Poľský marec – divadlo, študenti, robotníci, odbory a začiatok roku 1968.
Foto: Reuters
Prvá študentská vzbura roku 1968, roku povstaní mladých a nádejí tisícročia, sa konala vo Varšave. No keď si teraz západné médiá tento rok pripomínajú, kompletne prehliadajú Poľsko.Podľa historických televíznych relácií a nedeľných príloh novín sa všetko dialo v Paríži a na Berkeley a (podľa britských médií) na niekoľkých protivojnových demonštráciách na Grosvenor Square. A pritom vo Varšave v tom marci polícia zmlátila a pozatvárala tisícky študentov, ich učiteľov povyhadzovali zo škôl a vyštvali z krajiny.
Ako mnoho veľkých európskych príbehov, začalo sa to divadelným predstavením. Pred štyridsiatimi rokmi, 30. januára 1968, Teatr Narodowy, Národné divadlo, malo pred sebou derniéru klasickej drámy vo veršoch Dziady poľského klasika Adama Mickiewicza. Režisérovi Kazimierzovi Dejmekovi stranícke vedenie povedalo, že predstavenie musí zrušiť, a to bez ohľadu na záujem publika. Že za tým stál priamo aj sovietsky veľvyslanec, bolo vtedy takmer isté.
Divadlo
Príbeh sa začína ešte koncom roka 1967. Národné divadlo dostalo za úlohu uviesť na päťdesiate výročie Októbrovej revolúcie niečo veľkolepé. Vedenie zrejme nerátalo s tým, že s nezávislou umeleckou dušou Kazimierza Dejmeka, ktorý nemal rád Rusov ani poľských boľševikov, to nebude také jednoduché. Jeden z hercov spomína, že Kazimierz Dejmek, keď sa už výročie priblížilo, hodil do seba vodku a kolegovi povedal: “Dostal som stranícky príkaz (povedal to po rusky, prikáz) urobiť na októbrové výročie niečo veľké. Tak teda dobre, dostanú od nás Dziady!”
Dziady sú mohutnou romantickou drámou o duchovnej premene, ľudskej slobode, zápase za nezávislosť a martýrstve národa za ruskej okupácie. Adam Mickiewicz ju napísal roku 1930 a generácie Poliakov ju milujú ako dokonalý výraz národného utrpenia a poníženia za vojny pod cudzím panstvom a domácimi tyranmi. Je to krutý obraz Rusov, štátnej politiky aj cenzúry. Je záhadou, ako si Kazimierz Dejmek mohol myslieť, že by mu to mohlo prejsť. Ale prešlo, a poľskí diváci frenetickým jasotom oceňovali protiruské verše. A tak to úradom a veľvyslanectvu konečne došlo.
Vzbura
Najprv zrušili niektoré predstavenia. Potom sa oznámilo, že 30. januára sa odohrá posledné predstavenie. Pred divadlom sa tisli davy, kopy študentov bez lístka skoro zrútili divadlo. Veľký herec Gustaw Holoubek hral svoje životné predstavenie. Spomína na to v úžase: “Bolo to, ako keby vybuchla bomba! Keď spadla opona, diváci sa vybrali k pomníku Adama Mickiewicza, tam rozvinuli transparenty, ktoré žiadali, aby sa Dziady hrali ďalej. Žiadali zrušiť cenzúru. Prišla polícia a zmlátila ich obuškami.
To bol začiatok. Po celej Varšave sa podpisovali petície a distribuovali protesty proti zákazu Dziadov a proti policajnej brutalite. Na univerzite sa organizovali mítingy na podporu študentov zadržaných 30. januára pred Mickiewiczovým pomníkom. Prišlo ďalšie zatýkanie. Demonštrácie boli čoraz väčšie, šírili sa po ostatných poľských univerzitách, a úrady zvážali na nákladiakoch z fabrík polovojenské milície “obrany fabrík”, milicionári demonštrátorov rozháňali palicami.
Študenti
Študenti márne vyzývali robotníkov, aby sa k nim pridali, lebo demonštrujú aj za nich, keďže bránia článok 83 poľskej ústavy o slobode vyjadrovania a zhromažďovania. Lenže do robotníkov strana hučala, že študenti sú privilegované, rozmaznané detičky, že im za protestovanie zaplatili tajní agenti zo západného Nemecka.
