So strednou Európou čosi nie je v poriadku – alebo čosi nie je v poriadku s demokraciou?
Foto: Chris Steele-Perkins
“Svet obchádza strašidlo: populizmus. Pred desiatimi rokmi, keď nové národy dosiahli nezávislosť, otázka znela: koľko z nich bude komunistických?
Táto otázka, ktorá bola vtedy úplne namieste, je dnes trochu neaktuálna. Pokiaľ sa noví vládcovia zmocňujú nejakej ideológie, je to ideológia, ktorá čoraz viac nadobúda charakter populizmu.”
Skonštatovali to Ghita Ionescu a Ernest Gellner pred štyridsiatimi rokmi. Pomerne dlhý čas, počas ktorého populizmus najprv vymizol, a potom sa znovu vynoril ako globálny fenomén našich dní. Dnes, podobne ako vtedy, je význam populizmu nepochybný, napriek tomu, že tak ako vtedy, ani dnes nie je jasné, čo to vlastne je.
Koncept populizmu pôvodne vznikol v rámci protestného hnutia amerických farmárov ku koncu 19. storočia, a ten istý koncept sa v tom istom čase vynoril aj medzi ruskými narodnikmi. Neskôr tento pojem označoval neuchopiteľnú povahu politických režimov krajín tretieho sveta, v ktorých vládli charizmatickí vodcovia – šlo o režimy rozšírené najmä v latinskoamerickej politike v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Táto transformácia využívania pojmu populizmu len podoprela tvrdenie Isaiaha Berlina, že je to pojem trpiaci na Popoluškin komplex – máme síce črievičku v tvare populizmu, ale žiadna skutočná noha sa do nej nehodí.
Na súčasnom používaní tohto pojmu je zarážajúca tá takmer nevypočítateľná rôznosť politiky a aktérov, ktorú sa snaží pokryť. Nie je urážkou zdravého rozumu hodiť do jedného vreca ľavicovú bolivarovskú revolúciu Huga Cháveza a ideológiu a politiku bratov Kaczynských vo Varšave? Môže byť niečo mätúcejšie, než charakterizovať Silvia Berlusconiho a Mahmuda Ahmadínedžáda ako populistov? Ale na tej tvrdošijnej snahe komentátorov a politológov, čo trvajú na pojme populizmus ako spoločnom označení veľmi rôznorodých politických hráčov, predsa len čosi je. Len takýto vágny a ťažko definovateľný koncept nám umožňuje zachytiť radikálnu transformáciu politiky, ku ktorej dochádza na rôznych miestach sveta.
Viac než ktorýkoľvek iný koncept, ktorý je dnes v obehu, vystihuje populizmus povahu výziev, ktorým dnes liberálna demokracia čelí. Tieto výzvy nevyplynuli z nárastu protidemokratických a autoritárskych alternatív, ale z nebezpečných mutácií v rámci liberálnych demokracií samotných.
Iste, populizmus stratil svoj pôvodný politický význam ako výraz agrárneho radikalizmu. Populizmus je príliš eklektický na to, aby bol ideológiou, tak ako je ňou liberalizmus, socializmus či konzervativizmus.
Nárast demokratického antiliberalizmu je znepokojivý – či už je sprievodný jav bujnejúceho množenia populistických revolúcií v Latinskej Amerike, politických otrasov v strednej Európe, či politickej logiky, ktorá sa skrývala za “nie” v referendách o euroústave vo Francúzsku a Holandsku.
Nový populizmus nepredstavuje výzvu pre demokraciu, pokiaľ si pod ňou predstavujeme slobodné voľby a vládu väčšiny. Na rozdiel od extrémistických strán tridsiatych rokov noví populisti nemienia zrušiť voľby a zaviesť diktatúru, v skutočnosti majú voľby radi a, bohužiaľ, zvyknú ich vyhrávať. Tým, na čo útočia, je reprezentatívna povaha moderných demokracií, ochrana práv menšín a obmedzenia národnej suverenity, ktoré sú poznávacím znamením globalizácie.
Snažíme sa sledovať nárast dnešného populizmu – jednak na erózii liberálneho konsenzu, ktorý sa ustanovil po konci studenej vojny, a jednak na zväčšujúcom sa napätí medzi demokratickým princípom väčšiny a liberálnym princípom ústavnosti. Rozmach populizmu indikuje pokles príťažlivosti liberálnych riešení v oblasti politiky, ekonomiky a kultúry, a zväčšujúcu sa popularitu politiky vylučovania.
Bolo by veľkou chybou považovať rozmach populistických strán za víťazstvo antidemokratických postojov. V skutočnosti je tento rozmach vedľajším produktom demokratizačnej vlny dlhých deväťdesiatych rokov. Liberálov mätie to, že súčasných populistov nemožno vyhlásiť za nepriateľov demokracie, preto voči populistickej výzve vyzerajú tak bezradne.
