Zdá sa, že Spojené štáty sú zrelé začať novú politickú kapitolu.
Foto: Bruno Barbey
Pred takmer štyridsiatimi rokmi sme sa s Billom Clintonom plavili cez Atlantik. Ako oxfordskí študenti sme mierili do Oxfordu. Z tej cesty si pamätám len dve veci. Prvá, že som dostal morskú chorobu a mohol som len zaliezť do svojej malej kajuty. Po pár hodinách mi niekto zaklopal na dvere a vošiel veľký južan, samá ruka, samá noha, a niesol slepačiu polievku. Bill Clinton mi síce nepovedal “cítim tvoju bolesť” – tá veta zaznela až po rokoch na jednej predvolebnej šnúre – ale aj tak ma jeho empatia dojala.
Napriek tomu, že som mal žalúdok doslova na vode, sme sa ešte dlho do noci rozprávali, hlavne o tom, čo sa deje s Amerikou.
Obidvaja sme boli aktívni v politike, ale v tej chvíli sme boli radi, že oceán nás oddelí od sklamaní, ktoré poznačili Ameriku roku 1968. Pred dvomi mesiacmi bolo Chicago dejiskom búrlivého demokratického konventu, množstvo mladých ľudí vlákala do politiky protivojnová kampaň Eugena McCarthyho a neskôr mohutné volanie Roberta Kennedyho po spoločenskej zmene. Zmlátili ich policajti. V čase našej cesty Roberta Kennedyho zavraždili, McCarthyho úsilie stroskotalo, demokrati práve šli nominovať Huberta Humphreyho a republikáni Richarda Nixona. Vojna vo Vietname nerušene pokračovala. Niekoľko amerických miest horelo.
Prečo vás trápim týmito reminiscenciami? Pretože nepokoje roku 1968 rozdelili Demokratickú stranu a znamenali začiatok novej republikánskej väčšiny – a následne nástup neokonzervatívcov do zahraničnej politiky, znižovačov daní do ekonomiky a kresťanských zborov do spoločenskej a rodinnej politiky. Demokratický establishment upadol do útešných driemot zdanlivo pevnej väčšiny v Kongrese, stratil kontakt s bielou pracujúcou triedou, ktorá bola jadrom koalície New Dealu. Ľavica z politiky úplne odišla – niektorí zmizli do hôr a venovali sa duchovnej meditácii, množstvo intelektuálov sa uplo na hermeneutiku a dekonštrukcionizmus, čierni, gejovia a ženy sa stratili vo svojich politických “identitách”, a hŕstka tých, čo zostali (vrátane Billa a mňa), podporovala Georgea McGoverna v jeho katastrofálnom pokuse vyhrať prezidentské voľby roku 1972.
Odvtedy v Amerike v podstate vládne pravica – Nixon, Ford, Carter, Reagan a dvaja Bushovia. Iste, bola tu administratíva tohto môjho starého kamaráta, a ja som hrdý, že som do nej patril ako minister práce. Lenže Bill nerozhýbal demokratov ani národ doľava. Rozhýbal demokratov doprava a udržiaval národ viac či menej tam, kde bol.
Blížime sa k podobnému zlomovému bodu, ako bol rok 1968 – v ktorom sa veľké kyvadlo americkej politiky obráti opačným smerom a posunie krajinu doľava? Prezidentské pôsobenie Georgea W. Busha dopadlo tak žalostne – s tým, čo robil, súhlasí len 30 percent Američanov – že Amerika je na to pripravená. Ekonomika sa rúti do recesie alebo do čohosi ešte horšieho. Nerovnosť príjmov a majetku je väčšia, než bola kedykoľvek za posledné storočie. Navyše Američania nie sú – a zrejme nikdy neboli – takí pravičiari, ako tvrdia pravicoví lídri. Podľa prieskumov si väčšina Američanov teraz myslí, že roku 2001 a 2003 George W. Bush znížil dane nespravodlivo, väčšina si myslí, že invázia do Iraku bola chybou a že Amerika by sa mala z Iraku stiahnuť; väčšina ľudí hovorí, že sú ochotní zaplatiť vyššie dane, aby mohli byť v chudobnejších štvrtiach lepšie školy, väčšina podporuje vyššiu reguláciu biznisu v prospech životného prostredia, väčšina si myslí, že homosexuálne vzťahy medzi dospelými osobami by mali byť legálne a že potraty treba nechať na ženy a ich lekárov, obrovská väčšina si myslí, že veľké korporácie majú vo Washingtone priveľkú moc a väčšina podporuje reštrikcie voči lobistom a financovaniu politických kampaní.
