Nech bola ruská politika za posledných dvadsať rokov akákoľvek, bol to čas, keď sa ruské umenie cítilo slobodné.
Foto: Reuters
V Rusku, kde štát tradične dozeral na umenie, upratoval ho, cenzuroval, vyzerala tá sloboda ako dar osudu. Ruské umenie nezostalo osudu nič dlžné. Tak ako na začiatku 20. storočia, keď sa ruská avantgarda stala lídrom svetového umenia, ruské umenie konca 20. storočia prežilo obdobie úžasného rozkvetu. Dalo svetu množstvo rozličných umeleckých prác: obrazov, koláží, inštalácií, fotografií. Tvorivou inovatívnosťou vzbudilo pozornosť: konali sa stovky, ak nie tisíce výstav, ktoré de facto pracovali na kladnom obraze Ruska vo svete. Teraz už o tom podľa všetkého musíme hovoriť v minulom čase.
Škandál, ku ktorému pred niekoľkými dňami došlo v súvislosti s veľkou výstavou ruského soc-artu, ktorá sa mala konať v Paríži s tým najlepším úmyslom – ukázať výsledky najnovšieho ruského umenia, sa môže stať signálom nepríjemných zmien. Bol som bezprostredným svedkom tohto škandálu, v epicentre ktorého sa ocitol môj brat Andrej Jerofejev, vedúci oddelenia najnovších prúdov v každému dobre známej Treťjakovskej galérii. Bol iniciátorom tej parížskej výstavy.
Umelecká kritika charakterizuje soc-art ako umenie drzého prístupu k rétorike moci. Je to vedomá dekonštrukcia mocenského diskurzu. Blížila sa k estetike komiksu a excentrizmu raných filmov Charlieho Chaplina. Časť z dvestoštyridsiatich prác, asi dvadsať, ktoré sa mali poslať do Paríža, zakázali vyviezť, a minister kultúry Ruska vyhlásil, že ide o “hanbu” pre Rusko.
Paradoxom je, že výstava soc-artu, ktorú v skrátenej podobe v parížskej Maison rouge otvorili, sa v tomto roku konala aj v Moskve v Treťjakovskej galérii pri Krymskom moste, mala veľký úspech.
Soc-art je ironické umenie, sociálno-satirické, miestami umenie karikatúry. Zrodilo sa v Rusku v tretej štvrtine 20. storočia ako paródia na oficiálne umenie socialistického realizmu, ktoré v Rusku desaťročia vládlo. Je to umenie, ktoré pracuje s témami politicky angažovaného sovietskeho umenia v slobodnom duchu. Že také umenie sa v Rusku nemusí páčiť starým komunistom, bolo jasné od začiatku, ale to, že vzbudzuje otvorené pobúrenie, ak to nie je rovno nenávisť, v kultúrnych útrobách dnešnej ruskej vlády – je celkom nový jav. Zakázané práce umelcov by sme mohli zaradiť do troch smerov.
Ten prvý sa ruským úradníkom javí ako pornografia, druhý ako politická provokácia, a tretí ako neprístojnosť voči pravoslávnej cirkvi a jej ideálom. Na začiatku 21. storočia vyzerajú všetky tri tieto obvinenia absurdne. Ruského ministra kultúry zvlášť rozhneval ironický obraz Alexandra Šaburova a Vjačeslava Mizina, ktorí tvoria skupinu Modré nosy a Éra milosrdenstva. Na obraze si dvaja milicionári v brezovom lesíku dávajú bozk na ústa. Zakázaný je aj celý projekt tejto skupiny – 65 prác s názvom Maxišou – fotografie samotných umelcov v maskách politikov a iných celebrít, napríklad Busha či bin Ládina, Saddáma Husajna, princeznej Diany, prezidenta Lukašenka a nedávno otráveného Litvinenka. Zákaz sa dotkol aj mnohých ďalších prác.
Hovoriť po všetkých tých nespočetných estetických revolúciách, ktoré umenie minulého storočia prežilo, že nejaký obraz môže byť škodlivý, je anachronizmus. Je to barbarstvo, návrat do čias doby kamennej. Keď sa obraz posmieva, je to pre spoločnosť predovšetkým liek, v žiadnom prípade nie jed.
Chápem, že nejde o obrazy, ale o to, že štátne zriadenie Ruska zažíva návrat ku kontrolovaným hodnotám. Za Stalina zostalo umenie slobodné dlhšie než politický život, ale štátny kyjak ho napokon dostihol tiež. Evidentne teraz vstupujeme do nového vývojového štádia. Ruský štát sa s novou silou vrhá do podpory umelcov, ktorí sú mu ochotní slúžiť, a zaháňa do ilegality tých, ktorí si cenia svoju slobodu. Súmrak osvietenstva – inak sa to nedá nazvať.
Pred štyrmi rokmi štát podnikol prvý pokus dať najavo svoje umelecké sympatie a antipatie. Vtedy šlo o prudkú kritiku troch nonkonformných spisovateľov vrátane mňa, a vyprovokovalo ju prokremeľské hnutie Iduščije vmeste. Ale to boli ešte, ako kedysi povedala vdova po básnikovi Mandeľštamovi Nadežda Jakovlevna, vegeteriánske časy, v spoločnosti ešte žila liberálna atmosféra, bolo s ňou treba rátať: škandál ututlali. A teraz? Cirkev aktívne usiluje o to, aby v Rusku vytvorila pravoslávnu civilizáciu, ktorá svojimi úlohami dosť pripomína islamský Irán. Obrovské množstvo oficiálnych portrétov ruského prezidenta po celej krajine svedčí o tom, že moc sa rozhodla odlievať do bronzu a požaduje maximálnu lojalitu. Žarty nabok!
Vystrašený riaditeľ Treťjakovskej galérie pán Rodionov vyhlásil, že Andreja Jerofejeva ešte bude riešiť, že za “šaškoviny” ho neminie trest. Môj brat predpokladá, že mu zrejme zakážu organizovať výstavy a že sa nájde vhodná zámienka, aby ho vyhnali z práce. A tak sa z parížskej výstavy, ktorá sa skladá z významnej časti z diel, ktoré nakúpila samotná Treťjakovská galéria, (ostatné práce sú zo zbierok autorov a zbierok galeristov v Nemecku a USA), stala disidentská výstava. Za sovietskych čias sa nevítané obrazy odkladali do depozitov. Tak to zrejme bude aj teraz.
Škandál prešiel do najvyšších sfér, a nie náhodou. Kauza výstava sa preberala na nedávnom moskovskom summite Sarkozy – Putin. Dopodrobna sa preberala aj v diplomatických kruhoch v Moskve a v Paríži. Treba povedať, že moskovskú tlač taký medzinárodný “kultúrny škandál” viac-menej šokoval. Teraz si každý Parížan môže pozrieť ruský soc-art a predstaviť si, čoho sa bojí oficiálne Rusko. Čo týmto nemotorným účtovaním úradníkov s kultúrou utrpí?
V prvom rade to bude obraz Ruska. Ten dostal ďalší úder. Je to naozaj škandál, že si štát stelesnený ministerstvom kultúry kazí svoj vlastný obraz.