhovej ekonomiky.
Herbert raz povedal, že sa treba vracať k prameňom a ísť proti prúdu, lebo po prúde tečie iba smetie.
Pozorujem, ako sa právajú niektorí oligarchovia, napr. Berezovskij, ktorí získali nepredstaviteľný majetok pomocou svojráznej “privlastnitizácie”. Vôbec mi nepripadalo absurdné tvrdenie, že sa usilujú o politickú moc v štáte. Štát sa nezaobíde bez peňazí, ale peniaze sa môžu v štáte stať autokratickým vládcom, a preto som mal k prvej fáze Putinovej vlády ambivalentný postoj. Až cez Tvoj osud a osud Lukosu som si uvedomil, a nebol som sám, kam vedie politika Putina a jeho tímu.
Tvoje pripomienky o Putinovi pokladám za trefné. Jeľcin bol “lídrom zmien, človekom pružnej mysle”, zatiaľ čo Putin je “úradník s výbornou pamäťou, ktorý si vie vypočuť a vzbudiť sympatie”, no napriek tomu má “rigidný obraz sveta”. Ak sa s ním Tvoj spôsob myslenia zhoduje, tak je dobre. “Ak nie, nepresvedčí ho žiaden argument. Bude hrať. Vzhľadom na jeho špecifické životné skúsenosti a to, že nikto z nás nemladne sa z Putina stáva ideálna postava lídera stagnácie. Putin ‚je zástancom konšpiračných teórií. Vie počúvať a naladiť sa na vlnu partnera v rozhovore, ľahko sa učí, ale (…) cudziu perspektívu sa snaží prispôsobiť vlastnému vnútornému modelu reality. Ak sa do tohto modelu nehodíš, si mimo.” A na inom mieste píšeš: “nemohol som akceptovať Putina, ktorý je múdry, silný a zlý. Démon. Putinovi nie je ľúto ľudí. Vôbec. Má svoje vlastné ciele, ktoré určujú jeho konanie. Vidí výlučne hru, v ktorej sú miesto ľudí len figúrky.” A píšeš, že si sa na neho podobal, ale “dospel si”.
Toto je možno najzaujímavejší, pretože najosobnejší, rys tejto knihy – príbeh o tom, ako si dospieval do svojej dnešnej podoby. Tým sa odlišuješ od Putina. Putin je, ako píšeš, “obyčajný, normálny človek, na ktorom výraznú stopu zanechala výchova – z ulice i v práci. Okrem ‚svojich‘ nedôveroval nikomu, hoci ani ‚svojim‘ veľmi nedôveroval.” Keď som čítal tieto Tvoje úvahy, myslel som na Poľsko. Lech Wałęsa, úžasný vodca Solidarity, s obrovskými zásluhami pre slobodné Poľsko, mal v sebe dačo z Jeľcina, hoci jeden z nich pochádzal z robotníckeho prostredia gdańských lodiarní a ten druhý zo straníckeho aparátu v Sverdlovsku. Jeľcin mi pripomínal Pugačova v Kremli po víťazstve povstania. Podobne som zmýšľal o Wałęsovi. Putin mi však pripomína Jarosława Kaczyńského: podobná bezohľadnosť, cynická schopnosť byť krutý, vychutnávanie moci. A čím sa od nich líši Viktor Orbán, maďarský premiér?
Majú aj podobnú predstavu o štáte. “Putin – píšeš – uprednostňuje centralizovanú moc, ktorá fakticky v jednej ruke spája právomoci ústavodarnej a súdnej moci. (…) Verí vo vládu jedného človeka a neverí v právny štát. (…) Putin je presvedčený, že pomocou mobilizácie, kontroly a poriadku sa dá vytvoriť štát, ktorý si budú susedia vážiť a ktorého obyvatelia budú sýti, a tým pádom spokojní.”
Píšeš, že sú to “archaické názory”, že fungujú “výlučne v spoločnosti, podobnej stádu ovcí”. Mám na to podobný názor. Znepokojuje ma však otázka, či tento archaizmus nie je degenerovanou formou modernizácie; či putinizmus nie je určitou obdobou čínskeho modelu, prispôsobeného ruským pomerom? Ak Putin – inak veľký plagiátor Lukašenka – nachádza spriaznené duše (Maďarsko, Rumunsio, Poľsko, Ukrajina) pre svoje politické praktiky, nie je to tendencia, ktorá by mohla preniknúť do značnej časti Európy a sveta?
