Ako sa ľudia menia na hrozbu práve toho mieru, o akom dúfali, že ho nájdu.
Foto: Alex Webb
Dostal som pozvanie, aby som prehovoril na podujatí, ktorá má v názve nasledujúce slová: “bezpečnosť, Európa, mier”. Každý z tých troch pojmov je starý skoro ako svet. O každom sa dá porozprávať rozprávka alebo príbeh, alebo diplomová práca. Dokonca by nimi dal začať volebný program, alebo by sme podľa nich mohli pomenovať deti, veď mnohí aj sme deti bezpečnosti, deti mieru, deti Európy. Ak nie v zemepisnom či ekonomickom, tak určite v duchovnom zmysle.
Každá otázka mieru je zároveň aj otázkou budúcnosti. Keď sa v Bulharsku človek chce dozvedieť niečo o budúcnosti, obvykle sa obracia na vešticu, nie na spisovateľa. A tú možnosť si nenechali ujsť ani tí najväčší ateisti spomedzi komunistov, veď Marx predpovedal len koniec dejín, ale oni by radi vedeli aj to, čo bude po ňom, aj keby toho bolo len celkom máličko, len čo sa zmestí na dno kávovej šálky. Je veľmi lichotivé, že sa spisovateľom pripisujú prorocké schopnosti. Možno je to tým, že spisovateľom sa už nedá veriť ani slovo. Nastala doba, keď už nikto neručí za svoje vety. Jazyk je zdiskreditovaný, politika a morálka sa ubrali každá svojou cestou. Dôvod, prečo sa od spisovateľov očakáva prorocký zmysel, nie je v tom, že jeho slová by boli pravdivejšie, ale v tom, že umenie má na zavádzanie lepšie prostriedky než politika.
Začalo sa to zvonením. Nie zvonením zvonu, pretože v časoch reálneho, neskôr zrelého, socializmu všetky kostolné zvony onemeli. Síce ešte stále zvonili, ale ich zvuk nám deťom dialektického materializmu nič nehovoril, okrem toho, že už nerátajú Božie hodiny na Zemi, ale hodiny jeho neprítomnosti. Nie, zvonenie, ktoré mám na mysli, bolo zvonenie v škole. Prvý školský rok v mojom živote. Učili sme sa písať. V bulharčine ako aj v mnohých iných slovanských jazykoch sa slovo mier začína písmenom m. Mir. Učí sa písať hneď po slove mama a táto súvislosť nám uviazne vo vedomí na celý život. Je na to, samozrejme, aj básnička, ktorú sme zvyčajne recitovali rodičom na 8. marca: “Na m sa začína slovo mama, na m sa začína slovo mier…” Na m sa začína aj mnoho iných slove, napríklad Moskva, a kto z nás na to vtedy prišiel, dostal zvláštnu pochvalu. V našej predstave bol mier pre každú krajinu niečo ako materinské mlieko pre kojenca. Nedal sa oddeliť od metafory s mamou. Nič nebolo väčšmi hodné úsilia. Ešte predtým, ako sme presne vedeli, čo je mier, sme po ňom túžili. Šlo to až tak ďaleko, že väčšina z nás si od Deda Mráza priala na Vianoce mier, na čo bola naša triedna učiteľka veľmi hrdá.
