Foto: A. Abbas / Magnum Photos
Zabajkaľsk vyzeral ako spustnutý. Všetko bolo zašednuté a zadymené. Vyvolával zdanie, akoby ho už postavili znivočený a opustený. Len stanica bola udržiavaná. Z vlaku spolu s nami vystúpilo zopár desiatok Číňanov s batožinou. Pod dohľadom ruských pohraničníkov zdolávali železnú lávku nad koľajami a mizli jeden za druhým. Ešte som nevidel, aby sa tak veľa ľudí s toľkou batožinou a tak rýchlo napáskovalo do niekoľkých autobusov a dodávok, a vzápätí sa stratilo bez stopy. Odfrčali smerom k hraniciam. My sme šli hľadať hotel. V meste bol len jeden, volal sa Rossija, patril železnici.
Nikto domáci neprišiel do Zabajkaľska s nami. Naše tváre, obuv a batohy budili všeobecnú pozornosť. Ktohovie – možno sme boli dokonca prvými Nerusmi a Nečíňanmi, čo sem zavítali. Slečna na recepcii nám vzala pasy a vyše hodiny sa radila s kolegyňami v kancelárii hotela. Nakoniec vysvitlo, že ostať síce môžeme, ale iba na jednu noc a s dodatkom, že nesmieme dať nikomu na známosť, kde sa zdržiavame.
Ráno sme v bare stretli Valerija. Raňajky zapíjal pivom a melancholicky hľadel pred seba. Pricestoval z Pekingu a čakal na obchodného partnera, cestujúceho zo sedemtisíc kilometrov vzdialenej Moskvy. Usmieval sa spoza okuliarov a tvrdil, že to, čo podnikáme, je “extrémna turistika”. A dodal: “Tu sú iba smeti, špina, piesok a vietor.” Po rusky to znelo ako čistá poézia. Navyše dokonale vystihujúca zabajkaľskú situáciu.
Dym, rozdrobený asfalt, šedivosť drobiacich sa múrov, bieda a materiálna núdza. Kostol pri hlavnej ulici pripomínal barabizňu ledabolo natretú na modro. Okoloidúci mali vypasené tváre a hľadeli na nás so začudovaným pohŕdaním. Nuž, nikdy som nechcel odísť do Moskvy. Občas sa mi zažiadalo ísť na hranice impéria, kde prichádzajúcemu je ťažšie zalepiť oči. Pomedzi jamy, kaluže a smeti si vykračovali dievčatá na nebotyčných podpätkoch. Podľa všetkého čím úbohejšie bolo okolie, tým jagavejšie, vyzývavejšie a odvážnejšie bolo ich oblečenie. Okrem toho, sibírske leto je krátke a treba sa ponáhľať.
Šofér, ktorého sme si najali, bol nízky, zavalitý a fúzatý. Mal starý Nissan terrano s volantom na pravej strane. Východnú Sibír a Ďaleký východ brázdia autá dovezené cez Vladivostok z Japonska, ruských je len zopár. Za tri týždne som nevidel ani jedno auto nemecké, francúzske či talianske. Žiadne, iba desiatky v Európe neznámych modelov Toyoty a Hondy, plus zvyškové Volgy, žigulíky a VAZ-y. Za hodnotu rovnajúcu sa stovke eur sme mali prejsť vzdialenosť dvesto kilometrov s možnosťou tu a tam zastaviť sa. Šofér bol zhovorčivý a ničomu sa nečudoval. Step sa začínala hneď za mestom. Zelené návršia sa rozprestierali až po horizont. Makadamová cesta vyjazdená do hlbokých koľají a na druhej strane pokračovalo trávnaté nekonečno. Znova. Viezli sme sa na miesto, na ktorom Rusko zadržiavalo svojho najdôležitejšieho väzňa.
Krasnokamensk bol už úplná diera. Mesto v tieni uránových baní. Ešte sivšie a ešte začmudenejšie. Domy, postavené odrazu, sa už začali rozpadávať. Oko nebolo na čom potešiť. Smútok, horúčava a betón. Na obed sme zašli do Jedálne č. 6 – pravdepodobne najlepšej, obedovali v nej miestni úradníci. Postavili sme sa do radu a znova si nás všetci obzerali. Dostali sme hliníkové vidličky, smažené mäso, zemiaky, šalát a kompót. Nebolo to ani dobré, ani zlé, jednoducho to nemalo chuť. Náš sprievodca nám povedal, že to tu sedí Michail Chodorkovskij.
