Zatiaľ čo na Západe je rok 1968 stelesnením anarchistickej mládežníckej revolty proti meštiactvu a kapitalizmu, v stredovýchodnej Európe vošiel do análov ako oslobodzujúca doba vzbury proti komunistickej krutovláde. Aj keď Pražská jar nezvíťazila – konečne sa začalo verejne hovoriť o klamstvách reálneho socializmu. Československá jar 1968 priniesla osemnásťročnej študentke bratislavského gymnázia, ktorá deň čo deň trávila nudné hodiny pod portrétom Antonína Novotného, obrovskú radosť. Cez prestávku strhli spolužiaci tú prísnu tuctovú tvár s úzkymi perami a pedantne uviazanou kravatou zo steny. V reve a dupote po obraze nášho prezidenta ležiacom na dlážke triedy som sa zrodila ako občianka. Predtým som […]

Prezident Dmitrij Medvedev je pre Rusko posledná nádej. Kto je pán Putin? Šľachetná hlava “diktatúry zákona”, ako sa jeho režim rád prezentuje Putinovým priaznivcom, alebo veliteľ “čekistickej junty”, ako tvrdia disidenti? Bojím sa, že história nikdy nad ním nevynesie jasný rozsudok. Dosiahol, že je z neho celý svet zmätený. Nešiel som voliť, lebo mi bolo zle. Ale keby som sa do uzavretia volebných miestností ako-tak vyliečil, určite by som šiel. Hoci v Rusku má človek výhodu, že sa predsa len nemusí liečiť až tak ozlomkrk: od môjho hlasu nič nezávisí. Raz som mal dojem, že napriek všetkému predsa len závisí. […]

Ľudská bytosť sa vynára zo spojenia dvoch buniek. Jej prazáklad je teda celkom závislý od udalostí a procesov, o ktorých rozhoduje život rodičovských bytostí a organizujúce sily prírody. Ale zárodok, skupinka buniek, o ktorých ešte vôbec nie je isté, či sú “bytosťou” a kedy sa “bytosťou” stanú, má vlastnú organizujúcu silu, svoj vitálny elán: stáva sa teda už vo svojich prapočiatkoch nezávislým. Novorodenec, už očividne bytosť (tu už úvodzovky môžeme vynechať), začína sa namáhavo vyrovnávať so svetom, ktorého hranice sú čoraz viac vzdialené, ba napokon je svet neohraničený. Tu sa zreteľne prejaví dialektický vzťah dvoch pólov: závislosti a nezávislosti. Rozhodujúci […]

Sovětský svaz prožíval před 55 lety, v prvních březnových dnech roku 1953, mimořádnou událost – smrt vědce, který po více než třicet let určoval osudy této země. Tisíce Moskvanů se tlačily, aby mohly ve Sloupové síni Domu odborů spatřit ostatky svého vůdce. Jak napsal básník Jevgenij Jevtušenko: “Země se zmocnil zvláštní druh paralýzy. Vychováni ve víře, že Stalin se o každého postará, lidé se bez něj cítili ztraceni a zmateni…” Očitý svědek Zdeněk Mlynář hovořil o pohřbu cara, jiní přirovnávali moskevský rituál k pohřbům mongolských chánů či egyptských faraonů. Okolnosti Stalinovy smrti byly po dlouhou dobu zahaleny tajemstvím a ani […]

V poslednom čase sa objavili spomienky – oslavy – chválospevy – démonizácia šesťdesiateho ôsmeho roku. Máme sa na čo tešiť. Pre začiatok, minulú nedeľu som vo významnom mienkotvornom denníku čítal vetu, ktorú údajne povedal poslanec Casini: “Šesťdesiaty ôsmy rok nám zanechal ako dedičstvo slogan Ani so štátom, ani s Červenými brigádami.” Nikdy celkom nedôverujem tomu, čo čítam v novinách, no aj keby Casini tú vetu nikdy nebol vyslovil, napísal ju novinár, ktorý mu ju prisúdil, aby ju zjednotil so svojím vlastným názorom, pretože on sám ju pokladá za zmysluplnú. Takže keď chceme reflektovať rok ’68, správajme sa ako historici, a […]