Neviem, či to bolo etymológiou toho slova, pretože mir znamená v bulharčine aj v iných slovanských jazykoch aj svet, alebo komunistickou ideológiou, ale mier bol vždy myslený ako niečo globálne. Týkal sa celého sveta. Mier znamenal zároveň svetový mier a zároveň sa mier dal nájsť len a jedine na tomto svete, žiadny druhý svet neexistoval. Pravdaže, správny mier môže nastať len vtedy, keď bude porazený imperializmus a na celom svete sa rozšíri diktatúra proletariátu. Nikdy nezabudnem, ako naša učiteľka o pár rokov neskôr vošla do triedy a nám dovtedy neznámym hlasom povedala, že Čína práve napadla našu bratskú krajinu Vietnam a pri tom si utierala slzy. Nikto ju chcel vidieť plakať, všetci chceli mier. Boli sme jeho deti a on bol našou druhou matkou. Prirodzene, boli aj otcovia, bojovníci za mier, garanti mieru. Viseli na stenách, dívali sa na nás s dôverou, sledovali naše kroky. Súdruh Živkov, súdruh Brežnev. Ale najväčším hrdinom bol súdruh Dimitrov. On bol mýtus. Hrdina protifašistického odboja, hrdina procesu horiaceho Reichstagu, jediný komunista,, ktorý vzišiel ako víťaz z verejného nacistického súdu a jeho verbálny súboj s Göringom v súdnej sieni fascinoval celý svet. Jeho obraz sa na nás odvšadiaľ usmieval. Ešte aj z desať- a dvadsaťlevových bankoviek, tých najväčších, aké vtedy boli. S Dimitrovom vo vrecku ste už boli niekto. Takémuto Dimitrovovi sa otvorilo každé srdce. A vždy, keď ste chceli platiť, znovu ste prežili víťazstvo nad fašizmom. A predpokladalo sa, že tým istým peniazom jedného dňa vyplatíme aj kapitalizmus.
Na gymnáziu sme mali predmet, ktorý sa volal branná výchova. Učil sa v špeciálnej triede. Bola to trieda ako každá iná trieda, ibaže v tejto sa mohlo strieľať, pravdaže, len vzduchovkami. Učili sme sa tam, okrem iného, čo sa má robiť pri výbuchu atómovej bomby. Patrilo do učebnej látky, tak ako dejepis, zemepis, literatúra, matematika, fyzika. Učili sme sa súčiastky atómovej bomby, tak ako sa učí násobilka. A kto túto výuku nebral dosť vážne, pobehal si v plnej protichemickej výstroji okolo školy. Náš učiteľ bol plukovník. Ako veľmi mu svetový mier ležal na srdci, vidieť na tejto historke: plukovník rád nosil slnečné okuliare. Skoro ich neskladal z očí ani na vyučovaní, tak ich mal rád. Jedného dňa mu jeden z toho mála mužských učiteľských kolegov na škole povedal, že v nich vyzerá ako Pinochet. To ho zasiahlo tak veľmi, že s tým kolegom odvtedy nikdy viac neprehovoril, len s jeho ženou, s ktorou si vzápätí začal románik. Zlé jazyky hovorili, že od neho pri ľúbostných hrách chcela, aby si okuliare nechal na nose.
Naučili sme sa, že síce žijeme v mieri, ale že tento mier môže byť kedykoľvek ohrozený, kým existuje imperializmus. Jedinou zárukou mieru teda bola veľká a silná armáda. V tých časoch sa zrodili zvraty ako „posilňovanie osobnej slobody a mieru“. S oboma tými pojmami sa narábalo, ako keby šlo o svaly, a orgánmi, ktoré boli na ich posilňovanie najvhodnejšie, boli samozrejme polícia a armáda. Polícia sa starala o slobodu, armáda o mier. A keďže niet mieru bez obetí, povinnosťou každého bulharského absolventa vysokej školy bolo obetovať dva roky osobnej slobody službe v Ľudovej armáde, a takto aktívne prispieť k mieru. Jediný úžitok, ktorý táto služba v súvislosti s mierom priniesla, spočíval v tom, že po tých dvoch rokoch bola väčšina regrútov z armádneho drilu taká zhnusená, že si už nikdy dobrovoľne uniformu neobliekla. Aj keď pochybujem, že by našim vtedajším ideológom šlo o toto. Ale čo sa komunistom ich dialektikou podarilo, bola úplná demýtizácia zla. Zlo nemohol vyvolal žiadny temný rituál, už nebolo podriadené žiadnym magickým princípom. Vždy šlo o nejaký skutok, urážku, ktorú spôsobil jeden človek druhému. Takže v každej urážke bol zárodok ohrozenia mieru. S týmto presvedčením a pripravenosťou kedykoľvek prísť na pomoc urazeným sme rástli.
