Rusko vystupuje v Gruzínsku ako silný muž a Ukrajina sa právom bojí.
Foto: Alex Majoli
Svojím agresívnym vojenským postupom voči suverénnemu Gruzínsku Rusko nielen porušilo medzinárodné právo, ale spochybňuje aj mladé liberálno-demokratické usporiadanie v stredovýchodnej Európe. Zvlášť ohrozená sa cíti Ukrajina.
Na malú, víťaznú vojnu je zdá sa, najpríhodnejším časom mesiac august. Jedna z tých vojen sa však nemienila skončiť v auguste. Z malej vojny stala veľká vojna slov. Ruština – presnejšie povedané: žargón podsvetia – pozná slovo “bezpredeľščik”. Toto slovo pôvodne opisovalo len pomery v “zóne”, väznici či trestnom tábore. Každá „zóna“ mala svoje nepísané pravidlá spolužitia. Všetci väzni ich museli prísne dodržiavať. Porušenie nepísaných pravidiel je „bezpredel“ (čosi ako bezzákonnosť, anarchia). Kto sa previní týmto spôsobom a tým postaví mimo každé spoločenstvo, aj to kriminálne, je “bezpredeľščik”, taký, čo prekročil aj posledné mravné normy a opustil akúkoľvek morálku, aj morálku podsvetia. Tu je ľahko pochopiteľný príklad: sicílska mafia sa žien a detí nedotkne, zatiaľ čo Camorra sa nezastaví ani pred tým. Z hľadiska mafie je Camorra “bezpredeľščik”.
“Bezpredeľščik” sa snaží všetkých zastrašovať svojou nevypočítateľnosťou. Blafuje tým, že je schopný všetkého. Chce, aby sa ho báli, potrebuje to.
Provokácia a útok
V auguste 2008 sa Rusko na Kaukaze voči Gruzínsku zachovalo ako „bezpredeľščik“. Ruskí vládcovia a ich vojaci provokovali a útočili – takmer ani nevyčkali na nepremyslenú gruzínsku odpoveď na svoje predchádzajúce provokácie v Južnom Osetsku a Abcházsku. Ruské jednotky terorizovali mierumilovné obyvateľstvo, hlavne zo vzduchu, a pritom nastúpili, aby to mierumilovné obyvateľstvo predsa ochránili. Prenikli na územie suverénneho štátu a ničili, čo im prišlo do cesty. Ruskí politici podpísali dohody a ani im na um nezišlo ich dodržiavať.
Ruskí vojaci drancovali v domoch a usadlostiach, ktorých obyvatelia sa stali utečencami, podpálili chránené lesy. Rusko vykrikovalo do sveta slovo “genocída” a podpaľovalo gruzínske dediny a mestá. Vyhrážalo sa všetkým, čo sa s protestmi postavili na stranu Gruzínska, a nevynechalo žiadnu príležitosť napľuť im do tváre. Hon na zahraničných novinárov, ostentatívne potupné zatýkanie diplomatov “chránených beztrestnosťou” (napríklad francúzskeho veľvyslanca v Gori) – to je rukavica hodená človekom opojeným vlastnou beztrestnosťou.
Rusko sa so Západom hrá a provokuje ho: No, čo teraz spravíš? Ha! Čo mi môžeš spraviť? Každým svojím krokom Moskva potvrdzuje tak trochu zabudnutú Bismarckovu múdrosť, ktorá znie, že dohody uzavreté s Ruskom nemajú ani cenu papiera, na ktorom boli spísané. Rusku „sa rozbehla strecha“. Aj to je ruský slang: “kryša pojechala” znamená stav silného vzrušenia až vyšinutosti.