V súčasných diskusiách sa populizmus väčšinou spája s citovým, zjednodušujúcim a manipulatívnym diskurzom, nasmerovaným na pocity ľudí, či s oportunistickou politikou, ktorá si podporu kupuje. Ale je v demokratickej politike zakázané apelovať na ľudské vášne? A kto rozhodne, ktorá politika je populistická a ktorá spoľahlivá?
Ako poznamenal Ralf Dahrendorf, “populizmus jedných je pre iných demokraciou a vice versa”. Kým sa nebudeme riadiť Brechtovou radou a nezrušíme ľud, aby sme si mohli zvoliť nový, populizmus je a zostane súčasťou politickej prevádzky. Samotným jadrom populistickej hrozby nie je nárast politických strán a hnutí, ktoré sa dovolávajú “ľudu” proti jeho údajným zástupcom a útočia tým na etablované politické strany, záujmy a hodnoty. Populizmom nemôžeme charakterizovať ani transformáciu demokratického politického systému v Európe a nahrádzanie straníckej demokracie mediálnou demokraciou. Populizmus ako synonymum postmodernej politiky, ako let od politiky záujmov a tried smerom k novému stredu nie je zas taký nový.
V samotnom jeho jadre je určujúcou črtou populizmu názor, že spoločnosť sa delí na dve rovnorodé a antagonistické skupiny: na “samotný ľud” a “skorumpovanú elitu”. Argumentuje tým, že politika je výrazom všeobecnej vôle ľudu a že spoločenská zmena je možná len prostredníctvom radikálnej zmeny elity.
S tým korešpondujú dve tendencie: zavádzanie populistického princípu väčšiny a čoraz väčšia manipulácia zo strany elity. Revolučný režim vo Venezuele – učebnicová ilustrácia Tocquevillovho pojmu tyranie väčšiny – a na manipulácii založený režim v Moskve, sú dvoma stranami tej istej mince. Cieľom populistickej revolúcie v Latinskej Amerike je zablokovať návrat skorumpovanej elity k moci; Putinov systém suverénnej demokracie bráni nebezpečnej väčšine získať politické zastúpenie.
Nebezpečenstvá demokratického antiliberalizmu vidíme na politických dilemách súčasnej strednej Európy. Vytvorenie populistickej koalície v Poľsku po voľbách 2005 bolo jedným z prvých varovných signálov, že v stredoeurópskej politike sa deje čosi nečakané a čudné.
Slovenské voľby v júni 2006 a vytvorenie novej vlády boli znamením, že to, čo sa stalo v Poľsku, nebola len izolovaná epizóda, ale že v rámci stredoeurópskej politiky je to súčasť trendu. Vláda vytvorená Robertom Ficom spojila umiernených ľavicových populistov, extrémnych nacionalistov Jána Slotu a stranu bývalého premiéra Vladimíra Mečiara. Koalícia je zmesou antiliberálnych a ľavičiarskych ekonomických sľubov, z ktorých väčšina sa nenaplnila, a konzervatívnej kultúrnej agendy, výrazu rastúcej neistoty a xenofóbie.
Dôvody, prečo proeurópski liberálni reformisti prehrali voľby, sa dajú pomerne ľahko identifikovať: predovšetkým to bola vysoká nezamestnanosť a čoraz väčšia sociálna nerovnosť. Ťažšie je už vysvetliť, prečo boli populisti a polofašisti jedinou dostupnou alternatívou. So strednou Európou čosi nie je v poriadku – alebo čosi nie je v poriadku s demokraciou? V deň, keď Robert Fico vytvoril vládu, slovenský Ústavný súd oznámil, že od jedného slovenského občana dostal sťažnosť, požadujúcu anulovanie výsledku volieb. Sťažovateľ deklaroval, že Slovenskej republike sa nepodarilo vytvoriť “normálny” volebný systém, a tak porušila ústavné právo slovenských občanov na “múdro spravovanú” spoločnosť. Podľa tohto občana žiadny volebný systém, ktorý môže dať do rúk moc takto pozliepanej posádke, z akej sa skladá nová slovenská vláda, nemožno označiť za “normálny”.
Tento osamelý slovenský sťažovateľ mal v niečom pravdu. Právo byť spravovaný múdro môže byť v rozpore s právom voliť. Toto na demokracii liberálov už tradične znervózňuje. Takmer by sa dalo povedať, že ten slovenský občan bol reinkarnáciou Francoisa Guizota (1787 – 1874), významného liberála 19. storočia.
Francois Guizot a jeho kolegovia, “les doctrinaires”, vkladali všetku svoju výrečnosť do presviedčania, že demokracia a dobrá správa spoločnosti môžu koexistovať len v režime obmedzeného volebného práva. Skutočným suverénom podľa nich nie je ľud, ale rozum. A o hlasovaní by sa malo diskutovať ako o schopnosti, nie o práve.
V 19. storočí sa pod kompetentnosťou rozumel majetok či vzdelanie. Len tým, čo majú správne vzdelanie a dostatočný majetok, možno zveriť moc hlasovať. Dnes si nikto netrúfne argumentovať za reštrikciu hlasovacieho práva.
