Ingo Schulze

Ingo Schulze (1962) je nemecký spisovateľ. Žije v Berlíne. Vyštudoval klasickú filológiu a germanistiku v Jene, v rokoch 1988 – 1990 pracoval ako divadelný dramaturg v Altenburgu, bol jedným zo zakladateľov týždenníka Altenburger Wochenblatt a inzertných novín Anzeiger. Od roku 2006 je členom Akadémie umení v Berlíne a Deutsche Akademie für Sprache und Dichtung v Darmstadte. V českom a v slovenskom preklade vyšli jeho romány Nové životy, Adam a Evelyn, Berlínské Bolero a Obyčejné storky.

You Hungarian! Me German! Basta!

Photo: Victoria Bonn-Meuser/AFP/Getty Images In March 2011 I was invited to a book presentation in Portugal. Many people attended the evening event with the reading and the following discussion, the audience was patient. However, the question of a young man changed the friendly and open-minded climate of the interested public from one moment to the next. All of a sudden, we were reduced to being Germans and Portuguese who looked at each other in a hostile manner. The question was not nice. The young man asked whether we, and he referred to me as a German, were not currently achieving […]

Naše krásne nové šaty / Esej

Vážené dámy a páni! Všetci poznáte rozprávku Cisárove nové šaty Hansa Christiana Andersena. Rozprávku, čo sa ľahko prerozpráva, pretože smeruje k pointe, ktorú poznáme – alebo si aspoň myslíme, že ju poznáme – a je prítomná v našom každodennom povedomí. Vždy, keď som si na tú rozprávku pomyslel, či ju sám rozprával, končila sa tak, že výkrikom dieťaťa: „Ale veď cisár je nahý!“ celý ten podfuk praskne a ľud volá: „Áno, veď je nahý!“ Lenže takto to bolo iba v mojej predstave. Hans Christian Andersen dal tej rozprávke lepší, čiže viacznačnejší koniec, aj keď len v dvoch vetách, ktoré mojej […]

Vyjsť na ulicu, keď sa to nesmie / Esej

Vlak do Drážďan odchádza o 6.36 h z berlínskej hlavnej stanice. Som radikál, ľavičiar, keď tam napriek zákazu zhromažďovania putujem, postaviť sa spolu s ďalšími do cesty neonacistickému pochodu, v krajnom prípade postaviť sa proti nemu? Teraz by som mal rád niekoho, s kým by som sa porozprával. Rád by som niekomu vyrozprával zážitok, ktorý som mal 8. mája 2005, na šesťdesiate výročia konca vojny, a oslobodenia od nacizmu, keď chceli pravicoví radikáli prepochodovať Berlínom. Dlho sme nevedeli, čo urobíme. Keď polícia oznámila, že ak sa tam zhromaždí priveľa protidemonštrantov, tak ulicu Unter den Linden nevyprace, vyrazili sme tam, vtedy ešte aj s kočíkom. Chýbali obyčajní […]

Môj Západ / Esej

“Dovŕšiť nemecké zjednotenie” – Čo to už len má byť? Spomienka na vstup NDR do Spolkovej republiky Nemecko. Skoro denno-denne teraz dostávam pozvania na akcie venované jeseni 89, pádu Múru a udalostiam, ktoré nasledovali po ňom. Aj množstvo mojich kolegov a kolegýň. Sme teraz v kurze, nielen tu a v Goetheho inštitútoch. Aj medzinárodné festivaly, univerzity, učiteľské kongresy a knižné veľtrhy majú túto tému v ponuke. Táto pozornosť by mohla byť dôvodom na radosť. Ale nepríjemný pocit sa začína už otázkami, ktoré sa posielajú vopred. Najobľúbenejšia: ako ste prežili 9. november? Nemôžem poslúžiť nijakou špeciálnou historkou s namiesto toho sa snažím hovoriť o 9. októbri, tom rozhodujúcom dni […]

Disidenti na podstavci / Stĺpček

K rozhodnutiu postaviť pomník zjednoteniu na bývalom podstavci jazdeckej sochy Wilhelma I. na Schlossplatz došlo o tri týždne skôr ako malo. O pár dní neskôr by z tej správy bol prvý apríl. Je v tom istá dôslednosť – o to lepší by to bol vtip. Najprv v centre tu i tam zbúrame modernu, verejný priestor necháme miznúť v prospech komerčného, zbúrame Palác republiky, čím je zo stredu Berlína definitívne vyprataná historicko-kultúrna pamäť. Teraz to vyzerá, ako keby hneď po cisárskej ríši nasledovala Spolková republika Nemecko. Preto je len dôsledné, keď našich milých revolucionárov s ich žartovným nárečím postavíme na podstavec, […]

Čo môže urobiť vojačik? / Esej

Najneskôr v siedmej triede sa nás žiakov pýtali, či sa chceme stať vojakmi alebo dôstojníkmi z povolania. Na triednom stretnutí pred dvomi rokmi mi bývalá nemčinárka, ktorá bola vtedy zároveň zástupkyňou riaditeľa, porozprávala o tom, ako musela každé dva týždne podávať správu o priebehu týchto verbovacích rozhovorov. Keď ste sa nechceli stať dôstojníkom alebo vojakom z povolania, tak ste mali ísť aspoň na tri roky na vojnu. V týchto “rozhovoroch” sa to uvádzalo ako predpoklad, aby ste sa mohli dostať na “rozšírenú strednú školu”, čo bolo zas prvým predpokladom pre získanie maturity. To, čo som zo začiatku považoval za úspech, […]