Najnovší reformný opus magnum zameraný na vyvetranie v školstve pripomína jednu starú, ešte premakarenkovskú a preddiderotovskú zásadu, ktorá je v slovenčine lapidárne zhrnutá v ustálenom slovnom spojení malý dvor a veľký bič. Dvorom je v tomto prípade manévrovací priestor pre učiteľov v prvej línii, bičom sú direktívne predpísané očakávania. Výsledkom je konanie pod tlakom, v strese a teda zmätočné a hysterické. Bolo by pohodlné zvaliť to na učiteľov. Bolo by lákavé zvaliť to na ministra. Lenže problém leží niekde inde. Podľa mňa nemáme dobre pomenovaný cieľ a ujasnený postup.
Je mi ľúto, že to musím skonštatovať ako hlavný poznatok o tom, čo bolo do našich škôl vpustené na sklonku minulého školského roka a to aj napriek tomu, že som aj zástancom potreby zmien v našom školstve, aj vyznávačom viery v pokrok ako taký. Mrzí ma to o to viac, že nielenže v tejto stati, ale ani v realite nie je možné ukázať prstom na vinníka z dôvodu, ktorý býva aj pred zákonom poľahčujúcou okolnosťou. Zdá sa totiž, že všetci zainteresovaní konali v dobrej viere, že konajú dobro. Dobro ako také. O to horšie pre každého, kto bude musieť konať po nich.
Moja hlavná výhrada voči tomu, s čím sa učitelia a žiaci musia vysporiadať, spočíva v neželanom efekte, ktorý táto aktivita smerujúca k… čomu? Vyššej vzdelanosti? Nižšej zaťaženosti žiakov? Lepšiemu profilu absolventa? … neviem, prináša. Nepodarilo sa mi identifikovať hlavné ciele tohto úsilia. A nepodarilo sa mi ich identifikovať ani v rozhovoroch s tými učiteľmi, ktorí sa s touto aktivitou musia bezprostredne vyrovnávať popri učení, respektíve v procese vyučovania. Pokiaľ viem, učitelia na základných školách zaujali k tejto veci dvojaký postoj – tí svedomitejší, úzkostlivejší, zodpovednejší, nazvime ich ako chceme, ale je ich menšina, sa s vervou hneď v júli pustili do zostavovania učebných osnov, plánov, etc. Tí ostatní, a zlomyseľnosť mi našepkáva, aby som napísal, že prezieravejší, ale aj vetrami školských reforiem ošľahanejší a teda hlavne skeptickejší, si povedali – počkajme, uvidíme. Keďže tých prvých bola menšina, tých druhých musí byť nutne väčšina. A tieto dve podmnožiny (!!! pche, pamätáte sa na ten hrmot, keď sa do škôl zavádzala množinová matematika?!) sa správajú voči sebe navzájom prinajlepšom zhovievavo. Oveľa častejšie sa však navzájom ironizujú, kritizujú a odrádzajú všade, kde sa dá, najčastejšie pri obede v školskej jedálni, teda pokiaľ si vôbec ešte dokážu sadnúť k jednému stolu. A to nie je dobrá klíma pre čokoľvek, čoho úspech je odkázaný na schopnosť vyvolať pozitívne emócie, ergo kladný postoj, ergo konštruktívny prístup.
Napriek tomu, že som vyše desať rokov učil na všetkých typoch škôl, materskú a vysokú školu nevynímajúc, netrúfam si tu krok za krokom vyargumentovať chyby najnovšej reformy v našom školstve. Celkom pokojne si však trúfnem skonštatovať, že prišla do škôl vopred porazená. Lebo aj keby bola bezchybná (a to teda nie je, veď prináša do našich škôl mieru voluntarizmu vydávaného za tvorivosť, ktorá je vo svete už dávno prekonaná), prišla do nepripraveného prostredia, prišla do prostredia, ktoré ju nutne musí považovať za obťažujúci a nevítaný prvok. Ak pripustíme (a nová metodika, aj tá doposiaľ neprekonaná, na tom doslova bazíruje), že kontextové a zážitkové učenie je to najhodnotnejšie, čo môže školopovinnú mládež postretnúť, tak potom je jasné, že učitelia sa nám od začiatku nového roka nemali prečo a ako zmeniť na svietiace pochodne poznania a aj tí najvznetlivejší budú prinajlepšom tlieť, prskať iskry a čmudiť, takže ako potom zapaľovať mladé srdcia? Alebo ich majú učiť robiť dymové clony?
Vopred porazená reforma. Silné konštatovanie, viem. Je mi ľúto, že to netreba ani dokazovať, ešte aj tí najväčší idealisti pripustia, že väčšina energie a pozornosti sa opäť raz venovala tomu, aby sa to spustilo k nejakému direktívne danému dátumu. Určite ste postrehli, že je to celkom v duchu zásad primeranosti zvolených prostriedkov a realizovateľnosti vytipovaných postupov. Sic! Stanoveniu toho dátumu nepredchádzala žiadna relevantná diskusia medzi pedagogickou verejnosťou, a celá naša spoločnosť bola s ňou oboznámená natoľko okrajovo, že jej nestála ani za povestné mávnutie rukou.