Ale je fakt, že jeden uznávaný liberálny profesor v Poľsku navrhol, aby sa zaviedlo testovanie politickej zrelosti. Iné riešenie ponúka Putinova suverénna demokracia: nie obmedzovať počet ľudí s hlasovacím právom, ale obmedziť výber, za koho hlasovať. Politickým technológom Kremľa sa podarilo vytvoriť politický systém, ktorý de facto vylučuje šancu, že by voľby mohla vyhrať neželaná strana alebo kandidát.
Paradox súčasnej európskej politiky najlepšie vystihuje otázka: “Ako by mohli existovať elity, ktoré by boli legitímne globálne a zároveň aj lokálne?” Na to európska politika nemá odpoveď. Po všetkom tom, čo sa stalo v Poľsku, na Slovensku či inde v stredovýchodnej Európe, sa niet čo čudovať, že na to, aby ste mohli zostať eurooptimistom, potrebujete veľkú dávku dôvery a predstavivosti. Je to zvrátené, ale je to tak: európske elity dnes potajomky túžia po systéme, ktorý by zbavil nezodpovedných voličov moci podkopávať racionálnu politiku, a sú viac než ochotné využiť Európsku úniu na to, aby sa tento sen uskutočnil. A zároveň je väčšina voličov presvedčená, že síce majú právo voliť, ale že im chýba právo ovplyvňovať rozhodovanie, a preto sú proti ďalšej integrácii Európskej únie. V tomto zmysle je dnešná stredná Európa porovnateľná s Francúzskom roku 1847, spred veľkej vlny národno-ľudových revolúcií roku 1848. Roku 2007 sú hlavnými protagonistami európskej politiky elity snívajúce sen o politicky korektnej podobne obmedzenia volebného práva. A ľud je presvedčený, že v takom režime obmedzenej svojprávnosti už žije.
Nové populistické väčšiny nevnímajú voľby ako možnosť vybrať si medzi typmi politiky, ale ako vzburu proti privilegovaným menšinám – v prípade strednej Európy proti elitám a kľúčovým kolektívnym “iným”, ktorými sú Rómovia. V rétorike populistických strán sú elity a Rómovia dvojičky: ani jedni, ani druhí nie sú “naši”, jedni aj druhí kradnú a priživujú sa na poctivej väčšine, neplatia dane, ako by mali, a jedných aj druhých podporuje cudzina, najmä Brusel.
Antielitárske nálady boli významným prvkom motivácie Stredoeurópanov podporovať vstup do EÚ, a teraz sa obracajú proti EÚ. Prieskumy verejnej mienky počas prístupového procesu ukazovali, že väčšina má sklon vidieť v Bruseli svojho spojenca, ktorý im pomôže kontrolovať skorumpované elity. Ale len čo sa tieto krajiny do EÚ dostali, Brusel je vnímaný ako spojenec elít, ktorý im pomáha vyhýbať sa demokratickému skladaniu účtov. Výsledkom je politika, kde sa populisti stávajú otvorene antiliberálni, zatiaľ čo elity tajne prechovávajú antidemokratické resentimenty. Toto je na momente populizmu to naozaj nebezpečné. V populistickom veku neleží deliaca čiara medzi pravicou a ľavicou ani medzi reformátormi a konzervatívcami. Skôr je to tak, že sme svedkami štrukturálneho konfliktu medzi elitami čoraz podozrievavejšími k demokracii a rozhnevanou verejnosťou, ktorá je čoraz antiliberálnejšia.
Zápas s korupciou, “vojna s terorom” a antiamerikanizmus sú len tri prejavy novej politiky populizmu. Západné liberálne demokracie presadzujú protikorupčnú agendu v snahe kanalizovať antiliberálne vášne smerom k demokracii a ekonomickému liberalizmu; problémom nie je systém, ale skorumpované vlády. Ako protislužbu za podporu globálnej “vojny s terorom” Washington necháva zdiskreditované, ale politicky užitočné vlády dávať ich politickým oponentom nálepky terorizmu a dupať po ľudských právach. Pokiaľ ide o antiamerikanizmus, skorumpované a neliberálne vlády sa pokúšajú získať legitimitu presviedčaním frustrovanej verejnosti, že Spojené štáty sú príčinou všetkého zla v ich krajine a vlastne na celom svete.
Keď štrukturálny konflikt medzi elitami a ľudom prestane byť považovaný za riziko, a zmení sa na tromf, liberálna demokracia je v nebezpečenstve.
Terajšia generácia európskych liberálov bola vychovaná v politickej tradícii, ktorá mylne predpokladá, že antiliberálne strany sú aj antidemokratické. Tak už to nie je. Kto chce zachraňovať demokraciu, musí bojovať na dvoch frontoch: proti populistom a proti tým liberálom, ktorí pohŕdajú demokraciou.