Je mi jasné, že v lete, a najmä koncom sparného leta nie je veľa noviniek, o ktorých by sa dalo hovoriť, okrem niekoľkých masakier v Gruzínsku, ktoré vyvolali menej pozornosti ako olympiáda. V posledných týždňoch ma však zarazila dookola omieľaná téma, ktorú si dovolím definovať ako večnú. Kdesi sa vrátili k diskusii o tom, či pomenovať nejakú ulicu po niektorej osobnosti skompromitovanej spoluprácou s fašizmom, či po kontroverzných postavách ako Bettino Craxi – prípadne zmeniť meno inej ulice, tuším v provincii Romagna, kde sa v menších centrách hojne vyskytujú ulice Karla Marxa či Leninove. Úprimne poviem, už je to vyslovene neznesiteľné a dá sa z toho dostať jediným spôsobom: zákonom, ktorý by zakazoval pomenovať ulicu po osobe, ktorá nie je mŕtva aspoň sto rokov.
Pochopiteľne, pri takomto storočnom zákone sa po roku 2045 nepochybne nájde niekto, kto pomenuje ulicu nielen po Karlovi Marxovi, ale aj po Benitovi Mussolinim, ale čo už, naši vtedy štyridsaťroční vnuci (ak nie dokonca pravnuci) budú mať o týchto veciach úplný guláš v hlave.
Dnes aj dobrí rímski katolíci pokojne chodia po ulici kacíra Cola di Rienza a nevedia, že nielenže mal svoje námestie Loreto, ale že takú dôležitú ulicu po ňom pomenovali postrenesanční slobodomurári, aby urobili pápežovi napriek.
Okrem iného je na zváženie aj to, aspoň čo sa týka úcty k zosnulým osobnostiam, že pomenovať po niekom ulicu je najľahší spôsob, ako ho odsúdiť na verejné zabudnutie a na známu anonymitu. Okrem zriedkavých prípadov, ako sú Garibaldi či Cavour, nikto netuší, kto sú ľudia, po ktorých je pomenované námestie či alej – a ak sa to aj niekedy vedelo, osobnosť skončila vo verejnej pamäti ako ulica a hotovo. V mojom rodnom meste som tisíc ráz prešiel cez Via Schiavina bez toho, aby som sa vôbec zamyslel, kto to bol (teraz to viem, bol to kronikár zo 17. storočia), po Via Chenna (viem, kto to bol, lebo mám doma jeho dielo o alexandrijských biskupstvách, 1785), a to nespomínam Lorenza Burgonzia (len teraz som sa z internetu dozvedel, že bol autorom diela Historické správy na počesť Najsvätejšej Márie zo Salve, 1783).
Vyzývam mnohých Milánčanov, ktorí bývajú na Via Andegari, Cusani, Bigli či Melzi d’Edril, aby povedali, kto boli tí, čo si zaslúžili takúto česť. Možno niekto študovaný vie, že Francesco Melzi d’Edril bol viceprezidentom Talianskej republiky v napoleonskom období, ale myslím si, že bežný chodec, ktorý nie je povolaním historik, vie len veľmi málo o rodinách Cusaniovcov, Bigliovcov či Andegarivocov – ozaj, panuje názor, že posledné meno pochádza z keltského “andeghee”, čo značí “hloh”).
Takže miestopis nielenže odsudzuje na “damnatio memoriae” , ale môže sa stať, že meno slušného človeka sa spojí s ulicou pochybnej povesti a tento nešťastník sa potom aj celé storočia spomína pri označovaní pikantných udalostí. Keď sa vrátim do Turína v čase mojich univerzitných štúdií, spomínam si, že Via Calandra sa zlomyseľne (a pre tých, čo to dobre mysleli, zasa nešťastne) spájala s aspoň dvoma verejnými domami, a pritom mala ctiť meno Edoarda Calandru, ctihodného spisovateľa z 18. storočia. A Bodoniho námestie, pomenované po veľkom typografovi, na ktorom stálo aj konzervatórium, bolo vtedy miestom nočných stretnutí homosexuálov (skúste si len domyslieť, čo to znamenalo v päťdesiatych rokoch), a týmto menom sa označoval metonýmiou (prenášanie významu na základe vnútornej súvislosti) človek, ktorý sa venoval úplne iným rozkošiam, než bola typografia či klasická hudba. A to nehovorím o tom, že v Miláne bol najnavštevovanejší vojenský bordel na Via Chiaravalle, takže nikto už nevyslovoval bez sarkastického úškrnu meno tohto vznešeného a slávneho opátstva.
Aké mená máme teda dávať uliciam? Verejní činitelia si budú musieť trochu ponamáhať fantáziu a nielen využívať známy repertoár mien ako Bottai či Italo Balbo, ale budú musieť aj znova objaviť iné osobnosti, ako boli, čo ja viem, Salvino degli Armati, pravdepodobný vynálezca okuliarov, či Bettizia Gozzardiniová, prvá žena, ktorá vyučovala na univerzite v stredovekej Bologni, alebo napríklad obávaní lúpežní rytieri Uguccione della Faggiola a Facino Cane, ktorí neboli nijakí svätci, ale to nebol ani Balbo.
Na druhej strane New York si celkom dobre vystačí aj s ulicami, ktoré majú iba čísla, čo nie je veľmi odlišné od toho, ako keď sa v Miláne krstila via Larga (Široká). A v stovkách talianskych miest sú uličky ako Svrčkov chodník, Medvedia cesta či Klasová ulica, ulička Na vŕšku, a môže sa pridať aj Lipová alej (napokon, alej Unter den Linden majú aj v Berlíne), Jelšová… a takto môžeme botanizovať ďalej.