Ľudská bytosť sa vynára zo spojenia dvoch buniek. Jej prazáklad je teda celkom závislý od udalostí a procesov, o ktorých rozhoduje život rodičovských bytostí a organizujúce sily prírody. Ale zárodok, skupinka buniek, o ktorých ešte vôbec nie je isté, či sú “bytosťou” a kedy sa “bytosťou” stanú, má vlastnú organizujúcu silu, svoj vitálny elán: stáva sa teda už vo svojich prapočiatkoch nezávislým. Novorodenec, už očividne bytosť (tu už úvodzovky môžeme vynechať), začína sa namáhavo vyrovnávať so svetom, ktorého hranice sú čoraz viac vzdialené, ba napokon je svet neohraničený. Tu sa zreteľne prejaví dialektický vzťah dvoch pólov: závislosti a nezávislosti. Rozhodujúci […]

Ľudstvo od nepamäti uznáva a vyznáva idol: Pravdu. Pre “pravdu”, (teraz ju už dáme do úvodzoviek), žijú, bojujú o ňu, bránia si ju, veľa z nich ochotne pre ňu zomiera. Hodnota pravdy je pre mnohých základnou hodnotou, ich život bez nej by nemal zmysel. Ani dejiny by nemali zmysel, keby nevyjadrovali pravdu. Masarykovskému Pravda vítězí veľa ľudí dôveruje ako dogme. Áno, ale. V dejinách sa opätovne objavuje mučivá otázka: Čo je pravda? Zaobišli by sme sa bez Piláta, aby sme si všimli, že nie je jednoduché pravdu spoznať. Malé pravdičky sa nám aj samozrejme vtierajú. Ak som si včera kúpil […]

Človek sa rodí ako súčasť sveta, je v ňom pôvodne neoddeliteľne ponorený. Teda: nemá “identitu”: je len súčasťou. V jeho dozrievaní je podstatným procesom individualizácia. Oddeľuje sa od objektivity svojho okolia, a teda aj svojej, a stáva sa autonómnym útvarom. V mnohých filozofických reflexiách Ja stojí proti svetu samostatne, dokonca zákonodarne, pyšne, osamelo. Hrdina Sartrovho dramatického príbehu sa opováži povedať Bohu: Ak si Ty, nie som Ja, ak som Ja, nie si Ty. To je azda do extrému dovedený spôsob jungovskej individualizácie. Dospelý má byť autonómny: tak nám hovorí náš prirodzený životný spôsob, môžeme si predstaviť, že je inštinktívne zakotvený […]

Povrchne vieme, že žijeme vo “svete”. Ale všímavosť nás poučí, že žijeme preplietavo v troch svetoch. Pretože je čas dovoleniek, zvolíme si príklad: turistu, dovolenkára. Ako turista alebo dovolenkár som výrobok turistického, rekreačného priemyslu. Musím sa vytrhnúť zo svojej každodennosti a presadiť sa do druhého sveta, v ktorom je všetko iné ako v každodennosti. Prvý z druhého sveta je svet prítomnosti. Turista alebo dovolenkár užíva prítomnosť, ponára sa do nej, vychutnáva si ju. Druhý svet, teda aj jeho prítomnosť, je ozvláštnený, napríklad krásny. Sme akoby v bezváhovom stave. Ale to nestačí. Prítomnosť napríklad Chorvátska evokuje minulosť. “Keď som bol v […]

Ľudské potreby sú pohnútky na sýtenie. Nájsť primerané sýtenie je ťažká úloha, občas neriešiteľná. Napríklad mám silnú potrebu moci. Ako ju nasýtim? Je vôbec možné nasýtiť ju? Ak sa stanem predsedom, budem chcieť byť nadpredsedom. Potom cisárom a tak ďalej. Potrebu budem sýtiť čoraz nezmyselnejšie a čím viac ju budem zasycovať, tým hladnejšia bude. Koľko potrieb máme? Neurčite veľa. Každá má svoju silu a svoj spôsob sýtenia. Potreba môže byť nenasýtená, sýta a presýtená. O potrebe môžeme, ale nemusíme vedieť. Kým nie sme dýchaviční, neuvedomujeme si, ako potrebujeme dýchať. Myslím si, že som skromný: lebo byť skromný je dobrá vlastnosť, […]