K rozhodnutiu postaviť pomník zjednoteniu na bývalom podstavci jazdeckej sochy Wilhelma I. na Schlossplatz došlo o tri týždne skôr ako malo. O pár dní neskôr by z tej správy bol prvý apríl. Je v tom istá dôslednosť – o to lepší by to bol vtip. Najprv v centre tu i tam zbúrame modernu, verejný priestor necháme miznúť v prospech komerčného, zbúrame Palác republiky, čím je zo stredu Berlína definitívne vyprataná historicko-kultúrna pamäť. Teraz to vyzerá, ako keby hneď po cisárskej ríši nasledovala Spolková republika Nemecko. Preto je len dôsledné, keď našich milých revolucionárov s ich žartovným nárečím postavíme na podstavec, […]

Číňania nám šliapu po olympijských zásadách. To nemôžeme nechať len tak. Hovorilo sa, že nadchádzajúce olympijské hry Čínu účinne otvoria svetu, a tým aj demokracii – a že príslušníci vnútorného kruhu Komunistickej strany s vedomím, že Čína je pod drobnohľadom ako nikdy predtým, sa vo svojom najvlastnejšom záujme vynasnažia prezentovať režim v dobrom svetle. V skutočnosti však vidíme, že nastal presný opak. Chudobné a neproduktívne obyvateľstvo vypratali z miest. Urýchlili búranie takzvaných hutongov, robotníckych štvrtí v centre Pekingu. V skutočnosti rozmnožili počet bezdomovcov natlačených v najchudobnejších štvrtiach, pretože tu neexistuje jasná politika presídľovania či politika bývania – a ďalej len […]

Jednačtyřicetiletá Monika, zdvořilá dáma, pracuje v Budapešti pro firmu, která podniká ve zdravotnictví. Mezi její úkoly patří telefonický průzkum trhu. V poslední pracovní den před celostátním referendem, které se konalo 9. března a týkalo se také zdravotnictví, telefonovala zákazníkům. Přibližně každý pátý oslovený na ni místo pozdravu zakřičel. Nálada byla tak napjatá, že sebemenší zmínka o zdravotnictví stačila k výbuchu emocí. Lidem přeskočilo, shrnula vše Monika. Referendum, které podpočila pravicová opoziční strana Fidesz, se totiž týkalo výjimečného tématu – voliči přímo rozhodovali o platbách u lékaře ve výši 300 forintů (asi 30 K?), o stejně vysokém poplatku za každý den strávený v nemocnici a o ročním školném ve výši kolem 10 000 […]

Ako sa ľudia menia na hrozbu práve toho mieru, o akom dúfali, že ho nájdu. Dostal som pozvanie, aby som prehovoril na podujatí, ktorá má v názve nasledujúce slová: “bezpečnosť, Európa, mier”. Každý z tých troch pojmov je starý skoro ako svet. O každom sa dá porozprávať rozprávka alebo príbeh, alebo diplomová práca. Dokonca by nimi dal začať volebný program, alebo by sme podľa nich mohli pomenovať deti, veď mnohí aj sme deti bezpečnosti, deti mieru, deti Európy. Ak nie v zemepisnom či ekonomickom, tak určite v duchovnom zmysle. Každá otázka mieru je zároveň aj otázkou budúcnosti. Keď sa v Bulharsku […]

Bratislava připomínala v ten den, 25. března 1988, město ve válečném stavu. Do ulic vjely obrněné transportéry provázené skupinami mužů v uniformách, policisté na příjezdových cestách do města kontrolovali autobusy i auta, odpoledne odklonili všechny linky městské dopravy vedoucí do centra, nemocnice uvolnily 40 procent lůžek pro případné raněné a zásobily se krví z transfuzních stanic. Katoličtí disidenti František Mikloško i Ján Čarnogurský tušili, že si pro ně v to páteřní ráno přijde policie a posadí je do cely. Netušili ale, že už večer díky nim začne svět hovořit o největší demonstraci za lidská práva v tehdejším normalizačním Československu. To, že právě na klidném a mlčícím Slovensku se tisíce lidí odváží […]

