Srbsko väzí v pasci starých politických techník sebadeštrukcie. Pred pár dňami som prišiel do Belehradu s väčšou úzkosťou než inokedy. Jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova vyburcovalo v Srbsku novú vlnu hlučných protestov, ba i násilia.
Belehrad. Foto: Thomas Dworzak
Na 21. februára zvolali ultranacionalistická Radikálna strana a nacionalistický premiér Vojislav Koštunica protestné zhromaždenie pred budovu parlamentu, v deň, keď sa mal začať môj seminár na Univerzite umení, tam, kde som prednášal, než som v deväťdesiatom prvom odišiel zo Srbska. Účastníci mítingu mali zadarmo dopravu, v meste sa mohlo zadarmo parkovať a minister školstva nariadil zatvoriť školy, aby aj žiaci a učitelia mohli rozšíriť rady účastníkov.
Prišiel som do Belehradu vo štvrtok napoludnie, prázdnou cestou v nezvyčajne plynulej premávke po moste cez Sávu. V pešej zóne boli niektoré obchody zatvorené, Zara aj kopa iných, na niektorých boli nápisy, že zatvoria popoludní skôr a polooficiálne vyzerajúce plagáty vo výkladoch zvestovali, že Kosovo je Srbsko.
Cestou po dunajskej strane mesta som videl jedinú belehradskú mešitu, poškodenú ohňom a nacionalistickými útokmi roku 2004, dnes už opravenú ju strážila policajná jednotka, celá ulica z obidvoch koncov bola uzavretá autobusmi plnými policajných posíl. Neďaleko je Divadelné múzeum, tu som mal prednášať aj v osemdesiatom ôsmom či osemdesiatom deviatom, v deň, keď Slobodan Miloševič zvolal masový protialbánsky protest a ja som bol v panike, lebo som nikde nemohol kúpiť mlieko pre naše novonarodené bábo – všetky obchody boli zatvorené a zamestnanci museli pochodovať na míting. Poobede som prednášal o niekoľkostoročných dejinách shakespearovskej produkcie pre asi tridsať ľudí, ktorí prišli do múzea kvôli tichu a bezpečiu. Zvonku sa niesla ozvena mohutného zúrivého davu, len pár kilometrov odtiaľ.
Teraz Belehrad zažíva reprízu toho istého predstavenia, tej istej indukcie nenávisti, tej istej inscenácie protestu a sebazničenia, tej istej starostlivej orchestrácie nacionalistického hnevu a prívalov rečnenia politikov magnetizujúcich zberbu, pravoslávnych biskupov, akademikov a umelcov, napríklad filmára Emira Kusturicu. Tí nemohli chýbať.
Na námestí vyhlasovali Kosovo za večnú srbskú zem, a v múzeu bežal môj seminár o umeleckých festivaloch. Okolo pol ôsmej večer som kráčal prázdnym centrom do divadla Atelje 212, doprava bola odklonená a smetiaky plné odpadkov stáli usporiadané, akoby čakali, kým ich niekto nezapáli.
Kamarátka T. nemohla ísť do divadla so mnou, pretože sa nemala ako dostať do mesta, nedalo sa prísť ani autom, ani autobusom. Pozrel som si priemerné predstavenie v poloprázdnom divadle, a T. sa stále ešte nemohla dostať do mesta, ani keď sa predstavenie skončilo, len ma upozorňovala, že v blízkosti môjho hotela sú rozvášnení vandali. Prešiel som okolo horiaceho kontajnera na Námestí republiky okolo dvoch stoviek policajtov, ktorí sa vracali k svojim autám. Pri mojom hoteli bol roztrieskaný Lee Cooper, Baťa a tri ďalšie obchody, reklamné tabule a vešiaky boli rozhádzané na dlažbe. V hoteli v hale som narazil na vyčerpaný televízny štáb, kameraman mi povedal, že horí americká ambasáda.
Dívali sa, ako polícia ustupuje do vedľajších ulíc a na polhodinku necháva útočníkov, nech si robia, čo chcú, a potom sa objavila znovu, s konvojom špeciálnych áut, a v priebehu desiatich minút dav rozohnala. Besnenie sa potom presmerovalo od ambasád k obchodom v centre mesta, so športovou obuvou, koženými bundami a džínsami. Starý známy scenár, oprášený, pripravený na nové použitie.
