Zo soboty 1. januára na nedeľu 2. januára som mal dlhý a farebný sen. Hrozný sen. Kúpil som si noviny a – nespoznal som ich. Boli to moje obľúbené noviny, a neboli to moje obľúbené noviny. Pod článkami boli podpísaní mnohí kolegovia, známi, kamaráti, či dôstojní názoroví protivníci, dokonca aj ja sám! Ale to, čo bolo v článkoch nad tými menami, bolo – hrozné. Ako inak, v hroznom sne? Začítal som sa a zistil som, že došlo k príšernému spiknutiu. Niekto vydal lžinoviny, napadlo mi. Čítal som ďalej a mal som pocit, že noviny, ktoré držím v rukách narýchlo zbúchali nejakí snaživí skautíci, ktorí zvýšeným nasadením prekrývajú […]

Je leto a mne sa nechce zaoberať politikou. To by bolo v poriadku, myslím. Horšie je, že ani politike sa nechce zaoberať mnou. Občanom. Má dosť starostí sama so sebou. Rozmýšľam, či to zakaždým musí takto byť. Ideme voliť, veríme, dúfame, občas sa aj tešíme z toho, ako to dopadlo. Teda aspoň z toho, že to nedopadlo horšie. A potom tŕpneme. Bodaj by nie. Na polici Aspoň v lete by som uvažovanie o politike, spolu s novinami, rozhlasovými či televíznymi aktualitami a celoživotnými plánmi, odložil na policu, na ktorú mi voľakedy mama cez prázdniny odkladala školskú tašku. Aby sme o […]

Čože sa nám to zase podarilo? Čím sme prispeli do fondu spontánnych asociácií na medzinárodnom poli? Slovak bombers! Priznám sa, že napriek veľkému ohlasu, ktorý akcia slovenských kynogynekológov, ako ich nazval v jednej televíznej debate človek, ktorý dostal politickú úlohu obhájiť počínanie slovenskej polície na popradskom letisku, nemám odvahu povedať – aj zlá reklama je dobrá reklama. Hlúpa chyba Samozrejme, môžem sa obrniť a povedať – mňa sa to netýka, ja nie som policajt, ja som tam tú výbušninu nedal. Ja nie som policajný pes, ja som nemal za úlohu nájsť ju, ja som ich necvičil, neškolil, nevolil, nech sa […]

Národný jazyk je výrazné politikum. Slovenčina nie je výnimkou. V tomto zmysle je chvályhodné, že súčasná slovenská vláda venuje slovenčine pozornosť. Hoci to nie je po prvý raz, čo sa najvyššia oficiálna moc pôsobiaca na našom území, materčinou Slovákov zaoberá. „Šetrenie, opatrené v zmysle vysokého rozkazu zo dňa 4. tohoto mesiaca o bývalom profesorovi na protestantskom lýceu v Prešporku Ľudevítovi Štúrovi, podavšom žiadosť o povolenie vydávať v Uhersku slovenský časopis pod názvom Slovenskje Národňje Novini, donáša nasledujúci výsledok (…) Nič tak nemôže oslobodiť ľud negramotný tento z týchto bludných názorov a vytrhnúť tie státisíce Slovákov z ich úplnej nevedomosti, ako časopis – Ľudevítom Štúrom v umiernenom, dobrom duchu redigovaný, ktorý […]

Nemám rád predpovede počasia. Najmä nie tie zlé, plné búrok, vetra a prísľubov katastrof. Nemám ich rád ani keď vyjdú, ani keď nevyjdú. Nič to však nemení na tom, že ich pozorne sledujem. Ba čím sú horšie, tým pozornejšie. Je to tým, že človeka tak neodolateľne priťahujú nešťastia, alebo je moja duša extra temná? Neviem. Predpoveď počasia pre trenčianske letisko v tretiu júlovú sobotu vyšla. Meteorológom. Bodaj by sa boli pomýlili. Mal by som ich o čosi radšej. Ale teraz vážne. Bol som priamym účastníkom tohtoročnej Pohody. Pokiaľ ide o spadnutý stan a následné udalosti, mal som šťastie – ostal som na strane zasahujúcich, nie […]