Mier je slovo, s ktorým, odkedy žijem v Rakúsku, sa najčastejšie stretávam na cintorínoch. Je to slovo po, slovo po nešťastí, po katastrofe, neprítomnosť násilia neprítomnosťou akéhokoľvek diania, číra pasivita. Mám písať o tom, aký bezpečný je tento európsky mier, ale ja si pritom už nie som istý, čo presne Európa je. Kde sa začína, kde sa končí? Začína sa na nejakom myslenom mieste, je to len mýtus? A odkiaľ sa dívame, keď hovoríme Európa? Patria do nej všetci jej vojaci roztrúsení po svete? Čo Turecko, čo Rusko?
Posledná vojna nebola veľmi dávno a Európu práve nepreslávila. Jej pokus nastoliť mier stroskotal. Zlyhala. Dokonca to dopadlo ešte horšie. Pretože zatiaľ čo ľudia vyháňaní vojnou klopali na jej dvere, pravicové strany silneli a prisťahovalecké zákony boli stále prísnejšie. Európan sa správal, ako keby sa tá vojna vôbec nekonala v Európe, ako keby vôbec nebola. Vytesňovanie má v Európe dlhú tradíciu. Európa radšej spí na svojich kontách, radšej zverí snívanie o budúcnosti bankovým trezorom. Túžite po mieri, ale my vám z nášho mieru nedáme, hlásajú Európania všetkým ľuďom, čo riskujú život, aby sem prišli. Mier však nemožno vlastniť. Nie je to predmet, ale stav.
Na rozdiel od mieru, so slovom bezpečnosť sa stretávam dennodenne. Čítam ho v novinách alebo na plagátoch, zdobiacich zastávky. Lebo s bezpečnosťou sa politika dá robiť oveľa ľahšie ako s mierom. Je to veľmi praktické, vďačné slovo. Dá sa dokonca donekonečna natiahnuť. Dajú sa za ním schovať aj celé totalitné spoločnosti. Keď sa slovo bezpečnosť používa v krajine, ako je Rakúsko, na koho tým apelujeme? O čo sa má Rakúšan báť? O majetok? O zamestnanie? Kto ho vlastne ohrozuje? Nezamestnaní? Cudzinci? Alebo samotný kapitalizmus? Slovo bezpečnosť nie je slovo, ktoré tvorí mier. Je to slovo, ktoré ho vylučuje. Delí dve spoločnosti, ale aj jednotlivcov jednej a tej istej spoločnosti. Mier naproti tomu vždy usiluje o zjednotenie. To prvé slovo je adresované tomu, kto má, druhé tomu, kto je. Jedno sa vzťahuje predovšetkým na veci, druhé na ľudí. Veci však nemajú identitu. Rozhodnúť sa pre bezpečnosť v krajine ako je Rakúsko, znamená ísť čisto materialistickou cestou. Naproti tomu cesta mieru je duchovná. Ako znie to krásne heslo: pohŕdať každým predmetom, milovať každého človeka. Ale Európan vždy staví viac na hospodárstvo, na rýchle zisky, než na vzdelanie, na mládež. Tým zruší filozofický rang, ktorý by mu mal vlastne mier zabezpečiť. Európske svedomie nežije v mieri. Európan pričasto zažíval sociálne zlyhanie svojich právd. Alebo si ako vlastník vybral zlé svedomie?