V televízii som sa potom díval na scény deštrukcie, ktoré nasledovali a bežali paralelne s politickými kázňami pred budovou parlamentu a masovým modlitebným zhromaždením v Kostole svätého Savu. Srbský prezident Boris Tadič, ktorý zo svojho tesného víťazstva pred niekoľkými týždňami nič nevyťažil a zostal v defenzíve, sa zhromaždenia odmietol zúčastniť, ale ani sa nepokúsil nikoho od neho odradiť, radšej pokračoval v štátnej návšteve Rumunska.
V správach predniesol z Bukurešti krotký apel na zachovanie mieru a poriadku, zatiaľ čo premiér Koštunica a jeho spojenci v Radikálnej strane rozvinuli celú stratégiu provokácií na juhu Srbska a v Kosove a protieurópskych tirád popretkávaných vzývaním ruskej pomoci.
Na druhé ráno bol pekný slnečný piatok, z ulíc sa odpratávali sutiny, robotníci zasklievali vybité výklady, život sa mi javil normálne, hlavne cez obedňajšiu prestávku, keď sa zaplnili reštaurácie a kaviarne aj chodníky a terasy zapratané na slnku stolíkmi a stoličkami.
V médiách sa hovorilo o deväťdesiatich zdemolovaných obchodoch a ôsmich napadnutých ambasádach, a na YouTube kraľovalo amatérske video s dvoma dievčatami, ktoré si bez platenia, ale vo veľkom obnovovali jarnú garderóbu, veselo rabujúc v jednom značkovom obchode za druhým. V budove amerického veľvyslanectva sa našlo obhorené telo demonštranta, 150 ľudí potrebovalo lekársku pomoc a zatknutých bolo vyše dvesto.
Po dni plnom prednášania o festivaloch som šiel na otvorenie Belehradského filmového festivalu, kde šarmantný minister kultúry, populárny herec, hovoril upokojujúce slová o Belehrade ako európskom meste a srbskej kinematografii ako súčasti európskej kinematografie v minulosti aj budúcnosti. Ešte pred večerou v elegantnej a rušnej talianskej reštaurácii mi kamarát chcel ukázať masívnu výstavbu Nového Belehradu, tam, kde som kedysi býval, a keď prechádzame ďalšou veľkou halou, vidíme, že nasledujúci večer tu má podľa programu koncertovať
José Carreras. Väčšina Belehradu akoby robila, čo môže, aby sa – hoci nie bez nervozity, úzkosti, a aj hanby – vrátila do normálneho stavu, zatiaľ čo ministri a nacionalistickí politici vyvracali odsudzujúce slová Bezpečnostnej rady OSN, Európskej únie a zahraničných vlád čerstvou kaskádou plamenných prejavov, dokonca došlo aj na obhajobu výtržníkov ako zapálených vlastencov.
Od roku 1999 vzbudzuje Kosovo u väčšiny srbských politikov a vo verejnej mienke vášne a deklaratívny, bezmyšlienkovitý odpor k tomu, ako trvá na nezávislosti. Z jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova, ktorú bez požehnania OSN už viaceré vlády uznali, sú niektorí ľudia v Belehrade zúfalí – pre posadnutých nacionalistov je to asi ako nálety NATO v deväťdesiatom deviatom – zlatá príležitosť posilniť svoje pozície supervlastencov, mobilizovať znechutené, schudobnené masy a zahnať proeurópsku opozíciu a politických a ekonomických reformátorov do defenzívy ako zradcov svätej srbskej veci a krajiny. A Rusko si nenechá ujsť šancu posilniť svoj vplyv na Balkáne a rozdeliť a oslabiť úniu.
Sutiny z belehradských ulíc zmizli rýchlo, ale hnev, frustrácia a nestabilita zostanú, ako aj rozsah ekonomických a politických škôd, ku ktorým pribudnú ešte škody na zničených obchodoch a veľvyslanectvách, ešte narastie Srbsko ešte stále väzí v pasci svojich starých politických techník sebadeštrukcie, ich nezmyselnej, cyklickej dramaturgie.