Navrhol, že nám ukáže kde. Prefrčali sme okolo bez spomalenia vo vzdialenosti niekoľko sto metrov. Bolo to zopár barakov, veľa ostnatého drôtu a hrdzavé vežičky na rohoch. Všetko zarastené burinou. Vyzeralo to rovnako beznádejne ako celý Krasnokamensk. Pýtali sme sa, za čo vlastne Michail Chodorkovskij sedí, ale náš sprievodca iba pokrčil plecami a povedal: “Putin ho zavrel.” Očividne to bola dostatočná odpoveď. Spomalil a upozornil nás, aby sme nerobili nič, čo by mohlo vyzerať ako provokácia. Neskôr, keď sme zasa boli v stepi, nám porozprával o svojom synovi, ktorý bojoval v Čečensku a teraz sa pokúša dostať prácu v bezpečnostnej službe. Hovoril o tom tak prirodzene, akoby išlo o miesto na benzínke. Vládna moc prenikla do každodenného života tak hlboko, že ju už prestali vnímať.
Urobili sme oblúk a priblížili sa k čínskej hranici. Naozaj dokonalé miesto na vyhnanstvo, odlúčenie a zabudnutie. Mesto sa skončilo, ako keby uťal. V okruhu niekoľkých desiatok kilometrov by bolo ťažké nájsť úkryt pre psa, nieto ešte pre človeka. Putujúcemu robí spoločnosť iba jeho tieň. Schovať sa dá iba pod zem. Predstavoval som si, ako zbeh mesiace, roky, desaťročia kope tunel, aby nakoniec prišiel na to, že na to, aby znovunadobudol voľnosť, treba prinajmenšom večnosť. Samotná predstava úteku tu stratila zmysel, bezhraničné priestranstvo sa stáva dokonalým väzením.
Pozdĺž hranice sa tiahol plot z ostnatého drôtu. Určite bol opatrený aj nejakou elektronikou, ale náš šofér nechcel riskovať a držali sme sa od zátarás v úctivej vzdialenosti. Kľučkovali sme spletencom poľných ciest vyjazdených v stepi. Na ruskej strane rieky Arguna dedinčania sušili seno. Potom sa rieka stočila na čínsku stranu a v pustej stepi ostal iba oceľový plot. Vojakov sme nevideli, ale v niekoľkokilometrových rozostupoch stáli strážne veže. Opýtal som sa šoféra, či sa Číňania pokúšajú nelegálne prechádzať cez hranicu. Odpovedal filozoficky: “Číňania ako Číňania…” Filozofovať bolo jeho koníčkom, pretože na otázku o práve prebiehajúcej vojne v Gruzínsku odpovedal povzdychom a vetou: “Lepšie je, keď je pokoj na svete.” A vzápätí dodal, že sa tým nemá prečo zaoberať, lebo hovoríme o veci vzdialenej päť- či šesťtisíc kilometrov odtiaľto. Potešil nás konštatovaním, že aj do Poľska je z Kaukazu kusisko cesty.
Chceli sme nakuknúť do Číny, ale nemali sme čínske vízum. Nemali sme ani ruské viacvstupové vízum. Rusi by nám ho vydali iba pod podmienkou, že sa preukážeme potvrdením s negatívnym testom na AIDS. “Nech sa sami najskôr otestujú,” povedal ktosi spomedzi nás a museli sme sa teda uspokojiť s vyhliadkou na čínske pohraničie. Sprievodca nás nesklamal. Vybral poľnú cestu vedúcu na vŕšok, z ktorého sa otváral pekný výhľad. Hneď za hranicou vyrastalo mesto. Jednoducho z ničoho nič, zo stepi. Zo zelenej ničoty vystreľovali k nebu vežiaky, čínska obmena mrakodrapov s lesknúcimi sa kupolami a vežičkami na štítoch. Niektoré už boli dokončené, iné rozostavané. Na predmestí stál nový ohromný bieloskvúci chrám s pozlátenými cibuľovitými vežami. Naozaj veľký. Hneď vedľa sa vypínal zámok či palác v disneylandovskom štýle a opodiaľ rástol dvadsaťposchodový kolos ovenčený čímsi na spôsob neoklasicistickej kupoly. A aby toho nebolo málo, uprostred tých stavieb sa dala rozoznať ruská matrioška. Musela byť vysoká dobre vyše desať metov. Mesto sa volalo Mandžuria. A určite aj Fatamorgána. Vybudovali ho za niekoľko rokov, aby pokúšalo a mámilo Rusov. Ale najzávažnejším poslaním mesta Mandžuria je hlásať: “Nemáš šancu, Rusko.”
Niektorí Rusi nebezpečenstvo už zavetrili. Napríklad naša domáca nad Bajkalom, kde sme sa zdržali niekoľko dní, tvrdila, že Číňania zhadzujú nad Sibírou z lietadiel kliešte nakazené vírusom spôsobujúcim zápal mozgových blán. Bola ošetrovateľkou z povolania a bezpečne vedela, čo hovorí.
