So strednou Európou čosi nie je v poriadku – alebo čosi nie je v poriadku s demokraciou? “Svet obchádza strašidlo: populizmus. Pred desiatimi rokmi, keď nové národy dosiahli nezávislosť, otázka znela: koľko z nich bude komunistických? Táto otázka, ktorá bola vtedy úplne namieste, je dnes trochu neaktuálna. Pokiaľ sa noví vládcovia zmocňujú nejakej ideológie, je to ideológia, ktorá čoraz viac nadobúda charakter populizmu.” Skonštatovali to Ghita Ionescu a Ernest Gellner pred štyridsiatimi rokmi. Pomerne dlhý čas, počas ktorého populizmus najprv vymizol, a potom sa znovu vynoril ako globálny fenomén našich dní. Dnes, podobne ako vtedy, je význam populizmu nepochybný, napriek […]

Človek sa rodí ako súčasť sveta, je v ňom pôvodne neoddeliteľne ponorený. Teda: nemá “identitu”: je len súčasťou. V jeho dozrievaní je podstatným procesom individualizácia. Oddeľuje sa od objektivity svojho okolia, a teda aj svojej, a stáva sa autonómnym útvarom. V mnohých filozofických reflexiách Ja stojí proti svetu samostatne, dokonca zákonodarne, pyšne, osamelo. Hrdina Sartrovho dramatického príbehu sa opováži povedať Bohu: Ak si Ty, nie som Ja, ak som Ja, nie si Ty. To je azda do extrému dovedený spôsob jungovskej individualizácie. Dospelý má byť autonómny: tak nám hovorí náš prirodzený životný spôsob, môžeme si predstaviť, že je inštinktívne zakotvený […]

Vynikajúci švajčiarsky spisovateľ Max Frisch vo svojich memoárových záznamoch spomína, že do politiky, zjednodušene povedané, vstupujú zvyčajne ľudia – myslel, pravdaže, na mužov – keď rezignujú na sex, domýšľajúc Frischa, keď im zjavne politika nahrádza sex. Odhliadneme od toho, že Max Frisch nerátal celkom s takou banalitou, akú v politike predstavujú peniaze a prihliadajúc na skutočnosť, že ani teraz – tak ako vtedy – sa tieto hypotézy empiricky či štatisticky nepotvrdili, zdá sa, že toto kritérium nemusí byť pri posudzovaní politických aktivít úplne zanedbateľné. Napríklad vtedy, keď môže ísť o životné základy spoločnosti, priamo jej oporné stĺpy. Nemožno sa preto […]

Aby bolo jasné, z akého osobného hľadiska píšem, čo píšem, odcitujem na úvod dve spomienky pri pohľade do rodinného albumu s vyblednutými čiernobielymi fotografiami. 1. Moja stará mama z otcovej strany, dcéra evanjelického farára, narodená v roku 1881 v Nemeckej Ľupči, osoba mierna, láskavá a tolerantná, spomínajúc na pobyt v internáte uhorskej dievčenskej školy s trpkosťou vravievala o trestoch trstenicou, len čo bola prichytená, že so svojimi spolužiačkami prehovorila po slovensky. 2. Moja najbližšia rodina – svokor, český evanjelik a jeho žena slovenská evanjelička – boli aj s dvoma dcérami vyhnaní z domu i pekárne v Rimavskej Sobote pod bajonetmi […]

Pre všetkých ex-Juhoslovanov, zvlášť pre nás Srbov, boli kosovskí Albánci kedysi predovšetkým “naši negri”. Časom sa z nich stali úhlavní nepriatelia Srbska, a nacionalistickí politici mojej krajiny bez škrupúľ dodnes využívajú tento mýtus v rokovaniach o budúcnosti juhosrbskej provincie Kosovo, ktorá je od roku 1999 pod správou OSN. Kto sa na západe Európy opýta, ako sa to všetko mohlo stať, viem mu dať odpoveď. Pretože tento príbeh som vo svojej krajine videl a počul. Moja bývalá krajina, bývalá Juhoslávia, bola krajinou obrovskej etnickej a kultúrnej rôznosti. Maršal Josip Broz Tito ospevoval túto rôznosť ako náš juhoslovanský melting pot, ale tým […]

