Madrid, 1966. Foto: Eve Arnold
Jedno by som chcel predoslať: Ribera, tá štvrť, ktorú si chodíte pozerať, nemá veľa spoločné s Riberou, ako sme ju poznali. Je to nová Ribera. Veľa tradičných obchodov zmizlo. Namiesto toho sú tu butiky s módou pre anorektičky, bary s pseudobaskickým tapas, galérie, minimalistické reštaurácie… Born je stavenisko, malá Placa Montcada takisto. Menia starú dlažbu, dlaždice budú väčšie, takže ulica vyzerá ako ulica v nejakom meste v Provence alebo v Prahe, alebo Freiburgu, alebo Macanet de Cabrenys.
Motajú sa tade dve dievčiny a obhrýzajú briošky so šunkou “Guarda che bello!” – povie jedna pri pohľade do dvora, v ktorom sídli Omnium Cultural. S nadšením vojde dovnútra s prstom na spúšti fotoaparátu, ale potom zacíti pohľad muža so širokými lícami v tričku na balkóne na prvom poschodí. Netrúfne si urobiť fotku.
V Carrer Montcada sú len galérie. Táto štvrť prekypuje suvenírmi s údajnou umeleckou aurou. Pred každými dverami stoja sochy, obrazy, keramika, vázy. Dokonca La Caixa tu má galériu: galériu Montcada. Na výstave sa premieta štvorminútové video Conce Codina. Neznáme postavy pózujú pred kamerou. Jeden si nafukuje zadok a potom ho nechá vybuchnúť ako zátku šampanského. Obchod pred ním sa volá Galeria Surrealista. Je to vlastne obchod so suvenírmi slávnych ako Dalí, Miró a Picasso, plagáty, tlače.
V kaviarni vo dvore Múzea textilu a oblečenia je na prasknutie plno. Len pri dvoch stolíkoch sa rozprávajú domorodci. A hneď vedľa je najzvláštnejší zo všetkých museumshopov, lebo tam predávajú takmer výlučne veci, ktoré sa dajú kúpiť v každom obchodnom dome. Tričká, šatky, pulóvre, topánky, tašky, plážové sandále, bikiny, vreckovky. Umelecké ambiente Carrer Montcada vyžaruje do okolitých ulíc. V Barra de Ferro sú obchody: Punt Picasso, Boutique Galerie Picasso a Art Factum, tam predávajú od tričiek po prívesky na kľúče cez magnety na chladničku, popolníky a zapaľovače jednoducho všetko. V rade pred Picassovým múzeom stojím za párikom zo Spojených štátov: ona WASP, on Hispano. A potom sa stane čosi čudné. Keď muž kúpi lístky, za oba zaplatí (tisícšesťsto pesiet) a už ide ďalej, spočíta si drobné, pobúrene pribehne ku kase a zakričí:
“Dal som vám päťdesiattisíc!”
Pani za okienkom sa pýta s pokojom Angličana:
“Päťdesiattisíc?”
“Áno, dal som vám päťdesiattisíc.”
“V Španielsku ani nie sú päťdesiattisícové bankovky! Dali ste mi túto bankovku – a ukazuje mu päťtisícku.”
V sálach sa návštevníci rozprávajú potichu, počuť polohlasný cvrkot. Niektorí sa pomaličky vlečú a obzerajú si na obrazoch každučký detail. Iní prebehnú tak rýchlo, že na celú sálu spotrebujú toľko času, ako tí prví na jeden obraz. Potom sú tu tí, čo si vyberajú. Pred niektorým obrazom stoja dlho a na ďalších päť alebo šesť sa len v rýchlosti pozrú. Telnatý Nemec s dresom Bayernu Mníchov si pozerá obraz La Barceloneta a snaží sa nájsť v ňom zmysel. Mnohí si tvár až prilepia na obraz, aby bolo vidieť, že podrobne študujú konkrétne miesto.
Potom pár krokov poodstúpia a pozorujú ho s ešte vážnejšou tvárou a pritom si položia ruku na bradu. Iní ustavične listujú v katalógu. Zastavia sa pred každým obrazom a porovnávajú fotografiu v katalógu s reálnym obrazom, ako keby bolo hrozne zaujímavé overiť, či štítok pri obraze súhlasí s popiskou v katalógu.
V poslednej sále, tesne predo dvermi s nápisom Východ nudiaci sa chlapík z bezpečnostnej služby nervózne klope nohou o dlážku. Pár metrov od neho sa žena v strednom veku zastavila pred jednou maľbou. Možno preto, že bola posledná? Chvíľu sa na ňu díva. Je absolútne zjavné, že manžel – muž v okuliaroch, krátkych nohaviciach, bejzbalovej čiapke a s rozmermi Johna Goodmana – má obrazov plné zuby. Keď nakoniec vidí, že žena sa nevie odtrhnúť a odísť, láskyplne ju potľapká po zadku a s unudeným výrazom povie:
“Come on, darling, let’s go out.”