Jedno by som chcel predoslať: Ribera, tá štvrť, ktorú si chodíte pozerať, nemá veľa spoločné s Riberou, ako sme ju poznali. Je to nová Ribera. Veľa tradičných obchodov zmizlo. Namiesto toho sú tu butiky s módou pre anorektičky, bary s pseudobaskickým tapas, galérie, minimalistické reštaurácie… Born je stavenisko, malá Placa Montcada takisto. Menia starú dlažbu, dlaždice budú väčšie, takže ulica vyzerá ako ulica v nejakom meste v Provence alebo v Prahe, alebo Freiburgu, alebo Macanet de Cabrenys. Motajú sa tade dve dievčiny a obhrýzajú briošky so šunkou “Guarda che bello!” – povie jedna pri pohľade do dvora, v ktorom sídli […]

Michail Chodorkovskij si trúfol postaviť sa všemocnému. Ďakujem vám, Jelena Bonnerová-Sacharovová. Ďakujem vám, Anna Politkovská. Tieto dve pozoruhodné ženy mi otvorili oči: Michail Chodorkovskij, kedysi všemocný šéf najväčšieho ruského ropného koncernu Jukos, dávno už nie ten úspešný biznismen, ktorému sa zo všetkých strán závidelo – je politický väzeň. Už štyri roky odprataný do najodľahlejšieho kúta Sibíri, odsúdený a ešte raz odsúdený – až do trpkého konca? Vo Francúzsku sa už tradične nepestuje žiadna veľká náklonnosť medzi svetom intelektu a peniazmi. Tak prečo brániť kapitána priemyslu, ktorého jeho vlastní okamžite opustili? Kapitalisti všetkých krajín, spojte sa? Po kolapse Sovietskeho zväzu Svetová […]

Ako herec Ulrich Matthes zastavuje na krátky čas tok času. Vo Viedenskom akademickom divadle vidím a počujem Ulricha Matthesa čítať Kleistove listy. Vidím jeho tvár a z nejakého dôvodu považujem za správne to, čo tento herec hovorí. Je to v každom okamihu správne. Je zvláštne, že to tak je, neviem presne, odkiaľ sa to vzalo, nerada sa totiž dívam na ľudí, keď hovoria, obvykle rozpačito odvraciam pohľad, pretože hovorenie je pre mňa taký intímny akt, že sa pri ňom nechcem na nikoho dívať. Je to hercova krása, čo ma fascinuje? Iste áno, aj ona, čosi vtáčie v tejto tvári s […]

Hugo Chávez, ba celá Latinská Amerika svoj socialistický sen ešte nedosnívala. Hugo Chávez sa vždy ukazuje rovnako oblečený. Hoci sa to nezdá, má to svoj význam. Je známe, že chodí vždy v rovnakej červenej košeli, pod ktorou má neomylne biele tričko. To nemusí nutne súvisieť len s tým, že Hugo Chávez túto svoju uniformu nosí tak dlho, až sa správa ako človek, ktorý je na ustavičné nosenie uniformy navyknutý. Byť vždy rovnako oblečený je skôr výraz želania tvoriť význam. Semiotický podfuk: Chávez naznačuje, že nestačí byť Hugom Chávezom, treba tiež “znamenať” Huga Cháveza. Spolu s mnohými ďalšími zdieľa Hugo Chávez […]

So strednou Európou čosi nie je v poriadku – alebo čosi nie je v poriadku s demokraciou? “Svet obchádza strašidlo: populizmus. Pred desiatimi rokmi, keď nové národy dosiahli nezávislosť, otázka znela: koľko z nich bude komunistických? Táto otázka, ktorá bola vtedy úplne namieste, je dnes trochu neaktuálna. Pokiaľ sa noví vládcovia zmocňujú nejakej ideológie, je to ideológia, ktorá čoraz viac nadobúda charakter populizmu.” Skonštatovali to Ghita Ionescu a Ernest Gellner pred štyridsiatimi rokmi. Pomerne dlhý čas, počas ktorého populizmus najprv vymizol, a potom sa znovu vynoril ako globálny fenomén našich dní. Dnes, podobne ako vtedy, je význam populizmu nepochybný, napriek […]