Svojho času vynikajúci maďarský prozaik a dramatik István Örkény vyrozprával historku, ktorá je v našich zemepisných šírkach stále aktuálna. Po tom, čo Maďarsko ako spojenec Hitlera vyhlásilo vojnu USA, sa údajne odohral medzi americkým a maďarským diplomatom nasledujúci rozhovor: “Vy ste republika? Nie, pane, kráľovstvo. Teda máte kráľa? Nie, na čele štátu je admirál Horthy. Pri akom mori ležíte? Nemáme more. Máte nejaké požiadavky voči Rusku? Nemáme. Hádam voči Británii či voči nám? Žiadne. Voči niekomu inému? Áno, voči Rumunsku. Aj tomu teraz vyhlasujete vojnu? Nie, Rumunsko je náš spojenec.” Ukazuje sa, že tento príbeh možno dnes isto ešte lepšie […]

Mentálnu poruchu, ktorá veľmi často korení v nejakej nerealizovanej osobnej ambícii, zvykne individuálna psychoterapia evidovať ako neukončenú záležitosť. Keďže vytúžený cieľ je pre subjekt roky alebo aj desaťročia nedosiahnuteľný, pričom nedisponuje ani potrebnou skromnosťou na to, aby sa ho vzdal, neukončená záležitosť ho núti neprestajne niečo dokazovať. Tento cieľ je preňho zmyslom života, posväcujúcim aj tie najnerozumnejšie, najabsurdnejšie prostriedky. Medicínski odborníci na neukončené záležitosti vedia, že v podobných prípadoch sa subjekt pred duševnými konfliktmi, vznikajúcimi v dôsledku pocitu neschopnosti, môže uzavrieť do sebaklamu, intrigovania či martýrskeho radikalizmu. Uzavretosť v ňom, prirodzene, neprehlbuje otvorenosť a integráciu, ktorej predpokladom je sebakritická triezvosť, […]

Koncom augusta býva veľká časť staršieho pokolenia už desaťročia zvyčajne citlivejšia na svoju mladosť ako inokedy a navráva si, že by táto spomienková nostalgia mala byť záležitosťou rovno celonárodnou. Pamätníci, v menšom počte ešte i priami aktéri Pražskej jari, obrodného procesu vnútri komunistickej strany, vrcholiaceho v prvej polovici toho mýtického roku 1968, spomínajú na časy, keď sa zasa raz trochu narovnali v mene nie celkom jasnej, ale všeobecne príťažlivej vízie socializmu s ľudskou tvárou (čo, pravdaže, po obludných neľudskostiach predchádzajúceho desaťročia nemohlo nebyť príťažlivé už samo osebe). Tohto leta je to už tridsať deväť rokov, čo túto ľudskotvárovú socialistickú víziu, […]

V prvej chvíli som to chcel vzdať. Čo už napíšem o pláži? Dávno som na nej nebol. Ale veď nemusím písať o sebe. Zrazu som si uvedomil, že ak to má vyjsť v auguste, poznám jeden augustový príbeh: Jevgenij Jevtušenko na čiernomorskej pláži v Koktebeli. Najprv však odcitujem, čo o tom porozprával sám Jevgenij Jevtušenko do diktafónu môjmu priateľovi Milanovi Tokárovi. “V druhej polovici augusta 1968 som trávil so ženou dovolenku v Koktebeli. Večer 20. augusta sme (Aksionov, Balter, Gladilin a ja) oslavovali Aksionovove narodeniny. Všetky naše rozhovory sa týkali Československa. Lámali sme si hlavu, aký môže byť ďalší vývin. […]

Dievčatko sa na brehu nudistickej pláže hralo s kamienkami. Jeho otec ležal povedľa a ospalo ho sledoval. Spýtal sa: “Čože to robíš?” “Poriadok,” povedalo dievčatko. “Poriadok?” Zasmial sa. Dievčatko sa zamračilo a pokračovalo. Všetky kamienky naokolo boli zoradené podľa farieb do úhľadných kôpok. Otec sa obrátil nabok, podoprel si hlavu a díval sa na dcéru. “A prečo tu robíš poriadok?” Dcérka sa na otca ani nepozrela, iba sa nahla k jeho nohe a vyhrabala spod nej plochý tmavosivý okruhliak. Priložila ho k sivej kôpke, potom ho zase vzala, prešla pár krokov k rieke, umyla ho vo vode a mokrý ho […]