Ak sa po poľských voľbách pozrieme na mapu, Západ sa výrazne zväčšil.
Foto: Reuters
Podporu vzdelanejších vrstiev mal Donald Tusk tak či tak istú. Na to boli dostatočne často pomstychtivými populistami Práva a spravodlivosti opľúvané ako “klamárske elity” a “študovaná banda”. Keďže sú v silnej rurálnej spoločnosti menšinou, Jaroslaw Kaczynski si myslel, že do nich môže kopať. Stavil na závistlivcov a lúzerov toho mohutného tektonického posunu, ktorý je v poľskej spoločnosti v pohybe posledných dvadsať rokov.
V podstate by teda Jaroslaw Kaczynski mal mať za sebou aj mladých ľudí z vidieka, sľúbil im totiž kompletnú “výmenu elít”, a aspoň vo verejnoprávnych a vláde blízkych médiách ju aj uskutočnil. Tým, že ku kormidlám dostal svojich ľudí (pomocou právne sporného puču), a tiež tým, že vážené tváre zdiskreditoval a vymenil za mladých straníckych hovorcov. No jeho “morálna revolúcia” – zmes ustavičného podozrievania a urážok, autoritatívnych spôsobov a demonštratívnych policajných akcií – na väčšinu mladých ľudí nezabrala.
Hľadali liberálnosť a ekonomický úspech, ale – ako Donald Tusk vyhodil Jaroslawovi Kaczynskému na oči v televíznom dueli, nie v Poľsku, ale v Írsku a Veľkej Británii. Vyše poldruha milióna mladých Poliakov sa krajine Kaczynských obrátilo chrbtom. Viac než dokázalo nacionálno-konzervatívnych kmeňových poslucháčov dohodiť na volebný front Rádio Maryja.
Pohľad na mapu Poľska po týchto voľbách ukazuje v porovnaní s rokom 2005 jeden významný posun. Západ, ktorý si už aj pred dvomi rokmi získala Občianska platforma, je viditeľne väčší. Zaberá zemepisne väčší priestor ako východný múr pozdĺž ukrajinskej hranice a Bieloruska, ktorý je rurálny, euroskeptický, skrátka východný. Tam a v poľnohospodárskych oblastiach stredného Poľska sú bašty bratov Kaczynských. Keď túto mapu porovnáme so starou mapou strednej Európy, hneď zistíme, že Právo a spravodlivosť dominovalo v niekdajších ruských a rakúskych zónach rozdeleného Poľska, zato Občianska platforma v tých, ktoré patrili Prusku. Hranice stanovené roku 1815 Viedenskou arbitrážou sú aj po posunutí krajiny na západ v roku 1945 a povojnovej migrácii rovnako hmatateľné, ako je v Nemecku deliaca “čiara bielych klobás” na Mohane.
No západ aj tak vpadol do ruskej zóny. Strana Kaczynských síce získala ešte asi dva milióny hlasov naviac (Občianska platforma, viac než dvakrát viac!), no ich bašty sú scvrknuté. Zhltla obidve svoje populistické prílohy – Lepperovu Sebaobranu a Giertychovu Ligu poľských rodín, ale v strede spoločnosti stratila. Útek niektorých ich prominentných politikov do Občianskej platformy ten proces ilustruje rovnako výrazne ako hlboká politická trhlina, ktorá beží tentoraz naprieč rodinami.
Vnútropoľská zrážka civilizácií je, samozrejme, trvalejšej podoby – tu sa nezrazili iba diametrálne protikladné osobnosti, ale aj diametrálne opačné koncepcie politiky.
Z archimedovského odstupu sa dá s miernym preháňaním povedať, že Poľskom veje čerstvý vietor, podobný ako zavial v šesťdesiatych rokoch v Spojených štátoch s Kennedym, v šesťdesiatom deviatom v Nemecku s Brandtom či v deväťdesiatom siedmom s Blairom v Británii. Mladistvo a srdečne vyzerajúci politik porazil nedôverčivého – skoro až autistu, čo politiku berie ako boj a kŕč, nie ako súhru.
Donalda Tuska pritom, prirodzene, ešte nemusíme zaraďovať medzi velikánov. Ešte nie je jasné, či víťazmi nie sú skôr jeho voliči, čo mu do plachiet nasmerovali vietor – gdanskému liberálovi, ktorý vo voľbách 2005 prehral a v opozícii bol skôr nevýrazný. Ale fakt, že Donald Tusk tieto voľby, z ktorých sa stal plebiscit, tak veľkolepo vyhral a že šikovným taktizovaním vymanévroval zo svojej strany konkurentov, svedčí o tom, že tento široko sa usmievajúci politik, čo vo volebnú noc tak sugestívne hovoril o tom, že láska má prednosť pred politikou, môže mať aj povážlivé politické kvality.