Rozmýšľal som nad politickými špičkami na Slovensku a ostalo mi smutno. Len čo prehovoria, robí to na čele vrásky. Bohužiaľ na čele voliča. Prakticky nepoznám voliča, ktorý by spolu s hlasovacím lístkom, nevhadzoval do volebnej urny vážnu obavu, že človek, ktorému dal svoj hlas, mu bude robiť štyri, či päť rokov hanbu len čo otvorí ústa. A to hovorím o obsahu i forme jeho prehovoru. Rozmýšľal som nad politickými špičkami na Slovensku a našiel som medzi nimi len málo takých, ktorých by som si mal prečo vážiť. A pritom ja som dosť vďačný občan, chápavý a tolerantný, takrečeno uvedomelý, s odpustením. Predovšetkým preto, že si uvedomujem svoje […]

Prostonárodné povesti: Už kráľ Svätý Pluk hovoril svojim synom, aby sa neondeli, lebo času je málo a kšefty sa ešte len rozbiehajú! Mili moji opičaci, opica a sympatizanty. Su tri roky po volbach, musime bilancovať. Chcem velmi skromne povedať, že sa nam podarilo niekolko peknych veci a čo je najlepšie, ešte zme neni na konci. Pre mňa to je nie nič nove pod slnkom, tieto uspechy, ja som už vladol s inymi kadrami, jako su tito svazaci, ale my zme dnes jedna moderna europska narodna strana, teda zme skromni, vyberať si nebudeme, lebo veď pri kom by nam bolo lepšie […]

V šachorine pri Dunaji, tak ako aj v celej krajine, zima nie a nie skončiť. Starý Žabiak sedí pri okne. Hľadí na svoju krajinu. Namrzene si poťahuje preriednuté fúzy. Zima ho už vážne trápi. Už sa mu žiada radovánok. Už by šiel pretekať. Už by chcel zase víťaziť. Ako jeho veľkí predchodcovia. Cisár Nero, napríklad! Počas svojho panovania zvíťazil vo všetkých olympijských disciplínach! V behu, v boji, i v hre na lutne! Skvelý pretekár! Skvelý senát mal! Všetko mu odhlasovali. Lenže koniec zimy sa nedá odhlasovať. Bolo by s tým treba niečo urobiť, opakuje si Starý Žabiak stále dookola. Bolo by s tým treba niečo urobiť… Po […]

V historickom kalendári Slovenska je zopár dátumov, ktoré nevedia, ako sa majú tváriť. Na jednej strane tam evidentne patria. Na druhej strane, vzťah spoločnosti k nim je zložitý. Nejednoznačný. Protirečivý. … zbabelý. A tak sa nám mstia. Namiesto toho, aby pomáhali budovať pocit identity, traumatizujú našu historickú pamäť a podkopávajú sebavedomie krajiny a jej obyvateľov. Takýmto dátumom je aj 14. marec. Bolo by lepšie, keby vôbec nebol? A keď nie, tak kde? V historickom kalendári? V dejinách Slovenska? Lenže on bol. A je. Aj tam, aj tam. Dejepis hovorí, že sa to stalo takto: 13. marca 1939 povolal Adolf Hitler do Berlína Jozefa Tisa a Ferdinanda Ďurčanského. Ponúkol im […]

Ako hovorí, o čom hovorí, o čom mlčí a či jej nestúpla sláva do hlavy, či sa jej v gestách, pohľadoch, úsmevoch neusádzajú bohorovnosť, nadradenosť a blahosklonnosť. Autor sa díva a priznáva, že je zaujatý. Nepamätám sa, kedy som počul prvý raz o kandidatúre Ivety Radičovej. Zato sa však pamätám, že táto zvesť, vtedy vlastne ešte len fáma, nespôsobila vo mne to, čo väčšina podobných fám. Nezačal som sa vyškierať od ucha k uchu, jednoducho – ironický úsmev sa nedostavil. Samého ma prekvapila automatická otázka, ktorá vlastne bola odpoveďou – a prečo nie! Prečo nie? Druhá moja asociácia bola – […]