Ľudia prijímali smrť ako zákon prírody, ktorý platí pre všetkých, ako čosi neodvratne predurčené, a nepokúšali sa pred ňou ani utekať, ani ju povznášať. Do 12. storočia sa smrť ani Posledný súd nevníma individuálne. Dobrí – čiže pokrstení – vstanú z mŕtvych a ocitnú sa v raji, zatiaľ čo zlí ostanú v hrobkách. Počas renesancie sa vec komplikuje, každý má byt hodnotený podľa vlastného účtu dobrých a zlých skutkov. Toto je počiatok individuálneho životopisu. Súčasne sa chvíľa súdu presúva, odohráva sa v momente smrti, ba dokonca pred ňou, na smrteľnej posteli. Na drevorezbách z 6. storočia, predstavujúcich ‘umenie umierania’ (ars […]