Michail Chodorkovskij si trúfol postaviť sa všemocnému.
Foto: Thomas Dworzak
Ďakujem vám, Jelena Bonnerová-Sacharovová. Ďakujem vám, Anna Politkovská. Tieto dve pozoruhodné ženy mi otvorili oči: Michail Chodorkovskij, kedysi všemocný šéf najväčšieho ruského ropného koncernu Jukos, dávno už nie ten úspešný biznismen, ktorému sa zo všetkých strán závidelo – je politický väzeň. Už štyri roky odprataný do najodľahlejšieho kúta Sibíri, odsúdený a ešte raz odsúdený – až do trpkého konca?
Vo Francúzsku sa už tradične nepestuje žiadna veľká náklonnosť medzi svetom intelektu a peniazmi. Tak prečo brániť kapitána priemyslu, ktorého jeho vlastní okamžite opustili? Kapitalisti všetkých krajín, spojte sa?
Po kolapse Sovietskeho zväzu Svetová banka a americký prezident Bill Clinton privítali privatizáciu, ktorú v Rusku propagoval v mene konečne vydobytej slobody Boris Jeľcin. V skutočnosti umožnil koniec sovietskej éry zopár prefíkaným zbohatnúť – ani nie tak na úkor robotníkov, ktorých načisto prevalcovala “diktatúra proletariátu”, ale predovšetkým na úkor komunistických aparátčikov, ktorých rýchly sled udalostí zaskočil až tak, že si svoj podiel na bohatých sústach nestihli zabezpečiť.
Pokúsme sa to pochopiť: podľa putinovskej optiky existujú na jednej strane skorumpovanci, kšeftári, “oligarchovia”, a na druhej bieli rytieri vlády, a tí s onými temnými silami zápasia. Títo samozvaní záchrancovia vlasti sú tým, kto vracia ľudu majetok, čo mu nikdy nepatril. No Putin nie je Robespierre ani “nepodplatiteľný” Eliot Ness, nemá nič z nezištného bojovníka za blaho všetkých, vymetajúceho Augiášov chliev. Na poste primátora Sankt Petersburgu si zaistil veľmi lukratívnu pozíciu, ktorej výnosnosť prekonal až kremeľský stolec. Týmto spôsobom podľa všetkého Vladimir Putin nevýslovne zbohatol. Po Moskve sa hovorí, že jeho majetok siaha do výšky niekoľkých miliárd eur. To on kryl veľkolepé sprenevery Jeľcinovcov. Za odmenu dostal poverenie vládnuť Rusku.
Ruská ekonomika sa na nerozoznanie podobá na Chicago tridsiatych rokov, keď v ňom besneli Al Capone a jeho družina. Jedna valentínska masakra za druhou: vydieranie, úplatky, vraždy, svojvoľné zatýkanie, rozličné tajné klany, ktoré sa bez ohľadu na obete ruvú o korisť. Povedané úplne jasne: mocným v Rusku nejde o to, aby “oligarchov” paralyzovali, oni chcú oddeliť dobrých oligarchov od zlých: tým, čo poslúchajú, sa nič nestane. Zato tí, čo repcú, budú potrestaní, ich majetok vyvlastnený a nanovo podelený medzi kumpánov Čeky či FSB – čiže tajnej služby. To sa veľmi nepáči našim hlásateľom suverenity a odporcom globalizácie, pretože tento proces selekcie sa im nehodí do ich antiliberálneho a egalitárskeho obrazu sveta, a nehodí sa ani na boj s kapitálom. Ale kto má oči, nemôže to nevidieť: dnešné Rusko je krajinou korupcie a to napriek tomu, či práve preto, že 50 percent obyvateľstva žije pod hranicou chudoby.
Nepohodlné hlasy boli umlčané, životné očakávania klesajú a moc proti tomu nič nerobí. Michail Chodorkovskij ponúkal svojim veľmi početným zamestnancom najlepšie pracovné podmienky v Rusku. Veľmi mu to nepomohlo. Veľký boss dráždil štruktúru moci v troch rovinách: po prvé tým, že jej konkuroval v médiách. Bol populárny svojimi humanitárnymi aktivitami a vďaka svojej nadácii Otvorené Rusko. Po druhé tým, že sa staval do cesty jej politike: kremeľská strana Jednotné Rusko nestrpí mocného protivníka. Nepohodlný oligarcha podporoval liberálne a demokratické strany. Po tretie, a to bola jeho najťažšia chyba, rušil jej ekonomické kruhy. Prekážal “reštrukturalizácii” hospodárstva podľa predstáv Kremľa, ktorý chce mať rozhodujúce sektory pod kontrolou v podobe monopolov. Rozhodujúcimi príkladmi sú v prípade zemného plynu Gazprom a Rosnefť (z ktorej zrejme časom bude súčasť Gazpromu).