V marci sa situácia vymkla spod kontroly, demonštrácie na univerzitách aj policajné násilie sa stále len stupňovali. Stovky mladých pozatýkali, mnohým zobrali štipendiá a vyhodili ich zo štúdia. Boli medzi nimi mená, ktoré sa neskôr preslávili, napríklad Adam Michnik, budúci hrdina podzemného odporu, líder Solidarity a dnešný najznámejší poľský politický komentátor Janek Litynski; Karol Modzelewski; a špeciálne milovaný aj špeciálne proskribovaný rebel Jacek Kuron. Mnohí profesori na Varšavskej univerzite aj inde teraz deklarovali, že svojich študentov podporujú, väčšinu z nich vylúčili zo strany a prišli o miesto. Medzi nimi bol filozof Leszek Kolakowski (ktorý potom našiel útočisko v Oxforde) a sociológ Zygmunt Bauman.
Po roku, keď sa na rok 1968 díval už zo západného exilu, Zygmunt Bauman (ktorého akademická kariéra pokračovala v Leedsi) napísal, že poľské nepokoje boli “do veľkej miery hnutím, hnutím študentov, ktoré však nebolo v skutočnosti študentské v tom zmysle, že by bolo motivované záujmami študentov ako spoločenskej kategórie…”
Demokracia
Protestné hnutia v Západnom Berlíne, západnom Nemecku a v Paríži vznikali z radikálneho odmietania autoritárskych a “reakčných” štruktúr a metód na univerzitách. Revoluční intelektuáli interpretovali univerzitné vzbury ako začiatok “dlhého pochodu inštitúciami”, ktorý by mohol zvrhnúť aj samotný buržoázny štát.
Poľskí študenti žiadnu takúto agendu nemali. Chceli demokraciu pre celý národ – socialistickú demokraciu, ale demokraciu založenú na ústavných hodnotách slobody prejavu, chceli koniec cenzúry, vládu zákona, slobodu zhromažďovania. Na druhej strane Tatier v Československu vyhlásil Alexander Dubček v januári svoj “socializmus s ľudskou tvárou”. Varšavskí študenti skandovali “Celé Poľsko čaká na svojho Dubčeka! Cela Polska čeka na svego Dubčeka!”
Moskovčania
Poľské “marcové udalosti” sa odohrávali na pozadí hysterického a miestami groteskného mocenského zápasu v rámci strany, ktorý zúril už skoro rok. Moc Wladyslawa Gomulku, ktorý sa snažil zredukovať vplyv Nikitu Chruščova na Poľsko, ohrozoval minister vnútra, “ultravlastenecký” Mieczyslaw Moczar. Pre Moczara existovali len dva druhy komunistov: “partizáni”, ozajstní Poliaci ako bol on, čo zostali za vojny v Poľsku bojovať proti nacistickej okupácii v podzemí, a “Moskovčania”, hlavne Židia, ktorí ušli do Sovietskeho zväzu a vrátili sa ako Stalinovi lokaji podkopávať nezávislosť Poľska a budovali UB, nenávidenú štátnu bezpečnosť. Mal drzosť obviniť Gomulku – ktorý mal židovskú ženu, ale cez vojnu bol v Poľsku – že podporuje “Moskovčanov”.
Bezvládie
Keď sa začali študenti búriť, obe krídla to chceli využiť pre seba. Wladyslaw Gomulka sa zhodil prejavom, v ktorom vyhlásil študentských aktivistov za “sionistických” agentov. Mieczyslaw Moczar spustil antisemitskú kampaň, ktorá nakazila poľskú úradnícku vrstvu, školy, univerzity, film, divadlá a médiá. Dve tretiny poľských Židov – čo tu ešte po holokauste zostali – zahnali do emigrácie. Z tohto škandálu sa poľské renomé vo svete v podstate nikdy celkom nespamätalo. Poľsko bolo v chaose. Na niekoľko mesiacov akoby nikto nevládol. Nakoniec Sovietsky zväz zasiahol a Gomulku podporil. V auguste sa poľské jednotky zúčastnili hanebnej invázie do Československa a novembrový zjazd potvrdil Gomulku ako vodcu strany. Vedúce postavy marcového študentského povstania sedeli vo väzení, niektorým sa podarilo ujsť.
Povstanie
V šesťdesiatom ôsmom vo Varšave ešte fungovalo to striktné oddelenie robotníkov od študentov a intelektuálov, na ktorom si komunisti v Poľsku aj v ostatných krajinách tak dávali záležať. V západnom Nemecku dobre platená (“integrovaná”) robotnícka trieda nejavila žiadnu tendenciu pridať sa k študentom, čo na uliciach volali po socializme. Vo Francúzsku to na chvíľu vyzeralo, že socialistická revolúcia by mohla zvíťaziť – keď odbory podporili intelektuálov, čo stáli na barikádach a bránili “parížsky máj”, kým Komunistická strana stratila nervy a urobila z toho mzdový spor.