Ak sa po poľských voľbách pozrieme na mapu, Západ sa výrazne zväčšil. Podporu vzdelanejších vrstiev mal Donald Tusk tak či tak istú. Na to boli dostatočne často pomstychtivými populistami Práva a spravodlivosti opľúvané ako “klamárske elity” a “študovaná banda”. Keďže sú v silnej rurálnej spoločnosti menšinou, Jaroslaw Kaczynski si myslel, že do nich môže kopať. Stavil na závistlivcov a lúzerov toho mohutného tektonického posunu, ktorý je v poľskej spoločnosti v pohybe posledných dvadsať rokov. V podstate by teda Jaroslaw Kaczynski mal mať za sebou aj mladých ľudí z vidieka, sľúbil im totiž kompletnú “výmenu elít”, a aspoň vo verejnoprávnych a […]

Nech bola ruská politika za posledných dvadsať rokov akákoľvek, bol to čas, keď sa ruské umenie cítilo slobodné. V Rusku, kde štát tradične dozeral na umenie, upratoval ho, cenzuroval, vyzerala tá sloboda ako dar osudu. Ruské umenie nezostalo osudu nič dlžné. Tak ako na začiatku 20. storočia, keď sa ruská avantgarda stala lídrom svetového umenia, ruské umenie konca 20. storočia prežilo obdobie úžasného rozkvetu. Dalo svetu množstvo rozličných umeleckých prác: obrazov, koláží, inštalácií, fotografií. Tvorivou inovatívnosťou vzbudilo pozornosť: konali sa stovky, ak nie tisíce výstav, ktoré de facto pracovali na kladnom obraze Ruska vo svete. Teraz už o tom podľa […]

Môžete byť tak ako ja kritikom politiky súčasnej francúzskej vlády; považovať za rasistický prejav, ktorý Nicolas Sarkozy predniesol na Dakarskej univerzite; za hanebnú myšlienku genetického testovania a za neznesiteľný hon na ilegálnych imigrantov, čo vo Francúzsku momentálne prebieha. Ale napriek tomu sa môžete pokúsiť pochopiť čudesnú udalosť, ktorou je prezidentov rozvod. Pozrime sa najprv na reakciu opozičných socialistov. Naozaj ma mrzí postoj tých z nich, čo hneď po oficiálnom zverejnení tejto správy so vševedúcim úškrnom ľudí, ktorí všade hľadajú a nachádzajú konšpirácie, povedali: “Sviniar! Určite to urobil naschvál! Dnes to oznámil iba preto, aby prerušil štrajk zamestnancov verejnej dopravy.” Mali […]

Vynikajúci švajčiarsky spisovateľ Max Frisch vo svojich memoárových záznamoch spomína, že do politiky, zjednodušene povedané, vstupujú zvyčajne ľudia – myslel, pravdaže, na mužov – keď rezignujú na sex, domýšľajúc Frischa, keď im zjavne politika nahrádza sex. Odhliadneme od toho, že Max Frisch nerátal celkom s takou banalitou, akú v politike predstavujú peniaze a prihliadajúc na skutočnosť, že ani teraz – tak ako vtedy – sa tieto hypotézy empiricky či štatisticky nepotvrdili, zdá sa, že toto kritérium nemusí byť pri posudzovaní politických aktivít úplne zanedbateľné. Napríklad vtedy, keď môže ísť o životné základy spoločnosti, priamo jej oporné stĺpy. Nemožno sa preto […]

Človek sa rodí ako súčasť sveta, je v ňom pôvodne neoddeliteľne ponorený. Teda: nemá “identitu”: je len súčasťou. V jeho dozrievaní je podstatným procesom individualizácia. Oddeľuje sa od objektivity svojho okolia, a teda aj svojej, a stáva sa autonómnym útvarom. V mnohých filozofických reflexiách Ja stojí proti svetu samostatne, dokonca zákonodarne, pyšne, osamelo. Hrdina Sartrovho dramatického príbehu sa opováži povedať Bohu: Ak si Ty, nie som Ja, ak som Ja, nie si Ty. To je azda do extrému dovedený spôsob jungovskej individualizácie. Dospelý má byť autonómny: tak nám hovorí náš prirodzený životný spôsob, môžeme si predstaviť, že je inštinktívne zakotvený […]