Rovnaký proces štátom riadenej koncentrácie prebieha v leteckej doprave, kozmických letov, výrobe niklu a priemyselných kovov. Toto opätovné odvádzanie majetku do rúk štátu sa deje v prospech akciovej spoločnosti Vladimir Putin, ktorá robí všetky rozhodnutia: politické, vojenské a ekonomické.
Iným, nemenej významným ihriskom je ihrisko “veľkej” zahraničnej politiky. Keď sa roku 2005 z poručníctva Ruska vymanila Ukrajina, Rusko jej vyslalo jasný a jednoznačný signál: znásobilo ceny ropy a plynu. Predviedlo svoju totálnu moc, presne na Silvestra priškrtilo Ukrajine kohútiky. To isté čakalo po Ružovej revolúcii Gruzínsko, ktoré tak isto musí znášať opakujúce sa ruské nálady a embargá. Keď sa Poľsko a pobaltské krajiny – ktoré sú predsa len členskými štátmi Európskej únie – začali správať spurne, spolkový kancelár Gerhard Schröder s Vladimirom Putinom uzavreli zmluvu o nemecko-ruskom plynovode cez Severné more. Tým sa obíde vzdorovitá Ukrajina, a Poľsko a Pobaltie budú potrestané za nezávislosť. Štáty východnej Európy, ktoré kedysi patrili do Varšavskej zmluvy, sú z deväťdesiatich percent závislé od ruských dodávok energií. Nie je ťažké dosiahnuť, aby sa roztriasli.
Má Kremeľ ambíciu vrátiť pomery závislosti do minulých koľají? Počas druhej svetovej vojny poskytovali Spojené štáty Rusku významnú finančnú a materiálnu pomoc. Dnes ide o to, aby sa do Ameriky vyvážal zemný plyn z Murmanska. Rusko má možnosť vydierať Západ.
Pre túto “veľkú” politiku bolo treba rozbiť Jukos. Tento veľký podnik nepochodoval v šíku a jeho šéf odmietal poslušnosť. Jukos bol prekážkou v domácej aj zahraničnej politike, a tak ho bolo treba odpratať z cesty.
Michail Chodorkovskij bol s trhovou silou svojho koncernu pripravený prekážať ruským úradom v poštátnení všetkých rezerv ropy a plynu, a obrať tým Putina o jeho najvýznamnejšiu zbraň voči Západu.
Osud Michaila Chodorkovského je varovným príkladom ostatným bossom, ktorí by sa chceli vzoprieť. A strašiakom ľudu sa stali Čečeni. So zemou zrovnaný Groznyj mal pedagogický účinok takmer na všetkých občanov Ruskej federácie. “Takto dopadnú všetky národy, ktoré začnú horieť za slobodu!” Uväznený Michail Chodorkovskij je aj neprehliadnuteľným signálom pre ruské elity: “Podrobte sa!” Zavraždenie nepohodlnej Anny Politkovskej je nepokrytou výstrahou všetkým zvedavým novinárom. Smrť Alexandra Litvinenka polóniom mala odstrašiť všetkých bývalých agentov KGB, ktorí by už nechceli byť verní svojim predchádzajúcim nadriadeným. A nekonečné trápenie, ktoré vo väzení podstupuje Michail Trepaškin, právnik, čo sa odvážil ísť proti tajným službám, je zasa varovaním pre všetkých jeho kolegov. Všetky tieto posolstvá sú z rovnakého zdroja.
Michail Chodorkovskij, keď mu hrozilo väzenie, neutiekol do cudziny. Rozhodol sa obhajovať sa vo svojej vlasti. Podceňujeme význam, ktorý by jeho osoba mohla pre Rusko znamenať. Kto ho chce pochopiť, mal by pomyslieť na Andreja Sacharova. Pamätám si poznámku vdovy po Sacharovovi a mojej dobrej priateľky Jeleny Bonnerovej – týkala sa jedného stretnutia v Kremli, kde Vladimir Putin zhromaždil najmocnejších oligarchov: “Keď sa objavil Michail Chodorkovskij, pomyslela som si: je príliš inteligentný, príliš uvoľnený, príliš odvážny, príliš bezstarostný. Za to bude pykať.”
Michail Chodorkovskij určite nie je žiadne neviniatko. Ale to nebol ani Andrej Sacharov. Ako fyzik dal Sovietskemu zväzu do rúk vodíkovú bombu. Ale keď mu začal byť jasný ten útlak a zotročovanie, ktoré okolo seba videl, začal sa ujímať disidentov a postavil sa proti diktatúre. Michail Chodorkovskij, boss medzi bossmi, sa postavil proti návratu autokracie. Plno Rusov, a špeciálne Anna Politkovská, mi povedalo: bol bohatý, a tak mu obyčajní ľudia neverili, ale v Rusku je to tak: “keď niekto ide do basy a neohne sa pred vôľou moci, vtedy sa pohľad verejnosti vyčíri”. Michail Chodorkovskij, oputený svetom, popri Garrim Kasparovovi a Vladimirovi Bukovskom rastie na veľkú postavu ruskej opozície.