Foto: Reuters
Američania sú z Marsu, ale Rusi tiež. Jedni aj druhí sa boja, že vyznejú ako bezvýznamní slabosi a to určuje ich postoj ku gruzínskej kríze. V tejto situácii je hlavnou silou Európskej únie to, čo na prvý pohľad pôsobí ako slabosť.
„Stoj! Ak nezastaneš, ešte raz vykríkneme stoj!“ Takto hodnotia redaktori časopisu The Wall Street Journal vyhlásenie Európskej únie v otázke pokračujúcej ruskej okupácie Gruzínska. Redaktori ruských novín sa s nimi zhodujú. Ako v Moskve, tak vo Washingtone prevláda názor, že summit únie o situácii v Gruzínsku ukázal, že Európska únia je slabá, rozdelená, stratená a nemá dosť síl, aby čelila moskovskej výzve.
Podľa Washingtonu má Európa s Ruskom dva problémy. Prvý spočíva v tom, že znovunájdená moc Ruska ohrozuje európsku bezpečnosť. Druhý tkvie v tom, že Európa nemá veľkú chuť tomuto ohrozeniu čeliť. Dnes je v móde hovoriť, že voči Rusku je Európska únia iba papierový tiger.
Možno to tak je, ale zamyslime sa – je naozaj také zlé byť papierovým tigrom? Stačí kúpiť si za rohom devedečko s ktorýmkoľvek bestsellerom pre deti, napríklad Shrek 3, aby sme sa presvedčili, že v dnešnom svete papierové tigre často svoj cieľ dosahujú efektívnejšie než tigre skutočné alebo aj zlé medvede. Papierové tigre sú priateľské, šikovné a nie sú zaťažené komplexom menejcennosti ani megalomániou. V postmodernej popkultúre našich čias práve ony budú hrdinami dňa, zachránia princezné a stanú sa kráľmi.
Diplomatická vojna o Gruzínsko ukázala, že Rusko i Spojené štáty sú posadnuté silou, čo nebezpečne zužuje ich manévrovacie pole. Američania sú z Marsu, ale Rusi tiež. Jedni aj druhí sa boja, že vyznejú ako bezvýznamní slabosi a tento strach určuje ich postoj ku gruzínskej kríze.
Ostrý konkurenčný boj dvoch bývalých superveľmocí z čias studenej vojny sa znižuje na úroveň banálnej konfrontácie. Rusko dosiahlo vojenské víťazstvo, ale ocitlo sa v najväčšej medzinárodnej izolácii od čias krymskej vojny. Washington zas eskaláciou napätia vo vzťahoch s Moskvou neodďaľuje, ale naopak približuje nebezpečenstvo, že sa do postsovietskeho priestoru vrátia pohraničné trenice a rozdelenie sfér vplyvu.
V tejto situácii je hlavnou silou Európskej únie to, čo na prvý pohľad pôsobí ako slabosť. Mnohí pozorovatelia, ktorí hovoria o rozkole, dezorientácii a slabosti únie, strácajú z očí strategický potenciál jej politickej línie. V odpovedi na výčitku, že Európska únia nekonala dosť tvrdo, a tým sa zmenila na papierového tigra, prezident Nicolas Sarkozy správne pripomenul novinárom, že „tento papierový tiger vyjednal prímerie a dosiahol čiastočné stiahnutie ruských vojsk a že len EÚ môže zažehnať krízu a pomôcť Gruzínsku.“
Napriek hodnoteniam kritikov summit Európskej únie dokázal, že Brusel nestratil morálne cítenie, že je ochotný brániť jedinečný európsky poriadok a navyše vie byť trpezlivý. Únia jednomyseľne označila konanie Ruska za „neprimerané“ a „neprípustné“. Nemieni privierať oči nad moskovskou výzvou, ale ani pristať na návrat politiky rozdelenia sfér vplyvu v Európe. Brusel sa zaangažoval do rekonštrukcie Gruzínska, čím zamedzil ambície Ruska dosiahnuť zmenu vedenia v Tbilisi. Zaangažovanosť Európskej únie sa prieči túžbam Moskvy, ktorá chce vládu prezidenta Saakašviliho vyhlásiť za zločinnú kliku a pripisuje si výlučné právo rozhodovať o budúcnosti Gruzínska. Rozhodnutie pozastaviť rozhovory o strategickom partnerstve s Ruskom nie sú prázdnou vyhrážkou. Rozhovory sa znovu rozbehnú len pod podmienkou, že Rusko splní, k čomu sa zaviazalo v zmluve o prímerí, ktoré sprostredkoval Nicolas Sarkozy.
Strategicky správne bolo tiež rozhodnutie neuvaliť na Rusko sankcie. Sankcie by počínanie Ruska nezmenili, zvlášť teraz, keď pilierom novej zahraničnej politiky Kremľa je odpor proti akémukoľvek vonkajšiemu tlaku. Sankcie by nepotešili ani európske obchodné kruhy a obmedzili by možnosti EÚ ovplyvňovať Rusko. Podľa názoru Bruselu by politika totálnej konfrontácie pomohla jedine Moskve, ktorá sa – na rozdiel od situácie pred niekoľkými rokmi – snaží legitimizovať svoje veľmocenské postavenie nie pomocou integrácie, ale konfrontácie.
Moskva dúfala, že gruzínska kríza rozdelí EÚ a prehĺbi odstup medzi úniou a USA. Ale Európa je schopná prekonávať interné rozpory. Táto nová jednota EÚ má tri príčiny.
Po prvé, vzťahy s Ruskom majú kľúčový význam pre samotnú existenciu únie a ani jeden členský štát sa dnes nemieni hrať na vlastnom piesočku. Po druhé, gruzínska kríza vypukla v momente, keď verejná mienka a európske elity počítajú s obnovou transatlantických vzťahov. V budúcej vláde Baracka Obamu vidia šance na vytvorenie spoločnej euroatlantickej politiky voči Rusku. Vízia EÚ ako alternatívnej veľmoci a protiváhy USA skĺzla na okraj hlavného prúdu európskej politiky. Európu dnes netrápi nadmerná, ale nedostatočná sila Ameriky. A napokon je tu „faktor Merkelová“. Rozdiely medzi Nemeckom, Francúzskom a Talianskom na jednej strane a niektorými krajinami východnej Európy na strane druhej pretrvávajú, ale východoeurópski politici sa už neboja, že ich stará Európa zapredá Moskve. Východoeurópania veria kancelárke Angele Merkelovej tak, ako neverili Gerhardovi Schröderovi ani Jacquesovi Chiracovi. Keď ide o formulovanie európskej politiky voči Rusku, váha hlasu Európanky Merkelovej mení konšteláciu síl.
Rusko-gruzínska vojna pochovala rozloženie síl, ktoré v Európe vzniklo po skončení studenej vojny. Sme tiež svedkami začínajúceho sa procesu strategických korekcií, ktorý môže potrvať celé najbližšie desaťročie. Prioritné bude zas vytváranie správnych vzťahov s Ruskom, ktoré je duchovne naďalej v 19. storočí, ale začína sa modernizovať. Európska únia vie, že túto výzvu musí zvládnuť.
Text vyšiel v denníku Gazeta Wyborcza.