Samovražda experta na antrax Brucea E. Ivinsa znovu pripomenula hrozivé útoky, ktoré nasledovali tesne po atentátoch z 11. septembra. Je teda neodvratné, že medzinárodný terorizmus sa zmocní zbraní hromadného ničenia?
Dejiny sa zrýchľujú, a podobne aj budúcnosť je čoraz menej predvídateľná. Naši najvýznamnejší myslitelia sa zhodujú len v jednej veci: v predpoklade, že nás čaká temný variant „konvergencie“.
Nie konvergencia národov a politických systémov, pri ktorej by sa autokratické režimy postupne pripodobňovali demokratickému a šťastne zglobalizovanému mainstreamu. Už aj neokonzervatívci súhlasia s tým, že takáto predstava bola až príliš sebaistou fantáziou deväťdesiatych rokov – tej zvláštnej generálnej prestávky uprostred vlády moci, ktorú Philip Roth nazval „nemilosrdným nepredvídateľnom“.
Vo veľkom štýle
Konvergencia, ktorá nás čaká teraz, je konvergenciou medzi medzinárodným terorizmom a zbraňami hromadného ničenia. Učili sme sa, že aj presne rovnobežné priamky sa v nekonečne pretnú. A dráhy terorizmu a zbraní hromadného ničenia už dnes nevedú rovnobežne, ale výrazne sa k sebe blížia. Ten najprostejší zákon trhového hospodárstva im garantuje konvergenciu: hraničné náklady budú klesať a dopyt stúpať.
Stále sme ešte skutočne nevzali na vedomie, že Amerika už zažila teroristické využitie zbraní hromadného ničenia – a tento fakt nám pred pár týždňami pripomenula až samovražda ťažkými psychickými problémami trpiaceho odborníka na antrax Brucea E. Ivinsa. Tento útok sa začal 18. septembra 2001; vyžiadal si päť mŕtvych, sedemnásť ľudí dostalo ťažkú infekčnú chorobu. Prípad okrem toho stál štátnu pokladňu vyše miliardy dolárov – čo je do očí bijúca asymetria oproti približne dva a pol tisíca dolárov, ktoré podľa vtedajších odhadov stál útok páchateľov. A tretia položka je nevyčísliteľná: daň strachu. Antrax nie je nákazlivý, ale strach áno. Akčný rádius útoku bol minimálny, ale strach bol na istú dobu priam vo vzduchu, ktorý Amerika dýchala.
Ako prozaik človek vychádza z toho, že vlastné reakcie na významné udalosti sú stopercentne bežné, priemerné, predvídateľné a spoľahlivo ľudské. Som presvedčený, že moje reakcie na 11. september načisto zodpovedali norme: olovená, kyslasto minerálna neschopnosť veriť vlastným očiam. Zato dosť nerád vystavujem svoju reakciu na 18. september – vzal som si príklad od toho veľkého, nelietajúceho afrického vtáka, ktorý zoči-voči smrteľnému ohrozeniu vopchá hlavu do piesku. Fakty, s ktorými som sa vtedy pri najlepšej vôli nedokázal konfrontovať pokojným pohľadom, boli: aplikované jedno lietadlo, 1 000 kilogramov spór antraxu. Jasná, pokojná noc. Pokrytá plocha 300 kilometrov štvorcových. Mŕtvych na kilometer štvorcový – (odhadom) 3 000 až 10 000. Spolu – 1 až 3 milióny. A na citovej úrovni posolstvo 18. septembra znelo: Nedokážeš ochrániť svoje deti. Aj nárast moci, pripisovanej nepriateľovi, ktorého sme za týmto činom predpokladali, bol obrovský. Al-Káida napuchla ako Saturn, a nejakú dobu ako keby bola všade – Usamovi našepkávači, jeho noční poslovia. Osemnásty september bol veľmi lacný, veľmi desivý a príšerne neuchopiteľný. Priniesol 9 000 výsluchov a 6 000 súdnych predvolaní, a prípad stále ešte nie je uzavretý.
Otázka Gretchen
Antraxové listy obsahovali dve približne totožné posolstvá. Prvé znelo: 11. 09. 01.
Toto bude nasledovať.
Teraz berte penicilín.
Smrť Amerike.
Smrť Izraelu.
Alah je veľký.