V čom spočíva putinovská “suverénna demokracia”? Veď je to presvedčenie, že ja, Putin, môžem zatvárať do väzenia Chodorkovského, Lebedeva či Magnického a žiaden Brusel ani Haag mi v tom nezabránia. Nie je to realita, o ktorej by mohol snívať aj taký Berlusconi?
III.
V knihe opisuješ svoj pobyt vo väzení a v lágri. Tým sa Tvoje rozprávanie – triezve a chladné – dostáva do prúdu väzenskej a lágrovej literatúry. Súčasne je to aj rámec pre pochopenie duševného stavu autora. Nenájdeme tu nadsázku, prehnané emócie ani lamentovanie nad vlastným osudom, tak časté u väzňov. Dokážeš hodiť rukavicu osudu a čas vo väzení sa pre Teba stal časom oslobodenia: morálneho aj intelektuálneho. Verím, že raz zopakuješ po Solženicynovi: “blahoslavené väzenie”. Putin spravil z Teba – ruského oligarchu a miliardára – hlas svedomia Ruska, slobodný, šľachetný a nezlomný vo svojej oddanosti rozumu a demokratickým hodnotám. Svojím postojom neustále dokazuješ, že popri Rusku Putina a Sečina existuje aj Rusko šľachetných duchov a slobodných duchov.
Nemám najmenšej pochybnosti: Teba väzenie zmenilo k lepšiemu. Kedysi si “tvorivo pristupoval k litere zákona; dnes vo väzení vytváraš svoju víziu Ruska bez politických väzňov”. Nazdávam sa, že má v mnoho pravdu jeden z Tvojich bývalých kritikov a dnes obhajcov, ktorý píše: “Dozrel ako človek, keď mu zobrali všetko, keď trpel, keď tým všetkým musel prejsť. A vydržal”‘ K tomu dodávam: “Po tom, ako na druhom procese predniesol svoje záverečné slovo, som zo sály vyšiel otrasený. Je to jeden z najväčších politických prejavov, aké som v živote počul. Dá sa porovnať len so Sacharovom.“
Čo k tomu dodať?
Snáď len toľko: písal si, že si vždy mal temperament vodcu. Teraz, po deviatich rokoch vo väzení si zas vodcom; vodcom duchovného odboja proti režimu putinovskej “suverénnej demokracie,” presadzujúcej barbarstvo a policajný štát.
IV.
Dnešné Rusko je krajinou na rázcestí. Na jednej strane je to krajina postupného rozkladu inštitúcií demokratického štátu. Je to aj krajina obrovskej korupcie, o ktorej píšeš, že “sa stáva cieľom celých biznisových projektov, ich jasným účelom”. A upresňuješ: “navonok môže ísť o cestu, plynovod či ložisko, ale je to len zámienka, ako niekoho ošklbať. Takáto korupcia ničí hospodárstvo.”
Predkladáš konkrétne návrhy, ako sa vyvarovať korupcii. Tvoj projekt pre Rusko je rovnako banálny ako revolučný. Hovoríš: “Som hlboko presvedčený, že v parlamente musia byť reprezentované všetky názory a že len silná, vplyvná opozícia, bez ohľadu na svoje politické zafarbenie, dokáže zabezpečiť efektívnosť spätnej väzby medzi mocou a spoločnosťou, a tým aj stabilitu štátnej mašinérie.”
Rozlišuješ – oprávnene – lobbying od korupcie. Píšeš však: “Náš koncern pomáhal tým poslancom, ktorí reprezentovali naše regióny – a oni zas museli obhajovať naše záujmy. Boli sme predsa najväčším zamestnávateľom v regióne. Financovali sme ich volebné kampane, ich dobročinné projekty.”