Ayaan Hirsi Ali je mladá žena pôvodom zo Somálska; je to niekdajšia poslankyňa holandského parlamentu, ktorú islamistické skupiny pred troma rokmi odsúdili na smrť. V ten deň, v novembri 2004, keď bol zavraždený holandský režisér a provokatér Theo van Gogh, mu na tele našli papier s odkazom, že budúcou obeťou bude ona. Odvtedy musí žiť tak, ako už spisovateľ Salman Rushdie žije mnoho rokov: skrývať sa, báť sa, prespávať každú noc inde a nikdy nemať pokoj. Prečo? Pre aký zločin bola odsúdená na takéto muky, na život vo vypožičanom čase? Lebo ako poslankyňa hlasovala za zákon, ktorý má chrániť dievčatá […]

Poľský marec – divadlo, študenti, robotníci, odbory a začiatok roku 1968. Prvá študentská vzbura roku 1968, roku povstaní mladých a nádejí tisícročia, sa konala vo Varšave. No keď si teraz západné médiá tento rok pripomínajú, kompletne prehliadajú Poľsko.Podľa historických televíznych relácií a nedeľných príloh novín sa všetko dialo v Paríži a na Berkeley a (podľa britských médií) na niekoľkých protivojnových demonštráciách na Grosvenor Square. A pritom vo Varšave v tom marci polícia zmlátila a pozatvárala tisícky študentov, ich učiteľov povyhadzovali zo škôl a vyštvali z krajiny. Ako mnoho veľkých európskych príbehov, začalo sa to divadelným predstavením. Pred štyridsiatimi rokmi, 30. […]

Zdá sa, že Spojené štáty sú zrelé začať novú politickú kapitolu. Pred takmer štyridsiatimi rokmi sme sa s Billom Clintonom plavili cez Atlantik. Ako oxfordskí študenti sme mierili do Oxfordu. Z tej cesty si pamätám len dve veci. Prvá, že som dostal morskú chorobu a mohol som len zaliezť do svojej malej kajuty. Po pár hodinách mi niekto zaklopal na dvere a vošiel veľký južan, samá ruka, samá noha, a niesol slepačiu polievku. Bill Clinton mi síce nepovedal “cítim tvoju bolesť” – tá veta zaznela až po rokoch na jednej predvolebnej šnúre – ale aj tak ma jeho empatia dojala. […]

Srbsko väzí v pasci starých politických techník sebadeštrukcie. Pred pár dňami som prišiel do Belehradu s väčšou úzkosťou než inokedy. Jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova vyburcovalo v Srbsku novú vlnu hlučných protestov, ba i násilia. Na 21. februára zvolali ultranacionalistická Radikálna strana a nacionalistický premiér Vojislav Koštunica protestné zhromaždenie pred budovu parlamentu, v deň, keď sa mal začať môj seminár na Univerzite umení, tam, kde som prednášal, než som v deväťdesiatom prvom odišiel zo Srbska. Účastníci mítingu mali zadarmo dopravu, v meste sa mohlo zadarmo parkovať a minister školstva nariadil zatvoriť školy, aby aj žiaci a učitelia mohli rozšíriť rady účastníkov. […]

Fidel Castro, karibský condottiere, čaká, ako ho budú súdiť dejiny. Dvadsiateho ôsmeho júla 1992 dostal Fidel Castro v Láncare, malom mestečku v španielskej Galícii, otázku, ako ho raz bude súdiť história. Fidel Castro sa ponáhľal na návštevu rodného domu otca, dona Angela Maríu Castra Argiza a slávnostne vyobliekaní obyvatelia čakali, že sa zúčastní púte vidieckym krajom. Zdalo sa, že návšteva v krajine predkov je predurčená na historické otázky, ale medzinárodná situácia im práve nepriala. Sovietsky zväz sa rozpadol a mocní tohto sveta chceli – a chceli to aj médiá – aby Fidel Castro odstúpil. V tých dňoch – ako sa […]