K rozhodnutiu postaviť pomník zjednoteniu na bývalom podstavci jazdeckej sochy Wilhelma I. na Schlossplatz došlo o tri týždne skôr ako malo. O pár dní neskôr by z tej správy bol prvý apríl.
Je v tom istá dôslednosť – o to lepší by to bol vtip. Najprv v centre tu i tam zbúrame modernu, verejný priestor necháme miznúť v prospech komerčného, zbúrame Palác republiky, čím je zo stredu Berlína definitívne vyprataná historicko-kultúrna pamäť.
Teraz to vyzerá, ako keby hneď po cisárskej ríši nasledovala Spolková republika Nemecko. Preto je len dôsledné, keď našich milých revolucionárov s ich žartovným nárečím postavíme na podstavec, ktorý im uvoľnil cisár. V niečom je však tento vtip nepresvedčivý. Nemecká demokratická republika si svoje posvätné piliere už nestavala na podstavce. Marx s Engelsom stoja prakticky takmer na zemi. A my teraz prídeme zase len s ďalším podstavcom? A ešte k tomu kráľovským, akurát po Wilhelmovi I., ktorý začal ako pruský kráľ a až po pár vojnách si nechal od Bismarcka zo železa a krvi ukuť zjednotenie. Na tomto podstavci má tróniť pamiatka na neposlušnosť, nenásilie, na revolučných demokratov.
Už to, že sa určilo, aby pomník stál v Berlíne, znamená, že to nie je pocta činom, ale žatve, podobne ako sa nemecký štátny sviatok urobil z toho najbezvýznamnejšieho dňa v roku, hoci cezúrou v dejinách bol 9. október na jeseň 1989 – prvý pondelok po štyridsiatom výročí NDR, na ktorom sa malo rozhodnúť, či tu bude čínske riešenie, alebo demokratické reformy. A to rozhodnutie padlo v Lipsku. Možnože v Lipsku len jednoducho nebol podstavec.
No nie je to lepší vtip, než sa zdalo? Nie je vytrepanie na podstavec primeraným ekvivalentom slova “bývalý bojovník za ľudské práva”? Dnes sa už v Nemecku o nikom nehovorí, že je “bojovník za ľudské práva”, iba ak bývalý, a taký patrí na podstavec, to je dôkaz toho, že je s nimi koniec, a že je koniec aj s podobnými zlozvykmi. V zúfalstve z tejto zaťatej demokratickej hlúposti som už bol skoro ochotný ísť robiť zbierku na republiku jazdeckej sochy, možnože by to pomohlo, správny pomník k nesprávnemu pomníku.
Zato neporovnateľne lepším pomníkom by bolo preložiť štátny sviatok – starý návrh v nových súvislostiach. Pritom by šlo ani nie o týždeň, len o šesť dní neskôr. Deviaty október znamenal riskovať pre slobodu, demokraciu a dôstojnosť, veľa, snáď aj všetko. Bolo by to sprítomnenie neposlušnosti a nenásilia, veselosti a fantázie, myslenia a konania, ktoré vlastné blaho a trápenie spája s blahom a trápením iných. Navyše by sme si tým pripomenuli, že aj na druhej strane existovala slušnosť a odvaha, aj hrdinovia, funkcionári, čo odmietli poštvať na demonštrantov políciu a armádu, a podarilo sa im to presadiť. Popri všetkých šťastných zhodách okolností, ktoré by sme ešte mohli vymenovať a spomenúť, by sa dokonca dalo objaviť aj čosi ako vlastenectvo. A poznanie, že je to vždy menšina, čo chodí so vztýčenou hlavou, ale že táto menšina môže skutočne čosi zmeniť, aspoň vtedy, ak ju neumiestnime na trinástich tisícoch metroch štvorcových.