Že by to všetko ako predzvesť pohybu americkej politiky nebolo dosť?
John McCain, predpokladaný nositeľ republikánskych princípov, to nemyslí zle. Nie je súčasťou republikánskeho establishmentu – lebo podporuje zákony o prisťahovalectve, bol pôvodne proti Bushovmu znižovaniu daní a nekorí sa militantným kresťanom – ale nemýľte sa: John McCain je pravičiar.
A demokrati? John Edwards, najľavicovejší z troch veľkých kandidátov a jediný, čo dôsledne zdôrazňoval rastúcu priepasť medzi príjmami a stále horšiu situáciu amerických chudobných vrstiev, je už mimo. Pokiaľ ide o Hillary Clintonovú, žiadna ľavičiarka to nie je. Ako senátorka roku 2002 hlasovala za Bushove rezolúcie o vojne a nedávno hlasovala za to, že Iránska revolučná garda sa má klasifikovať ako teroristická organizácia. Chce všeobecné zdravotníctvo, ale nepodporuje plán systému “jednotlivých platcov”, akým je britský NHS, ktorý je najlepšou kontrolou zdravotníckych nákladov. Nezaviaže sa zvýšiť bohatým dane, ktoré by financovali sociálne programy, ona len zmierni Bushovo zníženie.
A Barack Obama? Má prinajmenšom odvahu chcieť, aby bohatí platili na sociálne istoty viac, ale jeho predstava o zdravotníctve nie je radikálnejšia než Hillary Clintonovej. Otvorenejšie než ona hovorí, že treba znížiť nerovnosť, ale nepovedal konkrétne, či vôbec, alebo ako veľmi mieni najbohatším zvýšiť dane na financovanie sociálnych programov, okrem toho, že zruší to, čo George W. Bush znížil. Od začiatku bol proti vojne v Iraku, ale zatiaľ sa vyhol tomu, že by nejako podrobnejšie hovoril o tom, ako a kedy by stiahol americké jednotky.
Obamánia však takmer vôbec nesúvisí s jeho konkrétnou agendou. Skôr je to takmer dokonalá ozvena Johna F. Kennedyho, ako sme ho počúvali v roku 1960, a Roberta Kennedyho, ktorého bolo naposledy počuť v šesťdesiatom ôsmom. Je to výzva národu, aby sa spojil a priniesol obete – nie našej vojenskej zdatnosti, ale sociálnej spravodlivosti, tak v Amerike, ako na celom svete. Je to volanie po väčšej občianskej angažovanosti, nie nutne po silnejšej vláde. Má na to dosť silný hlas. Ešte nikdy od roku 1968 nebola Amerika takto pevne prepojená jeho ideálmi.
Je ľahké napísať, že obamánia je len ďalšie, síce prudké, ale naivné okúzlenie, akému americkí voliči občas podľahnú. Možno to tak aj je. Na to sa Hillary Clintonová a môj kamarát spred štyridsiatich rokoch spoliehajú. Ale ak Clintonovci už prestali myslieť na to, čo cítili a chápali vtedy pred rokmi, tak prišli k iným záverom, než som prišiel ja.
Nadšenie z Baracka Obamu nie je príznakom potenciálneho obratu doľava. To by nebolo presné. Nesľubuje ani neprichádza s európskou úrovňou sociálneho štátu a daní. Ale zdá sa, že Amerika je zrelá začať novú politickú kapitolu. Chce byť znovu inšpirovaná, tak ako pred štyridsiatimi rokmi. Spomeňte si, že JFK ani jeho bratia neboli ľavičiari. Boli realisti, ale aj idealisti. Chápali, že vo Washingtone sa neudeje nič dobré, kým nie je na to zmobilizovaná verejnosť.
Ani v praktickej volebnej stratégii, ani vo svojich vysokých morálnych ašpiráciách nikdy neprestali pripomínať princípy, na ktorých bola Amerika založená – predovšetkým ten, že všetci ľudia sú stvorení ako navzájom rovní.
© Prospect
Text vyšiel v časopise Prospect.