Človek sa rodí ako súčasť sveta, je v ňom pôvodne neoddeliteľne ponorený. Teda: nemá “identitu”: je len súčasťou. V jeho dozrievaní je podstatným procesom individualizácia. Oddeľuje sa od objektivity svojho okolia, a teda aj svojej, a stáva sa autonómnym útvarom.
V mnohých filozofických reflexiách Ja stojí proti svetu samostatne, dokonca zákonodarne, pyšne, osamelo. Hrdina Sartrovho dramatického príbehu sa opováži povedať Bohu: Ak si Ty, nie som Ja, ak som Ja, nie si Ty.
To je azda do extrému dovedený spôsob jungovskej individualizácie. Dospelý má byť autonómny: tak nám hovorí náš prirodzený životný spôsob, môžeme si predstaviť, že je inštinktívne zakotvený v našom psychickom aparáte. Autonómny je, ak je indivíduom, teda oddeľuje sa od obrovského zvyšku sveta. Svet je nesmierny, môže v nás vyvolávať úzkosť, pascalovskú úzkosť z nekonečna: ale voči nemu stojíme každý vyzbrojený svojím nenapodobniteľným Ja, a Ja je najvyššou hodnotou.
Individualizácia sa reflektuje aj jednoducho: každodennosťou uplatňovania svojej vôle – aj ľubovôle, aj rozmaru. Ak je pre mňa príťažlivé dvakrát dva je päť, ako pre Dostojevského hrdinu, nech je dvakrát dva päť a nie štyri, ako je to vo svete, mám prirodzené právo byť iný ako svet.
Politický zmysel pre ľudské práva, pre občianske slobody, boj o demokraciu je jednoduchým výrazom inštinktívnej prapotreby – individualizácie.
Ale: človek je živočích, cicavec, patrí k živočíšnemu druhu, rodine, obci, štátu, národu, náboženskému zoskupeniu, je včelárom, učiteľom, zbiera známky a tak ďalej. Teda: od sveta sa neoddeľuje, ale zaväzuje sa mu, rešpektuje ho, ostáva v ňom ako súčasť.
Zakotvenosť protirečí individualizácii: nemôžem byť úplne sebou, keď musím platiť dane, príspevky včelárskemu spolku, starať sa o deti, modliť sa, aby sa Boh zmiloval nado mnou. Moja zakotvenosť je neodmysliteľná. Nech som akokoľvek individualizovaný, dýcham kyslík ako hociktorý tvor zaopatrený pľúcami a moje pľúca majú rovnakú skladbu ako pľúca koňa alebo gorily.
Ako jednotlivec musím byť poslušný, a nielen musím, ale chcem. Ak sa zaľúbim a prahnem po svojom “zániku” v ľúbostnej extáze, rád sa vzdám svojej autonómie.
Proti individualizačnému inštinktu stojí inštinkt, skupina inštinktov: ich zmyslom je redukovať moju individuálnosť a robiť ma časťou závislou od iných častí. A moja závislosť je zdrojom nie utrpenia, ale radosti, zmyslu.
Jungovská individualizácia má teda hranice. Ohraničuje ju rozsiahla deindividualizácia.
V tomto rámci možno uvažovať o národe a o ľudskej príslušnosti k národu.
Národ je historicky podmienený útvar. Keby sme mali presne vysloviť, čo je národ, boli by sme v rozpakoch. Kedy vzniká? Kedy napríklad vznikol anglický národ? Kedy slovenský? Ľud, ktorý obýva isté územie, v istom čase začína hovoriť približne rovnakým jazykom, buduje si (akési) politické jednotiace útvary, cíti (akéhosi) jednotiaceho ducha a jeho významné osoby ho inaugurujú ako národ. Stane sa silným identifikujúcim činiteľom ako náboženstvo, stavovská príslušnosť. Mobilizuje silné emočné procesy. Štátnosť môže silne prispievať k jeho pôsobnosti na osoby.
Je teda pod silnou kontrolou ideológie. Ideológia je časťou osobného nevedomia: môže byť dôležitejšia ako libidiózne energie. Napríklad národovec sa rozhodne zrieknuť sa ľúbostného života, aby mal miesto pre uplatnenie svojho národovectva: čím pripomína mníšstvo. Sily národovectva sú teda analogické silám náboženskej viery. Majú psychologicky analogický “mechanizmus”: rozpúšťajú indivíduum vo “svetovom”, v neindividuálnom.
Dialekticky, lebo duša je stará dialektička, osoba sa môže nájsť vo svojom národovectve, ako sa môže nájsť v religiozite, môže mať zážitok nového narodenia. “Toto som ja,” povie si národovec: nevšimne si, že toto nie je ja, že toto je ja, ktoré sa rozpustilo.
Bolo by nezmyselné chcieť hodnotiť. Byť inidivíduom (napríklad na sartrovský spôsob) je dobré, rozpustiť sa je zlé. Takúto hierarchiu hodnôt nič neodobruje. Veľmi individualizovaný Ivan Karamazov nie je horší ani lepší ako Zosima.
Národ možno použiť a zneužiť. Môže byť inšpiratívnym. Napríklad francúzsky básnik cíti za sebou váhu francúzskej literatúry: jeho osobné nadanie sa opiera o mocné zdroje a mocnú autoritu. Slovenský básnik silnie plasticitou a ľubozvučnosťou svojej slovenčiny. Identifikácia s rečou je naozaj dôležitá ako identifikácia s čímsi materským. Nezabudnime, že pri rozprávaní nielen rozprávame jazykom, ale aj jazyk rozpráva nami, ako objavil Martin Heidegger.
Zneužitie národa je nebezpečná hračka.
Nebezpečná je vyvolenosť národa. Vyvolený má právo považovať nevyvoleného za menejcenné tvorstvo. Môže ho, ak treba, vykynožiť.
Nebezpečná je národná hrdosť. Jakut je hrdý, že je Jakut, Angličan, že je Angličan, Slovák, že je Slovák a tak ďalej. Byť hrdý je akýsi čudný automatizmus. Predstavme si, že myš je hrdá, že je myš, vretenica, že je vretenica. Čo z toho majú? Azda treba hrdosť nahradiť prirodzeným prijatím: nie som hrdý, že som Slovák, muž, bývalý dôstojník v zálohe atď., ale prirodzene prijímam svoje rôznorodé zaradenia vo svete: slovenskosť, mužské pohlavie, ani hrdo, ani s hanbou.
Nebezpečné sú národné predsudky. Predsudkami sa národy povyšujú a ponižujú. Česi sú neznabohovia, Taliani utáraní či Švédi suchopárni.
Občas sú smiešne národné ilúzie. Raz akýsi politik rozprával o tisíckach generácií slovenského národa. Za tisícročie sa vystrieda približne tridsaťpäť generácií. Slovenský národ pri veľkej prajnosti teda trvá najviac päťdesiat generácií. Aká je jeho budúcnosť? Kam sa podeli Etruskovia, vzdelaní a bohatí?
Kam zmizli objavné púnske národy? A tak ďalej. Národy sa vynárajú z dejín a ponárajú sa do nich. Je mysliteľné, že slovenský národ sa rozpustí v akomsi inom ľude, rovnako je mysliteľné, že pretrvá, ako pretrvávajú napríklad Arméni. Vie sa, že predpovede dejinného procesu sú nemožné.
V súčasnosti je módnym slovom pokora. Nie je jasné, čo ju odôvodňuje. Ako nemáme silné dôvody pre hrdosť, nemáme dôvody ani pre pokoru. Ale predsa: v úvahách o národe treba toľko opatrnosti, až to hraničí s pokorou.