Vo všeobecnosti panuje zhoda v tom, že udalosti 18. septembra „nemali nič spoločné s náboženstvom“. Mal 11. september niečo s náboženstvom? O tom sa dodnes vedú spory. Tak prezident George W. Bush ako bývalý britský premiér Tony Blair sa hlásia k religiozite, a obaja sa v tom čase ponáhľali povedať, že 11. september „nemá nič spoločné s náboženstvom“ – pričom „náboženstvo“ bolo v tomto kontexte eufemizmom pre slovo islam. Časom vysvitlo, že 11. septembra veru predsa len šlo o náboženstvo – alebo prinajmenšom, že tieto udalosti s náboženstvom predsa len čosi mali. No zdá sa, že za posledný rok-dva sme sa predsa len vrátili k tomu, že 11. september 2001 (New York), 11. marec 2004 (Madrid), 7. júl 2005 (Londýn) a ďalšie scenáre hrôz z najnovšej minulosti nemali nič spoločné s náboženstvom.
Dvaja najinšpiratívnejší pozorovatelia medzinárodného terorizmu sú – pokiaľ siahajú moje poznatky – John Gray a Philip Bobbitt. John Gray je autorom Straw Dogs (Slamené psy, Al Qaeda and What It Means to Be Modern (Zrodenie al-Káidy z ducha moderny) a Black Mass (Čierna masa); a Philip Bobbitt napísal: The Shield of Achilles (Achillov štít) a majstrovskú štúdiu Terror and Consent (Teror a súhlas).
V intelektuálnom potenciáli a sile literárneho výrazu sú si rovnocenní, vo všetkom ostatnom sa prudko líšia. Philip Bobbitt je proaktívny, akčný, John Gray svojím skepticizmom a zrejmou pasivitou takmer taoista. Philip Bobbitt je veriaci, Johna Graya by sme mohli označiť za filoreligiózneho (či ako človeka zmiereného s neúprosnosťou náboženskej viery); no ani jeden z nich nemá zato sklon k relativistickej zdvorilosti. A obaja zastávajú názor, že medzinárodný terorizmus „nemá nič do činenia s islamom“ a „nemá bezprostrednú väzbu na náboženstvo“.
Nástroj mobilizácie
Ideológiu al-Káidy považujú teda za epifenomén – za sekundárny efekt. Je temným výplodom globalizácie. Je to mimézis moderny: decentralizovaná, sprivatizovaná, vyoutsourceovaná a presieťovaná. Philip Bobbitt má dokonca sklon – iste sporný – ísť ešte o krok ďalej, a tvrdí, že al-Káida štát s trhovou ekonomiku nielen imituje, ale že ním aj sama je („virtuálny štát s trhovou ekonomikou“). Globalizácia vygenerovala veľký blahobyt, ale aj veľkú zraniteľnosť, vytvorila jeden priestor, jeden rozmer. Takže epifenomén nevzišiel z náboženstva, ale z ľudského oportunizmu a vôli k moci.
Načo teda, mohli by sme sa opýtať, je potom celý ten bľabot o džiháde a neveriacich a križiakoch a madrásoch a šaríi a umme a chalifáte? Mali by sme dosť dôvodov dúfať, že medzinárodnému terorizmu nejde o náboženstvo – okrem iného aj pre fakt, že dnes je už neuveriteľne ťažké, ba nemožné udržať diskurz, ktorý (poviem to jednoducho) robí rozdiely medzi skupinami ľudí. Ideológia al-Káidy sa môže pokojne vyvinúť tak, že skutočne nebude mať nič spoločné s náboženstvom, s islamom, ale nemôžeme sa ubrániť myšlienke, že s ním ešte veľa spoločného má.
Dovoľte mi venovať sa na chvíľu britskej perspektíve. Vo Veľkej Británii došlo v minulom roku k 203 zatknutiam na základe podozrenia z terorizmu, prakticky všetkých v radikálne islamistickom prostredí. Môžete si otvoriť noviny (v mojom prípade Independent) a za jediný deň – 24. máj 2008 – sa dočítate o troch útokoch džihádistov, ktoré buď stroskotali, alebo sa im podarilo zabrániť.
Základnou úlohou, ktorú si vytýčila nedávno založená Quilliam Foundation, je pôsobiť proti radikalizácii mladých britských moslimov. A aké dôvody okrem náboženských mali štyria atentátnici zo 7. júla 2005? Vojnu či okupáciu? Nie. Konkrétne požiadavky či perspektívu zlepšení vo vlastnom sociálnom prostredí? Nie. Podporu zo strany tohto prostredia? Nie. Požehnanie svojich príslušníkov post mortem? Naopak.