Nehovorme o tých uvedomelých, poslušných, cieľavedomých a schopných. Tí si vždy nejako poradili, prekážky ich posilnili, nedostatky systému urýchli osobnostné zrenie. Na strane učiteľov i na strane žiakov. A okrem toho, tí schopní, slušní a poslušní sú takí nudní. Hovorme o tých, ktorí sa s nástupom novôt v školstve, zdôrazňujem, nepripravených novôt, zasa raz budú mať na čo vyhovárať.
Vypečené detičky budú valiť nevinné okále na rodičov i učiteľov, budú otŕčať ružové dlane a nechápavo krútiť hlávkami, lebo veď to je také ťažké, lebo je to také nové, a také zasa! Čo už tá škola od nášho chrobáčika opäť raz chce? A kde sú učebnice? A prečo by sme si mali kupovať učebné pomôcky? Keď sme chodili do školy my, vypečení rodičia vypečených detičiek, mali sme griflík a tabuľku zo sľudy a vari sme sprostejší? To boli časy, keď do školy stačilo raz do roka priniesť starý papier a pred Veľkou nocou vyfúknuté vajce! A počítalo sa na prstoch a keď ich bolo málo, vytiahli sme sčot! Ach, tieto naše púpätká, čo všetko musia dnes vedieť! Okále, krčenie pliec, pusinka bezbranne poodchýlená. A starí rodičia im za to ešte voľačo kúpia, od zmrzliny až po horskú dráhu. Nemyslím jednu jazdu, myslím celú dráhu a na celé leto. Tomu sa hovorí taktika, milí žiaci.
Rozdrapení rodičia dostali nepripravenou reformou takisto dobrú nahrávku na smeč. Neschopnosť uvedomiť si, že škola má predovšetkým vzdelávať a účinne vychovávať môže najmä rodina, má často za následok, že načančaná činčila, ktorá vozí svoje babuliatko až ku školskému schodisku, aby si nebodaj neošúchalo svoje ňuf-ňuf ťapinôžky sa vo chvíli, keď sa ten jej opičou láskou macerovaný vrchol vývojového reťazca ocitne pod záťažou, s ktorou sa štyri pätiny triedy vyrovnajú bez mihnutia oka, mení na to, čím naozaj je. Mení sa na nepríčetne vrieskajúceho nižšieho primáta brániaceho si svoje mladé, čo by bolo ešte stále v poriadku, keby jej naň niekto útočil. Ale nik neútočí, to len ten jej kandizovaný potomok asi na konci roka prepadne zo štyroch predmetov, to je celé, takže aby zakryla vlastné fiasko, nie žeby to pochopila, ale inštinkt je inštinkt, tak povolá do boja domáceho paviána a ten, verný svojmu genetickému kódu posilnenému pozíciou okresného alfa samca, zodvihne svoju červenú riť a ide robiť to isté, ibaže o inštanciu vyššie. Tomu sa hovorí rozpor medzi schopnosťami a možnosťami, milí žiaci. Smutné je, že obyčajne čím je tento rozpor väčší, tým častejšie je takýto postup účinný, následkom čoho je morálka v triede hlboko v ri… zikovom pásme. Tomuto sa zasa hovorí sebaovládanie, milí žiaci.
Grobianski starostovia takisto priložia ruku k dielu. Najskôr odnaučte deti papuľovať, nezdraviť, huliť v parku, čmárať po stenách a šťať mi na schody do pivnice, potom vám dám vymeniť okná, kotolňu, postavím vám bazén a keď budete dobrí, tak vám napustím aj viete čo… Ale bez medaily sa mi domov ani nevracajte! Tomu sa hovorí zneužívanie právomoci, milí žiaci.
Bezohľadní riaditelia snažiaci sa zapáčiť každému, vrátane Pán Boha, bez ohľadu na vierovyznanie, ženúci učiteľov a žiakov do výkonov, ktoré hraničia so servilnosťou voči miestnej samospráve, školskej správe, rodičovskému združeniu, miestnej pobočke Matice, správe školských jedální a všetkým ostatným správam regionálneho kulturgesamkraftwerku, žiadajú besiedky, scénky, koncerty, vystúpenia spevokolu, mažoretiek a leteckých modelárov s takou frekvenciou a dramaturgickou vynaliezavosťou, že niekdajšie posedenia pod jedličkou boli oproti tomu úplná ideologická amatérčina.