Len sa ešte celkom neprejavili. Pred voľbami tvrdil, že verí nielen v poľský hospodársky zázrak, ale aj v žičlivú spoločnosť, v ktorej už politickí protivníci nebudú stigmatizovaní. Žiadnu uchopiteľnú víziu budúcnosti ako New Frontiers, neue Ostpolitik či New Labour však nenačrtol.
Jeho triumfom (a jeho stratégiou) bolo: demonštrovať iný štýl, ako bol štýl Kaczynských, bez toho, aby im nechal nekryté plochy, kde by mohli udrieť, ale pritom ich ukazovať ako nenávistných, zakomplexovaných zápecníkov. Tón robí hudbu! A táto kalkulácia mu vyšla. Aj odplata za rok 2005. Vtedy sa v poslednej fáze v ringu prezidentských volieb zrútil do povrazov – PiS mu uštedrila úder pod pás. Bol to perfídny vražedný chýr, že jeho starý otec bol vo Wehrmachte. Kaczynkého bulteriér, čo to vytrúbil do sveta tesne pred záverečným gongom, však zamlčal, že kašubský starý otec bol najprv v nacistickom koncentráku a odtiaľ ho v štyridsiatom štvrtom “prepustili” na front a tam okamžite prebehol k poľským jednotkám vo Francúzsku. Vtedy sa Donald Tusk zaknísal, nemal energiu postaviť sa k svojmu rodinnému príbehu ofenzívne, a prehral.
Teraz však tancoval okolo nemotorného, zatrpknutého Jaroslawa Kaczynského, dával mu jeden elegantný direkt za druhým, pričom zakaždým rýchlo uskočil nabok. Takto to robil aj v “nemeckej otázke”. Jaroslaw Kaczynski otvoril svoju kampaň absurdným sloganom, že v Nemecku sa šíri “teutónska mánia”, a snažil sa znovu obviniť Donalda Tuska z pronemeckosti. Donald Tusk mu odpovedal, že pestuje dobré kontakty s Angelou Merkelovou a že Poľsko je navyše charakteristické svojimi regiónmi – viď Sliezsko – a zmenil tému. Bodoval, lebo sa nenechal vtiahnuť do podrobnej výmeny úderov a nedal Jaroslawovi Kaczynskému šancu nabaliť ešte viac protinemeckých resentimentov.
Toto víťazstvo určite prinesie čerstvý vietor aj do nemecko-poľských vzťahov. Signálom je už to, že do poradného tímu budúceho premiéra povolal Wladyslawa Bartoszewského, pre ktorého boli Kaczynského experti na zahraničnú politiku iba “zadubenci”. Radu Gazety Wyborczej, aby svoju prvú zahraničnú návštevu vykonal v Nemecku, však neposlúchol.
Jeho prvá návšteva bude viesť do Bruselu (čo žiadne “zahraničie” nie je), potom do Washingtonu a nakoniec do Moskvy. Tým sú akcenty jasne dané – najprv príde európska vlasť, potom NATO a nakoniec trpká pilulka na Východe. Tým sa dostane z dostrelu prezidentského tábora, pretože tam sa teraz koncentruje zomknutá opozícia proti jeho víťazstvu.
Trvalo týždeň, kým Lech Kaczynski dokázal stráviť porážku svojho dvojčaťa. Vo volebnú noc víťazovi nezagratuloval, ale zavrel sa vo svojom paláci a dal vyhlásiť, že čaká na ospravedlnenie za údajné urážky počas predvolebnej kampane.
Aj keď prvá zahraničná cesta Donalda Tuska nebude viesť do Berlína, politika voči Nemecku bude aj ďalej stredobodom a bojiskom vnútropolitických konfrontácií. Pretože mentálny posun Poľska nie je možný bez ďalšieho rozšírenia západnej politickej mentality smerom na východ, tak aby v Európe 21. storočia nebola základom politiky konfrontácia, ale kooperácia, nie urputné odmietanie dialógu, ale schopnosť kompromisu a veľké záujmové spoločenstvo členov Európskej únie, ktoré vôbec umožní, aby bol európsky projekt funkčný.
Po fáze brachiálneho paušálneho podozrievania “konzervatívnych revolucionárov” okolo bratov Kaczynských teda zaveje čerstvý vietor aj v nemecko-poľských vzťahoch. Asi odfúkne aj dusnú “politiku voči minulosti”, ktorá hlásala sebaľútosť a sebaokiadzanie, a sebakritické analýzy považovala za národnú zradu.
Donald Tusk má vietor v plachtách. Hoci len podmienene, pretože prezidentský palác mu bude vhodí do cesty pár bójí. Vnútropoľská konfrontácia totiž pokračuje. O tri roky budú prezidentské voľby. Napriek tomu je už týždeň v Poľsku (a tým aj v Európskej únii) Západ väčší.