V Poľsku boli dozvuky šesťdesiateho ôsmeho ohromujúce. O dva roky, roku 1970, vypuklo v baltických prístavoch veľké robotnícke povstanie – v Elblagu, Gdansku, Gdyni a Štetíne. Komunisti ho krvavo potlačili, zahynuli stovky ľudí. Robotníci prosili o pomoc študentov, ale študenti zostali doma. Až v sedemdesiatom šiestom malá skupinka intelektuálov – čiastočne veteránov marcových udalostí – prišla na pomoc ďalšej robotníckej vzbure v Radome a založila slávny Výbor na obranu robotníkov (KOR). Spojenectvo továrenských robotníkov a odbojných intelektuálov napokon naplno ukázalo roku 1980 v podobe Solidarity, “nezávislých, samosprávnych odborov”.
Otázka
Najťažšou otázkou je – prečo 1968? Na prvý pohľad sa zdá, že marcové udalosti v Poľsku boli úplne iné ako to, čo sa dialo v Paríži, ako protivojnové zhromaždenia v Spojených štátoch, okupačné štrajky na univerzitách v západnom Nemecku, Británii či Taliansku. Rovnaká otázka visí nad Pražskou jarou – aj jej energia do veľkej miery pochádzala zo študentského hnutia – najmä, keď sa reformy prehupli na odpor proti augustovej okupácii. Bolo tu nejaké prepojenie, alebo bolo jednoducho “niečo vo vzduchu”?
V rokoch pred šesťdesiatym ôsmym aj po ňom pravicoví komentátori tvrdili, že žiadne prepojenie neexistovalo. Tvrdili, že naopak “červení” študenti v Paríži a Berlíne sa pokúsili nastoliť presne tú istú marxistickú tyraniu, ktorú sa mladí Česi, Slováci a Poliaci pokúsili zvrhnúť.
Robotníci
Je to zúfalé zjednodušenie. Predovšetkým tým posledným, o čo šlo revolucionárom ako Rudi Dutschke v Berlíne či Daniel Cohn-Bendit v Paríži, bolo napodobňovať komunistické systémy v stredovýchodnej Európe – veď tými pohŕdali, pre nich to boli brutálne diktatúry založené na stalinistickej skomolenine marxizmu. A potom, kontakty medzi študentskými hnutiami naprieč líniami studenej vojny skutočne existovali.
Pri viacerých z nich som bol. Začiatkom leta 1968 bola delegácia západonemeckého hnutia a s ňou Rudi Dutschke v Prahe, a tu sa vymyslela rámcová dohoda s radikálnymi študentmi Karlovej univerzity. Obe strany videli, že ich politický kontext sa veľmi líši, ale zhodli sa na konečnom cieli: rovnostárskej socialistickej republike založenej na priamej kontrole výroby robotníkmi.
Hlbiny
Študentská revolta ako súvislý program Ligy socialistických študentov sa začala v Západnom Berlíne rok predtým, začiatkom roku 1967. A podzemné hnutie poľských študentov na Varšavskej univerzite – takzvané komandá – tiež fungovali už rok predtým, ako zakázali Dziady. Bol som s nimi v kontakte koncom roku 1967, stretol som sa so skupinou odvážnych kacírskych marxistov, ktorých polícia brutálne zastrašovala. Protestovali proti cenzúre a nezákonným represiám, proti antisemitskej propagande, ktorú režim už začal šíriť. Presne vedeli, o čom sa debatuje v Západnom Berlíne, a veľmi ich to zaujímalo – aj keď ich vlastný zápas bol boj s “represívnou toleranciou”. A opäť – vízia slobodnej spoločnosti založenej na robotníckej samospráve ich veľmi lákala. Prepukol by konflikt, aj keby režim žiadnu hru nezakázal? Takmer iste áno, ale v podobe proletárskej vzbury za potraviny, mzdy a spravodlivosť, tak ako k tomu došlo o dva roky neskôr v baltických prístavoch.
Východ a Západ neboli zas až natoľko oddelené. To, v čom sa dotýkali, by sa dalo charakterizovať ako spoločný pocit nemohúcnosti pracujúcej triedy, uväznenej v stave “falošného vedomia”. Utópiou ich všetkých bola budúcnosť, v ktorej ľud zvrhne vonkajšiu moc a chopí sa priamej kontroly nad svojimi životmi. A nedisciplinovaná netrpezlivosť mladých roku 1968, to, čo mali spoločné, bola ako verše z Mickiewiczovej hry: “Náš národ je ako láva, na povrchu studený a tvrdý, úbohý a suchý, ale pochovaný oheň horí aj po sto rokoch. Len napľujme na tú kôru a ponorme sa do hlbín!”
© Open Democracy