V Rusku vládne eufória. Zasa sa ho boja, ustupujú, chcú ho upokojiť a obmäkčiť. Rusko to veľmi presne cíti a rozohráva tú hru stále ďalej a ďalej. Mať pred niekým rešpekt v ruskom vedomí znamená: báť sa niekoho. Rusko si vychutnáva ten okamih: televízne zábery ukazujú prvé dni vojny: ruský premiér v džínsoch a vetrovke sa prediera chodbičkou lietadla a pružnými krokmi olympionika sa blíži k špalieru svojich generálov, ktorí sa pred ním zoradili. Aký nádherný pocit! Ako skvele sa cíti v tých požehnaných dňoch, keď “agresorovi vnútili mier”!
A čo odpovie Západ? Civilizované demokratické spoločenstvo štátov, ktoré na seba vzalo misiu obdariť svet trochu spoľahlivejším mierom a vypočítateľnosťou? Západ sa snaží, ako vládze, vzbudzovať dojem, že sa hnevá; snaží sa buchnúť päsťou do stola. Nepôsobí to príliš presvedčivo: mimoriadne starostlivo formuluje odsudzujúce komuniké k ruskému postupu a zo všetkých variant sa nakoniec presadia tie najmäkšie a najhladšie.
Dobre, Západ sa možno riadi lekárskou múdrosťou „hlavne neuškodiť“. Prijateľná výhovorka, ak niekto nemá veľa možností konať. Rusko presne cíti túto slabosť a na vyvážene vybrúsené vyhlásenia reaguje stále grobianskejšie. A ruská spoločnosť svojmu vedúcemu personálu tlieska a oddáva sa vlasteneckému opojeniu. Lev Rubinštejn, ruský spisovateľ a konceptualista, hovorí vo svojom blogu o hlave, v ktorej namiesto mozgovej hmoty čvachce ropa, a bruchu nafúknutom plynom. V taktom stave dnes vidí deväť desatín svojich krajanov.
Západ by mohol prispieť k uzdraveniu Ruska, najmä ekonomickými opatreniami. Zo desať, dvadsať bankových účtov zatvoriť, zaraziť aktivity pochybných koncernov, zadržať finančné toky, nechať padnúť špekulantský trh. To by Západ mohol – aj keď pravdaže za cenu vlastných ekonomických strát. Ale pri hasení požiarov by taká cena nemala byť privysoká. Zdá sa však, že Západ zatiaľ nezacítil, aký silný je pach požiaru, čo visí vo vzduchu.
Viac než správanie Ruska tu mnohých ako keby viac rozčuľovali “východoeurópski parvenuovia”, Poliaci a Balti s tou ich chorobnou precitlivenosťou na ruskú hrozbu. “Už s tým konečne dajte pokoj!“ Vari ruský premiér neubezpečil západné spoločenstvo, že útok na Ukrajinu nebude? A vari mu nemáme ani trochu veriť?
Koľko času?
My na Ukrajine vieme, že týmto slovám nemusíme nutne veriť. Od 8. augusta žijeme s perspektívou najbližšieho “vnútenia mieru”. Kedy to bude? Koľko času si Rusko vypočítalo na prípravu najbližšej operácie “na ochranu vlastných občanov a všetkých rusky hovoriacich obyvateľov južnej a východnej Ukrajiny?” Mesiac? Rok? Ak je Južné Osetsko Sudetami roku 2008, čo môžeme čakať v ďalšom roku – september 2009?
Žijeme v čase čakania. Ukrajinské politické vedenie momentálne pokračuje v projekte interného samorozsekávania na kúsky s názvom “prezidentské voľby 2009″. A to všetko by dávalo strašlivo mnoho dôvodov na pesimizmus, keby tu nebolo zopár v podstate vedľajších udalostí. Vezmime si duel Champions-League medzi Dynamom Kyjev a Spartakom Moskva, ktorý ukrajinský klub nakoniec vyhral 8:2. V odvetnom zápase v Kyjeve Ukrajinci rozdrvili moskovskú obranu, a fanúšikovia na štadióne sa z času na čas zdvihli a jednohlasne skandovali: “Gruzia! Gruzia!”
Esej vyšla v denníku Neue Zürcher Zeitung.