Tento model – poviem Ti na rovinu – vo mne vzbudzuje pochybnosti. Viem, že je to bežné aj inde. No nazdávam sa, že v poslanci nemajú v parlamente reprezentovať koncerny, ale svoje strany, voličov a spoločné dobro. Inak by bol parlament reprezentáciou koncernov, nie spoločnosti. Zdá sa mi však, že tento spôsob myslenia dominuje v Tvojom projekte nového Ruska. Zásadným prvkom tohto projektu, ak ho chápem správne, je to, že Rusko sa má vzdať imperiálnej idey a autoritárskeho modelu a nahradiť ich národným štátom, občianskou spoločnosťou a parlamentnou demokraciou. Zdôrazňuješ, že to znamená hlas za Európu. “Najdôležitejšou úlohou národnej elity – píšeš – je dnes prebudiť v spoločnosti pocit zodpovednosti za svoj osud a s tým spojený tvorivý potenciál.”
Tvoj projekt je atraktívny, rozumný a realistický. Ako dobre, že – na rozdiel od mnohých ruských demokratov – nie si pesimista, že tvrdohlavo pestuješ nádej a upozorňuješ na svetlo na konci ruského tunela.
Napísal si: “Uvedomujem si, že je veľká pravdepodobnosť, že sa nikdy nedostanem na slobodu. Preto sú pre mňa tak dôležité otázky: čo o mne povedia moje deti? Načo žijem?” Ťažko sa mi tieto slová čítajú bez dojatia. Podľa mňa by všetko to, čo hovoríš o “dlhu, ktorý musíš splatiť‘, o cti, o láske k Rusku, malo byť vytesané do ruskej skaly.” Podarilo sa Ti vo väzení a v lágri vybudovať štruktúru vnútornej slobody a závisí len od Teba, či o ňu prídeš alebo si ju udržíš. A Tvoji prenasledovatelia sú prirodzenými potomkami tých, čo otravovali najlepších z Rusov, sú ako škorpióny či jedovaté hady. Sú to zlí ľudia.
Ty predsa nie si radikál – nemyslíš na odplatu; niet v Tebe nenávisti ani pohŕdania. Preto majú takú veľkú silu Tvoje slová: “Mohol som nevnímať, alebo presvedčiť samého seba nevnímať to, čo sa deje okolo mňa a prejaviť … morálnu pružnosť. Ale keď mi niekto strká držku do hovna, je ťažké si to nevšimnúť.”
V ktoromsi rozhovore sa Ťa pýtali na vzťah k náboženstvu – vyhol si sa odpovedi. Nebohý Otec Tischner, katolícky kaplán a filozof, by istotne povedal: nevieme, či Michail Chodorkovskij verí v Pána Boha, ale je isté, že Pán Boh verí v dušu Chodorkovského.
Pravda je tam – povedal veľký poľský básnik Zbigniew Herbert – kde je rozporuplnosť. Ty, Miša, predstavuješ dokonalú rozporuplnosť: je to Tvoja životná dráha. Takouto cestou – od komsomolca po miliardéra a od miliardéra po dlhoročného politického väzňa, ktorý sa stal svedomím nepodmaneného Ruska, neprešiel snáď žiaden kresťanský svätec.
Neviem, aká budúcnosť čaká Rusko a Teba osobne. Ako nenapraviteľný antisovietsky rusofil som optimista. Súhlasím s Tvojou diagnózou: putinizmus je archaický, je to systém stagnácie. Myslím si, že Rusko čaká tŕnistá cesta k demokracii, veď aj západné demokracie prekonali svoju tŕnistú cestu. Neverím, že sa Tvoja úloha obmedzí na to, že budeš dávať nežiadané rady budúcim reformátorom. Tvoj projekt sa určite stane predmetom nejednej významnej debaty. Patríš k tým ľuďom, ktorí menia svet miesto toho, aby sa mu prispôsobili. Preto som presvedčený, že si už vstúpil do panteónu najvýznamnejších postáv ruských dejín. Šťastný je národ, ktorý má vo svojom panteóne takýchto ľudí.
Herbert raz povedal, že sa treba vracať k prameňom a ísť proti prúdu, lebo po prúde tečie iba smetie. Poliaci v najťažších chvíľach opakovali: nil desperandum – nestrácajme nádej. A dodávali: robme, čo treba, bude, čo môže byť.
Miša, prijmi od Poliaka, ktorý si dobre pamätá chuť väzenského chleba, slová bratskej solidarity.
Adam Michnik