Kde spia tí zlí duchovia, ktorí nás Európanov vždy hodia naspäť? Čo z nás hocikedy urobia šovinistov a nacionalistov. Neskrývajú sa v slovách, ktoré sme sa učili písať spolu so slovami mama a otec? Neskrývajú sa vo všetkých tých krásnych rastlinných metaforách, ktoré nás viažu k nejakému miestu, či, ako to nádherne sformuloval Emmanuel Levinas: zakorenenie do krajiny, spätosť s miestom, to práve štiepi ľudí na domorodcov a cudzincov. Toto zaklínanie duchov miesta je nebezpečné. Pretože človek nie je rastlina, obýva Zem úplne inak. Človek objavuje ľudí skôr než objavuje krajiny a mestá. Udomácňuje sa v spoločnosti skôr než sa udomácnil v dome.
Čo nám zaručí mier? Zmluva? Armáda? Lepšie zbrane? Nie je kľúčom k mieru skôr prekonanie tej metafory, čo zaklína duchov miesta? V tých slovách, čo sa deti snažia zapisovať do zošitov? Koľko času bude duch ešte potrebovať na to, aby urobil ten krok v evolúcii, ktorý príroda už dávno urobila, keď z rastlín urobila ľudí?
Svedkovia poslednej svetovej vojny starnú, vymierajú. Ale tí, čo zažili poslednú vojnu na európskej pôde, sú ešte mladí. Mnohí z nich žijú medzi nami. Mohli by sme ich osloviť, hovoriť s nimi, a hneď by sme dozvedeli o vojne viac, než sa píše v knihe. Ale to urobí len málokto. Necítime za to zodpovednosť. Ani za vojnu, pred ktorou ušli, ani za mier, ktorý hľadajú. Nechceme vedieť ani, ako sa volajú. Budeme radšej aj ďalej dôverovať novinám Odovzdávame zodpovednosť príslušným úradom. Nech sa o to postará aparát. Ten nech rozhodne, či je pre nich miesto v spoločnosti. A aparát sa stará, ako sa už aparáty o ľudí starajú. Vezme vám odtlačky, preskúma každé slovo, čo poviete, a každú jazvu na tele, ako keby sa utrpenie dalo merať slovami a jazvami. Vydávajú sa zákony, ktoré im pobyt a integráciu do spoločnosti len sťažujú. Zakazujú pracovať. Niektorých odvezú naspäť. Správame sa k nimi, ako keby boli pre spoločnosť hrozbou. A premena nastane čoskoro. Udeje sa tak rýchlo, že potrebujú chvíľu na to, aby pochopili, že sa oni sami stali ohrozením toho mieru, o ktorom dúfali, že ho tu nájdu. A spoločnosť má pre nich väčšinou iba pohŕdanie a urážky. Oni sú však trpezliví. Sú takí radi, že ušli vojne a nepredstaviteľnej biede, že sú ochotní podrobiť sa každému sociálnemu násiliu. Prešli pohoria a púšte, niekedy aj pol sveta. Riskovali život, aby našli trošku mieru. Tak sú jednoducho spokojní s málom. Niekedy niekoho z nich zbijú na ulici, alebo v škole. Alebo niekto zapáli azylový dom alebo horia autá. Ale čo už. To sú len krátke zlé sny v hlbokom európskom mierovom spánku.
Dostal som pozvanie hovoriť o mieri, a pritom sám patrím do skupiny, ktorá je považovaná za hrozbu pre tento mier. Do skupiny migrantov, cudzích, cudzincov. Dlho bol jediným dôkazom mojej existencie papier popísaný na stroji, s fotografiou, ktorú mi urobili pred jedným z múrov v tábore v Traiskirchene. Ale čo už? Existencia spisovateľa vždy závisela od papiera. Za tých sedemnásť rokov, ktoré som tu strávil, sa v cudzineckom práve vydával jeden zákon za druhým a každý mal za účel ľuďom ako ja sťažiť tunajší pobyt, ako sa len dá. Teraz tu pred vami stojím a smiem hovoriť, smiem rečniť, ale za toto šťastie nevďačím zákonu, ani štátu. Za šťastie, že sa za všetky tie roky moja existencia nezrútila, že som neupadol do zúfalstva, že som prežil, vďačím nekonečným, netušeným zdrojom dobroty a milosrdnosti, ktoré stoja mimo právo a ktoré má k dispozícii každý človek dokonca aj bez toho, aby toto právo porušoval. Vďačím za to jednotlivým osobám, vďačím za to moci jednotlivca. Moci, nezávislej od pôvodu, profesie a spoločenského postavenia. Ak je na tomto svete nejaká moc, ktorá dokáže zabezpečiť mier, tak je to práve ona.