Je veľmi pravdepodobné, že sa ukáže, že náboženstvo je či bude len nástrojom mobilizácie. Viera je pre pešiakov, nie pre stratégov. Jedného dňa si budeme musieť uvedomiť, že náboženstvo pripravilo dialektické inštrumentárium nediferencovaného vraždenia a ničenia. Napríklad myšlienka, že demokracia (skrz-naskrz nečistá) robí vinným každého občana, ktorý sa jej zúčastňuje, myšlienka (či blud) takfir, ktorou sa džihádista zbavuje akejkoľvek viny, keď zabíja svojich súvercov. Zaujímavé a potešujúce je, že Ajman al-Zavahrí sa v súčasnej teologickej debate s autoritou vierouky, imámom aš-Šarífom, musí naozaj oháňať – náboženská legitimizácia al-Káidy sa spochybňuje aj v islamských kruhoch.
Budeme sa musieť pripraviť na to, že motívy medzinárodného terorizmu budú v budúcnosti podstatne difúznejšie, diktované súčasným posunom osobnostnej kultúry. John Gray tu vykresľuje tendenciu, ktorú trefne dokladá pojmom „anomický“ – čiže bezzákonný – terorizmus. Tento pojem zhrnuje krvavé skutky spáchané z pocitu odcudzenia: vražedne tryskajúce zúfalstvo, ktoré sa prejavuje napríklad v amokoch v japonských mestách či masakrách na amerických stredných školách alebo v hrozbách, ktoré v týždňoch pred smrťou vyjadril Bruce E. Ivins. Historik Eric Hobsbawm vysvetľuje tento kolaps mravných bariér všeobecným zosurovením, necitlivosťou k násiliu, za ktoré v neposlednej miere nesú spoluvinu aj masmédiá.
No podľa tézy Philipa Bobbitta sú terajšie konflikty dôsledkom hlbokosiahlej zmeny v politických a spoločenských štruktúrach Západu. Keď sa štát blahobytu vyvíja na trhový – čím Philip Bobbitt rozumie štátny útvar, ktorý do istej miery sám funguje podľa trhovo-ekonomického modelu – väčšinu svojej bývalej zodpovednosti kladie na občanov a primárne sa obmedzuje len na to, aby jednotlivcovi vytvoril možnosti.
Vízia budúcnosti
Román Josepha Conrada Tajný agent, ktorý vyšiel roku 1907, s jeho skľučujúcim súborom postáv sociopatov je dnes jasnozrivou víziou budúcnosti. Nájdete tu napríklad úvahu o tom, že postaviť novú budovu znamená aj novú zraniteľnosť, alebo zistenie revolucionára, že moc života je nekonečne menšia ako moc smrti. Vo svojej interpretácii teroristickej psyché Joseph Conrad uvzato podčiarkuje dve vlastnosti – márnivosť a lenivosť: čiže túžbu dosiahnuť s minimálnou námahou maximum slávy. Inými slovami: potreba urobiť dojem je obrovská, a negatívny dojem sa dosahuje podstatne jednoduchšími prostriedkami ako pozitívny.
Podľa niektorých zdrojov bolo treba niekoľko rokov zúrivej vojny s Irakom, než ajatolláh Chomejní dospel k názoru, že štiepenie jadra je teologicky v poriadku – a to bol štartový výstrel iránskeho nukleárneho programu!
Zato Usama bin Ládin sa svojím hodnotením zbraní hromadného ničenia nikdy netajil: „Je povinnosťou moslimov mať k dispozícii toľko bojovej sily, koľko je len možné, aby nepriateľov Boha uvrhli do hrôzy,“ píše sa v jeho vyhlásení Atómová bomba islamu, publikovanom roku 1998. Všetky tieto zbrane sú teraz na trhu; a všimnime si, že prvý lacný Jákob globálnej megasmrti, Abdul Kader Chan, je vo vlasti národným hrdinom. Ďalší dôvod na nádej, že medzinárodnému terorizmu už „nejde o náboženstvo“. Motívy ako vydieranie, politický nátlak či výkupné môžu byť ako-tak zrozumiteľné, ale len eschatologický sen by ospravedlnil jasnú, pokojnú noc a tri milióny mŕtvych. Páchatelia by tým rozhodne urobili dojem – dojem supergeohistorického formátu.
© The Wall Street Journal
Text vyšiel v denníku The Wall Street Journal.