Je demokracia v Rusku možná? Nie dnes, a ani nie zajtra, ale vôbec. Čo treba urobiť pre demokraciu v Rusku, všetci dávno vieme: prekonať monopol štátnej moci, uvoľniť priestor súkromným, politickým, ekonomickým a kultúrnym iniciatívam. Už sme to vlastne raz aj začali robiť. Výsledkom bol štát bez moci, anarchia. Došlo nielen k privatizácii štátneho vlastníctva, ale aj k privatizácii moci, zavládli gangsterské klany, ktoré začali medzi sebou bojovať. Bola nevyhnutná reakcia v tom najjednoduchšom a najzrozumiteľnejšom zmysle – ako protiopatrenie štátu proti zločineckému “feudalizmu”, ako “vertikála moci”. To, že zmizla demokracia vo svojej najzrozumiteľnejšej funkcii volenej moci, sa nikoho až […]

Open Democracy (Veľká Británia), 03.03.2008 Dmitrij Medvedev zvíťazil v ruských prezidentských voľbách so sedemdesiatimi percentami hlasov. Ako si budúci premiér Vladimír Putin a nový prezident medzi sebou rozdelia moc? Nicolai N. Petro, odborník ma medzinárodnú politiku na univerzite v Rhode Island, pripomína Putinovu politiku v deväťdesiatych rokoch: “Znovunastolenie centrálnej moci, vytvorenie jediného právneho priestoru a podpora domácej ekonomiky. (…) To bol základ nezávislej zahraničnej politiky. Vo všetkých týchto otázkach Medvedev s Putinovými názormi nielen súhlasil, on zohrával kľúčovú rolu v ich utváraní. Teraz, keď je situácia stabilizovaná, má Medvedev dojem, že je načase sústrediť sa viac na liberalizáciu, než na konsolidáciu. (…) Medvedevovým heslom včera […]

Pred pár rokmi som sa – na jednom letisku – z ničím neodôvodnenej chute osudu, takpovediac zčistajasna stal občanom EU. Neemigroval som z Maďarska, ešte som ani len nevstúpil do bezcolnej zóny, chcelo to len ten krištáľovo jasný okamih náhleho prezrenia, osvietenia ducha. Nejako sa totiž stalo, že som v to popoludnie bol cestujúcim maďarskej leteckej spoločnosti, nemal som so sebou žiadnu batožinu, a tak som prišiel na pasovú kontrolu o pár sekúnd skôr ako ostatní cestujúci. Namiesto obvyklej, trochu neostrej kategórie „iní“ alebo „ostatné krajiny“, „lúzeri“ či „mimozemšťania“ ma vítal radostný, pekne usporiadaný kruh hviezd rovnakého tvaru, ktorý mi však kládol bremenom hamletovského […]

“Co se stalo, že po osmi letech tak úspěšné vlády na Slovensku a po dvou letech v opozici jsme najednou nemožní?” Tuto uraženou otázku položil předseda slovenských křesťanských demokratů (KDH) Pavol Hrušovský novinářům, kteří v poslední době dorážejí na lídry opozice, aby předali žezlo novým tvářím. Odpověď Hrušovskému by mohla znít: “nestalo se nic,” jenže právě to je v politice hřích, který si žádá oběti. Na Slovensku totiž dnes platí, že když se nic nestane, bude vládnout Robert Fico ještě dlouhá léta. A to není dobrá vyhlídka, neboť stát pod jeho vedením rychle sílí na úkor občanských svobod a duch liberální demokracie se ze země vytrácí […]

Milan Nič sa rád predstavuje. Ja som Nič, hovorí nič netušiacim ľuďom, ktorí si myslia, že zle počuli, ale, pochopiteľne, hanbia sa znovu pýtať. Je vlastne živou antitézou k svojmu priezvisku. Slovo nič je vyabstrahovaná negácia všetkého, a Milan Nič stelesňuje jej opak. Je to, ako keby mu nič iné nezostávalo. Mohlo sa mu to stať aj takto: Milan Nič je z najmladšej generácie tých, čo boli v osemdesiatom deviatom roku už dospelí ľudia. Na rozdiel od väčšiny svojich rovesníkov, pokiaľ šlo o charakter reálneho socializmu, z jablka poznania dobrého a zlého odhryzol dávno pred veľkými demonštráciami. Vedel, čo je […]