Môžete byť tak ako ja kritikom politiky súčasnej francúzskej vlády; považovať za rasistický prejav, ktorý Nicolas Sarkozy predniesol na Dakarskej univerzite; za hanebnú myšlienku genetického testovania a za neznesiteľný hon na ilegálnych imigrantov, čo vo Francúzsku momentálne prebieha. Ale napriek tomu sa môžete pokúsiť pochopiť čudesnú udalosť, ktorou je prezidentov rozvod.
Pozrime sa najprv na reakciu opozičných socialistov. Naozaj ma mrzí postoj tých z nich, čo hneď po oficiálnom zverejnení tejto správy so vševedúcim úškrnom ľudí, ktorí všade hľadajú a nachádzajú konšpirácie, povedali: “Sviniar! Určite to urobil naschvál! Dnes to oznámil iba preto, aby prerušil štrajk zamestnancov verejnej dopravy.” Mali byť radšej ticho a rešpektovať jeho súkromnú bolesť. Prípadne mohli odsúdiť mediálny cirkus, ktorý sa okolo celej veci rozpútal a tak ako americká ľavica v prípade aféry s Monikou Lewinskou povedať: “Move on! Poďme ďalej! Vráťme sa k skutočným problémom skutočných ľudí.” Ale nie. Oni dali prednosť konšpirácii.
Uprednostnili mýtus o Machiavellim, ktorý je strojcom všetkého, dokonca aj svojich vlastných nešťastí.
Teraz sa pozrime na prezidenta. Tiež som (prečo to nepriznať) znepokojený dobrodružnosťou tohto muža, ktorý sa chcel stať svojím vlastným pánom, ale aj pánom celého vesmíru; ktorý si myslel, že má všetko pod kontrolou, dokonca aj inscenovanie vlastných emócií a emócií svojich blízkych. Odrazu však narazil na škandál s tvárou ženy, ktorú miloval, považoval za neomylnú a ktorá bola zároveň jeho spolupáchateľkou v umení zvádzania davov a dobýjania moci. Je to príklad porekadla “kto seje vietor, žne búrku”? Samozrejme. To už nie je tyrania intimity, tak ako ju opísal sociológ Richard Sennett, je to jej dráma, tragédia, jej ironické a fatálne prevrátenie. Nie je zakázané – pokiaľ, pravda, na chvíľu odložíme nabok naše politické súdy a boje – považovať toto prevrátenie za dojímavé.
A ešte raz prezident. Poznáme slávnu teóriu panoptika, ktorú v 18. storočí vytvoril anglický filozof Jeremy Bentham a podľa ktorej ten, kto stojí na samotnom vrchole spoločnosti a teda ju má celú pod dohľadom, má aj najväčšiu moc. Nuž ale tento štátny rozvod celú túto myšlienku opäť obracia naruby. Je to prevrátenie panoptika. Ovládaní už nie sú pod dohľadom vládnuceho, ale vládnuci je pod nenásytným a pažravým dohľadom ovládaných, opitých zvedavosťou. A na rozdiel od toho, čo sa všade hovorí, je to dôkaz, že demokracia verejnej mienky definitívne prekonala republikánsku monarchiu. Nicolas Sarkozy je tým, čím je. Je, podobne ako tí pred ním, politickým zvieraťom pripraveným na všetko. Keď som sa však minule pozeral na zábery z jeho príchodu do Lisabonu pred objektívmi televíznych kamier z celého sveta, ktoré striehli aj na jeho najmenší pohľad, gesto, náznak zachvenia sa alebo prejav strojeného pokoja, nemohol som si nepomyslieť, že toto politické zviera odrazu vyzerá ako zviera štvané.
A napokon si pripomeňme veľkého historika umenia Ernsta Kantorowitza a jeho teóriu dvoch tiel kráľa. Prvé z nich je ľudské telo, až príliš ľudské. Druhé je telo sväté, kňazské, posvätné, telo zástupcu Boha na zemi, ktoré je také netelesné, až je takmer nesmrteľné. Túto schému nijaký z našich predchádzajúcich prezidentov vážne nespochybnil. Všetci od de Gaulla až po Mitterranda a dokonca aj Jacquesa Chiraca zostali viac-menej verní nepísanému zákonu, podľa ktorého vládca musí byť uhladený, strnulý, vždy na scéne, ale nie obscénny, v čo najväčšej možnej miere zbavený ľudských vášní, upätý. Nicolas Sarkozy je prvým, kto porušil toto pravidlo. Ako prvý ukázal svoju zraniteľnosť, svoje telo, svoj pot pri rannom behu, svoje nálady, svoju netrpezlivosť, a tak ako dnes aj svoj zmätok z toho, že sa prejavil ako obyčajný a zraniteľný smrteľník. Môžeme ho ľutovať. Môžeme si myslieť, tak ako tí, čo pociťujú nostalgiu za národnou republikánskou kultúrou, že tento prezident je až príliš telesný a banovať za časmi niekdajších vznešených panovníkov. Ale Nicolas Sarkozy je už raz taký a spolu s ním Francúzsko urobilo ďalší krok k prepotrebnej sekularizácii verejného a politického priestoru.
A ešte čosi ohľadom druhej protagonistky tejto aféry Cecilie Sarkozyovej. Myslím na lekcie správneho vystupovania na verejnosti, ktorými sa museli riadiť predchádzajúce francúzske “prvé dámy”. Myslím na všetky tie príkoria, ktoré museli z vlastného rozhodnutia stoicky znášať. A ak opustíme oblasť politiky, myslím na ortodoxnosť meštiackej morálky, ktorá si oddávna vyžaduje, aby sa toľké manželky vzdali svojich vlastných túžob, aby kapitulovali. A nemôžem si pomôcť, ale odrazu si myslím, že je čosi veľmi pekné v prípade tejto ženy, ktorá sa napriek toľkým iným možnostiam a kompromisom prekvapivo rozhodla prerušiť hru a odísť zo scény práve v okamihu, keď by toľko iných žien túžilo na ňu vstúpiť. Nie je to ani Jackie O., ani Lady Di. Je to len nedosiahnuteľná žena. Je ako ortuť. Slobodná. A, pravdupovediac, mali by sme jej za to vzdať úctu.
© Bernard-Henri Lévy / The New York Times Syndicate