Samovražda experta na antrax Brucea E. Ivinsa znovu pripomenula hrozivé útoky, ktoré nasledovali tesne po atentátoch z 11. septembra. Je teda neodvratné, že medzinárodný terorizmus sa zmocní zbraní hromadného ničenia? Dejiny sa zrýchľujú, a podobne aj budúcnosť je čoraz menej predvídateľná. Naši najvýznamnejší myslitelia sa zhodujú len v jednej veci: v predpoklade, že nás čaká temný variant „konvergencie“. Nie konvergencia národov a politických systémov, pri ktorej by sa autokratické režimy postupne pripodobňovali demokratickému a šťastne zglobalizovanému mainstreamu. Už aj neokonzervatívci súhlasia s tým, že takáto predstava bola až príliš sebaistou fantáziou deväťdesiatych rokov – tej zvláštnej generálnej prestávky uprostred vlády […]

Američania sú z Marsu, ale Rusi tiež. Jedni aj druhí sa boja, že vyznejú ako bezvýznamní slabosi a to určuje ich postoj ku gruzínskej kríze. V tejto situácii je hlavnou silou Európskej únie to, čo na prvý pohľad pôsobí ako slabosť. „Stoj! Ak nezastaneš, ešte raz vykríkneme stoj!“ Takto hodnotia redaktori časopisu The Wall Street Journal vyhlásenie Európskej únie v otázke pokračujúcej ruskej okupácie Gruzínska. Redaktori ruských novín sa s nimi zhodujú. Ako v Moskve, tak vo Washingtone prevláda názor, že summit únie o situácii v Gruzínsku ukázal, že Európska únia je slabá, rozdelená, stratená a nemá dosť síl, aby […]

Zabajkaľsk vyzeral ako spustnutý. Všetko bolo zašednuté a zadymené. Vyvolával zdanie, akoby ho už postavili znivočený a opustený. Len stanica bola udržiavaná. Z vlaku spolu s nami vystúpilo zopár desiatok Číňanov s batožinou. Pod dohľadom ruských pohraničníkov zdolávali železnú lávku nad koľajami a mizli jeden za druhým. Ešte som nevidel, aby sa tak veľa ľudí s toľkou batožinou a tak rýchlo napáskovalo do niekoľkých autobusov a dodávok, a vzápätí sa stratilo bez stopy. Odfrčali smerom k hraniciam. My sme šli hľadať hotel. V meste bol len jeden, volal sa Rossija, patril železnici. Nikto domáci neprišiel do Zabajkaľska s nami. Naše […]

Je mi jasné, že v lete, a najmä koncom sparného leta nie je veľa noviniek, o ktorých by sa dalo hovoriť, okrem niekoľkých masakier v Gruzínsku, ktoré vyvolali menej pozornosti ako olympiáda. V posledných týždňoch ma však zarazila dookola omieľaná téma, ktorú si dovolím definovať ako večnú. Kdesi sa vrátili k diskusii o tom, či pomenovať nejakú ulicu po niektorej osobnosti skompromitovanej spoluprácou s fašizmom, či po kontroverzných postavách ako Bettino Craxi – prípadne zmeniť meno inej ulice, tuším v provincii Romagna, kde sa v menších centrách hojne vyskytujú ulice Karla Marxa či Leninove. Úprimne poviem, už je to vyslovene […]

Před tím zdrcujícím pondělkem minulého týdne jsem měl v úmyslu psát o politice strachu. Dnes musím přitvrdit: jde o politiku paniky. Pozoruji tady v Americe zblízka volební kampaň a jako hurikán Ike na mne odevšad doráží její defenzivnost, nervozita a úzkost. Barack Obama sice ještě stále mluví o „odvaze k naději“, ale začíná to znít stejně rozpačitě jako projevy Johna McCaina. Bez ohledu na Sarah Palinovou, v těchto volbách jde o strach „střední vrstvy“ (v této kategorii se vidí více než polovina Američanů). Jde o „obyčejné lidi“, kteří se strachují o své domovy, o svou práci, o své zdraví a […]

