Číňania nám šliapu po olympijských zásadách. To nemôžeme nechať len tak.
Foto: Reuters
Hovorilo sa, že nadchádzajúce olympijské hry Čínu účinne otvoria svetu, a tým aj demokracii – a že príslušníci vnútorného kruhu Komunistickej strany s vedomím, že Čína je pod drobnohľadom ako nikdy predtým, sa vo svojom najvlastnejšom záujme vynasnažia prezentovať režim v dobrom svetle. V skutočnosti však vidíme, že nastal presný opak.
Chudobné a neproduktívne obyvateľstvo vypratali z miest. Urýchlili búranie takzvaných hutongov, robotníckych štvrtí v centre Pekingu. V skutočnosti rozmnožili počet bezdomovcov natlačených v najchudobnejších štvrtiach, pretože tu neexistuje jasná politika presídľovania či politika bývania – a ďalej len zväčšujú fenomén mestskej chudoby, o ktorom tvrdia, že s ním bojujú.
Uväznili tisícky ľudí podozrivých z disidentstva, mnohých bez súdu. Podľa článku 306 svojho trestného zákona z roku 1997 zadržali, uväznili, uniesli či inak zneutralizovali odvážnych právnikov, podozrivých z “manipulácie alebo ničenia dôkazov”.
Od francúzskej spoločnosti Thales nakúpili paraboly, ktorými posilnili Veľký čínsky múr zvukovými vlnami rušiacimi akékoľvek americké či britské vysielanie v čínštine.
Na vidieku došlo k viacerým nepokojom, aj keď miestna tlač sa o nich nikdy nezmienila.
Počet popráv neklesá, ale nezdá sa, že by to nejako šokovalo medzinárodné médiá, ktoré si, samozrejme, môžu písať, čo chcú. Nepodarilo sa ani obmedziť obchodovanie s orgánmi popravených väzňov.
Rozsiahly systém laogai, táborov nútených prác, naďalej chŕli tovar. Skrátka, kozmetické úpravy, ktoré chcela čínska vláda dosiahnuť, sa nevydarili. V skutočnosti jediným hmatateľným dôsledkom je, že ľudské práva sa porušujú ešte viac.
Momentálne vláda rozpútala najbrutálnejšie represálie, aké autonómny región postihli od represií nariadených straníckym tajomníkom provincie Chu Ťin-tchaom pred devätnástimi rokmi, pár mesiacov pred udalosťami na Námestí nebeského pokoja. Vtedy Ťin-tchao, súčasný čínsky prezident, prišiel v straníckych kruhoch k svojej povesti železného muža.
Aké boli presné okolnosti týchto nových represálií?
Do akej miery môžeme veriť oficiálnej, dookola omieľajúcej platni o tibetskom separatizme a vôli duchovných vodcov tohto regiónu využiť toto obdobie na to, aby ich konečne bolo počuť? To je v každom prípade nepodstatné.
Podstatné totiž je, že sa chladnokrvne strieľalo do davu, presne tak ako pred devätnástimi rokmi.
Podstatné je, že kým píšem tieto riadky, Lhasa, hlavné mesto provincie, sa mení na vojnovú zónu, stráženú policajtmi v pancierových vozoch, odrezanú od zvyšku sveta.
A podstatné je aj to, že režim znovu ukázal svoju zvrchovanú, výsostnú ľahostajnosť voči pocitom opľúvaného Západu.
Podstatné je, že Číňania, keď videli našu zbabelosť voči masakrovaniu v Darfúre a násiliu v Barme, vedia alebo si myslia, že vedia, že neurobíme nič, aj keby Tibet zadupali do zeme.
Vzhľadom na tento cynizmus som presvedčený, že je ešte stále čas prehovoriť silným hlasom, aký sa zrejme podľa nich bojíme používať. Ešte nie je neskoro využiť hrozbu bojkotu olympijských hier ako zbraň, ako spôsob požadovať, aby prinajmenšom prestali zabíjať a začali dodržiavať články ústavy autonómneho regiónu – najmä pokiaľ ide o osobné slobody.
Že Peking na to nepristúpi? Že bojkoty sú vo všeobecnosti neefektívne? Tým, čo hovoria nie, by som povedal, že to nikdy nebudeme vedieť, ak sme sa o to nepokúsili. Nemáme čo stratiť, ak to skúsime – a Číňania a Tibeťania môžu získať tak veľa!
Že by sme nemali miešať politiku so športom? Že by sme nemali svetu brať veľký olympijský sviatok? Dobre, hovorím svojim priateľom športovcom, ale ani by sme nemali prevracať roly. To Číňania ten sviatok ničia. To oni šliapu po olympijských zásadách. To oni ponesú olympijský oheň na vrchol Mount Everestu a cestou budú stúpať po telách povraždených mužov mieru a modlitby.
A napokon, to pre mäsiarov z Námestia nebeského pokoja a Tibetu budú v auguste atléti zápoliaci o medaily – s vybičovaným organizmom, vymasírovaní transfúziami, modifikovaní takmer na robotov – bežať, zápasiť a predvádzať svoje výkony na štadiónoch postriekaných krvou.
Ešte stále je čas to všetko zachrániť: šport, česť aj životy.
Ešte stále je čas riskovať, tak ako riskoval Barack Obama, ktorý Číňanom pripomenul možnosť – púhu možnosť – bojkotu, čas povedať jedným dychom áno olympijským ideálom a nie hrám hanby.
Hodiny tikajú.
© Le Point / New York Times Syndicate
Text vyšiel v týždenníku Le Point,.