Vrátili sme sa do Zabajkaľska. Z jeho smutných okrajov bolo vidieť čínske vežiaky. Toho večera sme si chceli dopriať trochu vína. V obchodíkoch Zabajkaľska sme hľadali niečo poriadne. Špiritusom vystužené portské bolo dostať všade. Ako nejakí detinskí tvrdohlavci sme sa pýtali na červené suché a predavači len melancholicky rozhadzovali rukami.
Nakoniec nám ktosi ukázal novootvorený obchod. Obsluhoval v ňom arménsky pár: pekná, urastená žena a usmiaty, elegantný muž. Na tom rozpačitom mieste ich výzor, spôsoby a úsmevy neboli ničím samozrejmým. Na policiach stálo niekoľko druhov červeného vína. Od moldavského až po čílske. Obchod otvorili takrečeno včera a mali dobrú náladu. Trochu sme podebatovali. Nečudovali sa nášmu excentrickému nápadu navštíviť Zabajkaľsk. Pochválili náš plán pobytu v Buriatsku, pretože tam “je to s ekológiou lepšie a dá sa tam naozaj oddychovať”.
Večer sme pozerali telku. Číňania dávali olympiádu. Rusi okrem olympiády a ostatného mediálneho haraburdia dávali vojnu. Teda “humanitárnu katastrofu v Južnom Osetsku”. Pod týmto heslom prinášali všetky informácie na všetkých kanáloch. Hlásal to titulok svietiaci pod vrchnou hranou obrazovky. Do kolečka do kola vysielali tri či štyri zábery ukazujúce starých ľudí na hromade sutín. Ruskí vojaci im prinášali pomoc. Už predtým sme sa v meste pokúšali nájsť internet. Nikto nám neporadil, kde ho máme hľadať, až nám nakoniec ktosi ukázal poschodový dom. Lenže to bolo čosi na spôsob kancelárie bezpečnostnej služby. Na stole stál počítač a okolo neho posedávalo zopár zachmúrených chlapov v čiernych uniformách a vysokých šnurovacích topánkach. Radšej sme vycúvali.
Esemeskovali sme priateľom do Poľska. Prichádzali útržky informácií. Pili sme červené víno v krajine, ktorá bola vo vojne. Lenže z perspektívy Zabajkaľska a čínskej hranice bola tá vojna úplne nereálna. Presne tak ako Gruzínsko – škvrnka, prílepok na ohromnom neforemnom telisku Ruska. Tá krajina je priveľká na to, aby mohla jestvovať normálne. Všetko sa tu odohráva kdesi inde, nekonečne ďaleko, na inej planéte. Dá sa vôbec byť obyvateľom Ruska takým spôsobom, akým sa dá byť obyvateľom Poľska, Francúzska, Maďarska či dokonca Európy? Dá sa pociťovať spoluzodpovednosť alebo spätosť s tým, čo robí tvoja krajina – krajina dlhá pätnásťtisíc kilometrov? Z perspektívy Zabajkaľska to vyzeralo tak, že Rusko môže urobiť vlastne čokoľvek, a v jeho obyvateľoch to vyvolá len mizivú alebo dokonca žiadnu odozvu.
Nasledujúceho rána sme vyrazili do Buriatska. Viezol nás Oleg vo svojej Volge. Smrdel v nej benzín. Oleg hovoril o službe v armáde. O tom, ako počas manévrov a presunov si jeho jednotka v osemdesiatych rokoch skracovala cestu cez územie Mongolska.
Vôbec sme sa tomu nečudovali. Na mape Číny, vydanej ruským ministerstvom dopravy v roku 2008, ktorú sme kúpili v Ulan-Ude, hranica medzi Ruskom a Mongolskom nejestvuje. Rusko jednoducho hraničí rovno s Čínou. V usadlosti Mirnaja nám odpadlo koleso. Oleg chladnokrvne auto udržal a pristáli sme na krajnici. Mirnaja vyzerala ako po prechode frontu. Obrie obytné bloky uprostred stepi pripomínali kostry. Prefukoval cez ne vietor. Dookola sa rozvaľovali betónové zrúcaniny a hrdzaveli akési konštrukcie.
V bare pri ceste sa zjavil Vitalij. Bol sympatický, priateľský, na hrudi nosil masívnu striebornú reťaz s veľkým krížom. Hovoril, že toto bolo kedysi pohraničné sídlo vojenskej posádky, lenže armáda odišla a všetko vzalo skazu. Keď sme mu povedali, odkiaľ sme, opýtal sa nás, či sú v Poľsku takéto miesta. Odvetili sme, že takmer nie sú, ibaže zdá sa, že nám neuveril. Hovoril, že v telke ukazovali podobné miesta v Poľsku. Bolo fajn, nemali sme chuť hádať sa. Po dvoch hodinách sa vrátil Oleg s opraveným autom. Vyrazili sme na západ.