Nekompetentní učitelia sú ďalšou morovou ranou nášho školstva, ktorú nová reforma ani len nelízne. Zalezú, počkajú, pomädlia si ruky, vylezú a povedia – ja som vám to hovoril, súdru… a kolegyne. Viete si predstaviť, akú neobmedzenú moc má učiteľ v rukách za zatvorenými dverami triedy? Koľko talentov môže zožrať za jednu vyučovaciu hodinu len aby zamaskoval vlastnú neschopnosť, nepripravenosť, momentálnu i celkovú frustrovanosť hoci aj z toho, že vonku svieti slnko a on/ona sa tu musí s cudzími panchartmi…? Stačí mu/jej pridvihnúť obočie, alebo spustiť kútiky úst. Jemný mechanizmus konštituovania sa mladej osobnosti to môže pochrámať nenávratne. Bohužiaľ, v našom školstve sú takí učitelia a také učiteľky a v atmosfére, ktorú navodili najnovšie zmeny v školstve sa nevytratia, neobrátia na pravú vieru, osobnostne ani spoločensky nedorastú za jedny prázdniny, nestanú sa z nich torpédoborce hlúposti a mínolovky zadubenej nevzdelanosti. Nezmenšil sa im manévrovací priestor, neobmedzil inventár výhovoriek. Ich počínanie sa bude nápadne ponášať na počínanie vypečených žiakov, len nevinné oči budú púliť ešte viac, bezradnými rukami budú mávať vehementnejšie a pochopenie budú chcieť od všetkých, nielen od najbližších. V sebaobrane budú žiadať také podmienky, ktoré navodia zdanie, že učitelia sú nenásytná banda darmožráčov, majú dva mesiace prázdnin, tak čo by ešte nechceli? Takže sa urazia, placho zaklipkajú mihalnicami, sadnú do kúta, urazení a urazené, lebo oni by vedeli ako na to, aby sa zo školy stala hydinová farma na pečené holuby, lenže ich múdrosti nikto nechce, veď dobre. V skutočnosti však len posilnia stereotyp spoločenského povedomia o tom, že škola je holubník, zborovňa kurín a riaditeľ len rozdrapený kohút na smetisku dejín zdravého rozumu.
Opakujem, slušnú a schopnú väčšinu žiakov, učiteľov a priateľov školy som vynechal. Tá si nejako poradí aj touto novotou. Z jej protivenstiev vyjde zasa raz posilnená, zmúdrená a občas aj slušne vyrehotaná.
Učitelia nie sú nedvižnejší, než je zvyšok spoločnosti. Bolo by nespravodlivé opäť všetko zvaliť na učiteľov. Lebo oni tu naozaj nie sú na to, aby dennodenne vymýšľali nové a nové veci, a o rok znova a potom zas! Skúsme si predstaviť seba v situácii, v ktorej sa šesťkrát denne, od pondelka do piatka, štyridsať týždňov v roku, musíme postaviť pred cca šesť krát tridsať deciek v škole a nájsť v sebe energiu zobudiť, nakŕmiť, utvrdiť v nich hlad po vedení, cítení, tvorení a napríklad vybraných slovách. A popri tom sa dovzdelávať, budovať si spoločenské postavenie, ktoré vráti učiteľovi vážnosť v očiach obce, rodičov, ba dokonca aj žiakov. A to všetko za peniaze, kvôli ktorým by dve tretiny bývalých žiakov ani ráno nevstali z postele, ako sa hovorí medzi nami vekslákmi a kozmetičkami.
Kde sa stala chyba? Stalo sa ich viac. V tejto chvíli sa táto nová aktivita smerujúca k zvýšeniu úrovne …. (dosaďte podľa vlastného uváženia) zasa raz komunikuje tak nešikovne, že z nej ako hlavné posolstvo plynie hlúposť, ktorá je taká chytľavá, že sa pokojne môže stať poverou. Tá hlúposť je postavená na nevyslovenej, no usilovne podsúvanej premise, že vedomosti sa vylučujú s tvorivosťou. Ale tvorivosť, to nie sú dobrotivé tetušky v elasťákoch váľajúce sa po kobercoch s detičkami, ktoré sú z toho také rozkokošené, že ani ako piataci nie sú schopné desať minút sústredene pracovať! A vedomosti nie sú identické s preťaženými školskými taškami a hodinami memorovania cudzích slovíčok, domácich veršíkov a ručne pletených poučiek z počtov a merby. Je do neba volajúcim hriechom stavať proti sebe tvorivosť a vzdelanosť. A je zločinom proti budúcnosti preceňovať ktorúkoľvek z nich. Ak dostane primeraný priestor jedno i druhé, zázračne a spontánne sa vynorí potreba formovať vzdelávací proces ako otvorený dialóg, ktorý vygeneruje toľko samostatne uvažujúcich a zdatne argumentujúcich mladých osobností na každej jednej škole až z toho bude učiteľom horúco. Už Aristoteles napísal, že miera vecí je všetkým… A spôsob, akým sa o to usilujeme. Kto to nepochopil, nech prinesie žiacku knižku, nech rodičia vedia, čo majú doma za vtáčika. A ruky za chrbát! Veď dôležité je nielen to, čo sa robí, ale aj to, ako sa to robí, kristušát!