Pred dvoma týždňami som nazval náš parlament verejným domom a naznačil som, že platí aj menej lichotivý význam tohto slovného spojenia. Aj som sa vtedy pri písaní zháčil – predsa len je to náš najvyšší zákonodarný orgán. Chcem sa ospravedlniť. Verejnému domu. Náš parlament sa minulý štvrtok stal skládkou verejného odpadu, na ktorej si dali zraz hajlujúci náckovia. Opoznali sme (ako to pekne hovorievajú policajti) najmenej dvoch – JUDr. Vladimíra M. a JUDr. Štefana H. Ten “hajzeľ”, ktorým JUDr. Štefan H. opľul opozičného poslanca JUDr. Daniela L., je “len” tá skládka. Ešte bez náckov. Viem, znie to obludne, ale na […]

Ruská duše je, jak víme, pouze takové roztomilé obrazné pojmenování, do něhož si můžeme vložit naprosto cokoliv, od chandry až třeba po jurodivosť. Ruská duše je, jak víme, pouze takové roztomilé obrazné pojmenování, do něhož si můžeme vložit naprosto cokoliv, od chandry až třeba po jurodivosť. Ale přesto bych tvrdil, že Rusko, ruské společenství, má ve své podstatě cosi, co vždy přežívá rozklad a zánik určitého státního systému, něco, co se, aniž by se to v jádru změnilo, vyskytuje během proměn času v různých variantách a mutacích. A můžeme to nazvat genem, pokud tak pojmenováváme ve společenském organismu vepsanou neměnnou […]

Najnovší reformný opus magnum zameraný na vyvetranie v školstve pripomína jednu starú, ešte premakarenkovskú a preddiderotovskú zásadu, ktorá je v slovenčine lapidárne zhrnutá v ustálenom slovnom spojení malý dvor a veľký bič. Dvorom je v tomto prípade manévrovací priestor pre učiteľov v prvej línii, bičom sú direktívne predpísané očakávania. Výsledkom je konanie pod tlakom, v strese a teda zmätočné a hysterické. Bolo by pohodlné zvaliť to na učiteľov. Bolo by lákavé zvaliť to na ministra. Lenže problém leží niekde inde. Podľa mňa nemáme dobre pomenovaný cieľ a ujasnený postup. Je mi ľúto, že to musím skonštatovať ako hlavný poznatok o tom, čo bolo do našich škôl vpustené na sklonku minulého školského roka […]

Rusko vystupuje v Gruzínsku ako silný muž a Ukrajina sa právom bojí. Svojím agresívnym vojenským postupom voči suverénnemu Gruzínsku Rusko nielen porušilo medzinárodné právo, ale spochybňuje aj mladé liberálno-demokratické usporiadanie v stredovýchodnej Európe. Zvlášť ohrozená sa cíti Ukrajina. Na malú, víťaznú vojnu je zdá sa, najpríhodnejším časom mesiac august. Jedna z tých vojen sa však nemienila skončiť v auguste. Z malej vojny stala veľká vojna slov. Ruština – presnejšie povedané: žargón podsvetia – pozná slovo “bezpredeľščik”. Toto slovo pôvodne opisovalo len pomery v “zóne”, väznici či trestnom tábore. Každá „zóna“ mala svoje nepísané pravidlá spolužitia. Všetci väzni ich museli prísne […]

Ve chvíli, kdy čtete tyto řádky, byl etnicky „vyčištěn“ další vzdálený kout Evropy. Došlo k vyvražďování mužů, ženy byly vyháněny z domovů, kde prožily celý život, a vesnice byly pustošeny a vypalovány. Stejně jako v Bosně i nyní v Jižní Osetii krvavou práci z velké části obstaraly polovojenské jednotky. „Ano, provedli jsme takové operace,“ sdělil velitel jedné z nich, „kapitán Elrus“ zpravodaji listu The Guardian. Tyto násilné zločiny byly spáchány přímo před tváří ruských jednotek, nyní jednostranně transformovaných na „mírové“ prostě tím, že byly vybaveny modrými přilbami. Etnické čištění dosáhlo až k nárazníkové zóně kolem Jižní Osetie, kterou jednostranně vytvořilo […]