Pri návštevách Bulharska chodím vždy na návštevu do kláštora v Rodopoch, neďaleko od môjho rodného mesta. O takých miestach sa hovorí, že sú to miesta mieru. Na strmej ceste s kamenným dláždením, vedúcej ku kláštoru, občas stretávam Christa, žobráka, čo tam chodieva len cez pracovné dni. Hovorí, že cez víkend je konkurencia priveľká. Vtedy chodia tých, ktorých život doráňal oveľa horšie. Nemajú ruky, nohy a ďalšie časti tela. On len nemá peniaze. Čo sa dlhodobo na tele a na duši odrazí rovnako ako zlomenina. Vie aj po nemecky. Pracoval v Nemecku. Potom ho vysťahovali. Poznám plno európskych ulíc, aj ako žobrák. Vedel by dlho rozprávať, do akej miery sú v najrôznejších európskych mestách prítomné milosrdenstvo a dobro. Veď ich nedobrovoľne študoval. Teraz žobre v Bulharsku. Len cez pracovné dni, lebo vtedy tu má svoj mier.
V tom kláštore žil aj mních, s ktorým som sa často rozprával. Veľmi rád sa rozprával o dvoch veciach. O knihách a o Nemkách. Niekedy tam chodievali pozerať kláštor. Raz mi povedal: Čítal som teraz Homéra v starogréčtine a vieš, v Íliade sa ani raz neobjaví slovo láska. Keď hovorí o ľuďoch, čo sa majú radi, hovorí “vedeli o sebe veľa”. Takže ide o spoznávanie. Iných spoznať a uznať. “Poznávanie umožňuje, rozvíja city. Sú mu podriadené.” Nemohol som proti tomu namietnuť nič, lebo na to nestačí moja starogréčtina. Keď som za ním prišiel o niekoľko rokov neskôr, nenašiel som ho tam. Povedali mi, že je na dovolenke. Ani na ďalší rok som ho nenašiel. Len som sa dozvedel, že igumen je naňho veľmi nahnevaný, lebo sa z dovolenky nevrátil, ani o sebe nedal vedieť. Možnože chcel už konečne vedieť čosi viac o nemeckých ženách. A poznávanie chce čas. Ja som ho každopádne už odvtedy viac nevidel. Dúfam, že našiel svoj mier. Ale pokiaľ ide o nás, dedičov gréckeho myslenia, nás, čo sme vyskočili z mýtu, nás, čo sme sa podľa neho narodili na cudzom mieste, nás, deti gréckych a hebrejských textov, nás, čo máme skoro všetci mená po ich hlavných postavách a sme mono-, pan- a ateisti, nám sa snáď jedného dňa podarí zatvoriť ducha miesta, ako kedysi Šalamúnovi, zahnať ich na dno morské. Možnože svoj mier nájdeme, až keď sa nám podarí viac o sebe vedieť. A ktovie, z tohto vedenie by sa jedného dňa mohla zrodiť prvá Európanka či prvý Európan. A detským rukopisom vedľa slova otec a mama napísať aj ono slovo, ktoré nepotrebuje vojsko, ani politickú moc, a preto znamená ozajstný mier.
Prednesené v Burgtheatri 12. marca, na výročie rakúskeho Anschlussu. Vyšlo v denníku Die Presse.