Pre všetkých ex-Juhoslovanov, zvlášť pre nás Srbov, boli kosovskí Albánci kedysi predovšetkým “naši negri”. Časom sa z nich stali úhlavní nepriatelia Srbska, a nacionalistickí politici mojej krajiny bez škrupúľ dodnes využívajú tento mýtus v rokovaniach o budúcnosti juhosrbskej provincie Kosovo, ktorá je od roku 1999 pod správou OSN. Kto sa na západe Európy opýta, ako sa to všetko mohlo stať, viem mu dať odpoveď.
Kosovo Foto: Nikos Economopoulos
Pretože tento príbeh som vo svojej krajine videl a počul. Moja bývalá krajina, bývalá Juhoslávia, bola krajinou obrovskej etnickej a kultúrnej rôznosti.
Maršal Josip Broz Tito ospevoval túto rôznosť ako náš juhoslovanský melting pot, ale tým v skutočnosti nikdy nebola. Po Titovej smrti bola táto rôznosť tragickým spôsobom inštrumentalizovaná. Juhoslávia po Titovi, spoločensky rozdelená, rozštiepená na etnické a kultúrne subskupiny a poznačená hierarchiou ekonomicky nadradených a podradných častí krajiny, sa pohybovala po príslovečnej európskej vertikále.
Na hornom konci tej vertikály, na krajnom severe, na hranici s Rakúskom, bola najrozvinutejšia republika Slovinsko. Do istej miery predstavovalo trvalú “výš” vtedajšej spoločnej vlasti. Ďalej to potom šlo cez Chorvátsko a Srbsko do stredu až po Čiernu Horu a Macedónsko na krajnom juhu, chronickú “níž” našej vtedajšej krajiny.
“Čím južnejšie, tým tmavšie,” (“to junije, to tunije”), opisoval ľud hierarchiu špecificky juhoslovanského rasizmu, ktorý bol vždy namierený proti tým, čo boli zemepisne a ekonomicky bezprostredne “pod” vami.
Slovinci pohŕdali ťuťmákmi, leňochmi a úbožiakmi ostatných republík, najzjavnejšie Chorvátmi, Chorváti zasa Srbmi, a tí sa zasa s radosťou vysmievali Macedónčanom alebo Čiernohorcom. Bosniaci ako obyvatelia centrálnej juhoslovanskej republiky boli oproti tomu na posmech všetkým.
Kosovskí Albánci boli pre nás primitívni strýčkovia Tomovia.
Ale potom tu ešte boli Albánci juhosrbskej provincie Kosovo. Ich materinský jazyk bol iný než slovanský. Boli chudobnejší ako my ostatní. Ich kultúra nám bola úplne vzdialená. V pestrej zmesi najrozličnejších Juhoslovanov boli ako najjužnejšia etnická skupina odsúdení na rolu aboslútnych outsiderov.
Všetko to, čo sme si my iní mysleli, že o Albáncoch vieme, bolo pozliepané z urážlivých klišé. Bežne sme im hovorili zhadzujúco “šiptari”, čiže skipetari. Ak sme “šiptarov” otvorene nenenávideli, tak len preto, že sme ich nepovažovali za hodných ani našej nenávisti. Medzi “tými” a “nami” neexistoval ani v najlepších časoch dialóg.
Kosovskí Albánci: pre nás to boli samí primitívni, nanajvýš ak občas smiešni strýčkovia Tomovia, čo sa nechali bez protestov mlátiť. Boli to naši negri. Čo ako málo prítomnosť opovrhovaných Albáncov prenikla do vedomia priemerného Juhoslovana Titových čias – aj tak sa táto nedbanlivá kultúra vtedajšieho rasizmu z dnešnej perspektívy javí až nevinne v porovnaní s činnou, vražednou nenávisťou k “šiptarom”, ktorá sa Srbov zmocnila po Titovej smrti a prvých “nepokojoch” v Kosove na konci minulého storočia.
Zvlášť intenzívny bol tento resentiment vo fáze napúchajúceho nacionalizmu všetkých republík, za násilnej srbskej vlády Slobodana Miloševiča a jeho nemilosrdného trhania spoločného štátu. V deväťdesiatych rokoch začali to opovržlivé hovorové slovo, “šiptari”, používať aj politici a médiá. Stále viac sa z nich stával predmet paranoje. Stále viac sa o nich hovorilo, ako keby existovali len z jediného dôvodu, rozdrviť a zničiť nás Srbov.
K legende za Miloševiča zreformovaných správ však patril aj historický mýtus, ktorý znel asi takto: “Kedysi bolo v Kosove podstatne viac Srbov, než Albáncov. No rokmi (nikdy celkom nevysvetleným zázrakom!, pozn. Vladimir Arsenijevič) prenikali Albánci spoza hraníc z Albánska a začali sa tu pred našimi očami len tak pre nič, za nič usídľovať.”
Vyvinuli v sebe – vyzbrojení z našej perspektívy priam živočíšnymi schopnosťami – kolektívnu odolnosť termitov a navyše sa množili ako králiky. Behal nám mráz po chrbte z tej nekontrolovateľnej životaschopnosti a vysokej pôrodnosti, striasalo nás od hnusu. Zároveň sa od každého Srba neúprosne požadovalo, aby sa prihlásil k nenávisti k “šiptarom”. Kto nezdieľal takúto nenávisť, v žiadnom prípade sa nemohol považovať za pravého Srba a pravdepodobne to ani žiadny Srb nebol.
Takto boli “šiptari” prostredníctvom propagandy srbskej politiky a jej podporných médií za Miloševiča vyhlásení za archetypálneho nepriateľa, bez ktorého bola existencia Srbov prakticky nemysliteľná. Lebo: čím by už bol Batman bez svojho Jokera?
Teraz “šiptari” neboli už žiadni smiešni strýčkovia Tomovia, práve naopak. Boli z nich hroziví, nebezpeční démoni, rozhodní a urputní vo svojom úmysle vziať nám naše historické územia, ukradnúť nám Srbom Kosovo Polje, Amselfeld, “kolísku našej kultúry”, ukradnúť nám naše mýty, olúpiť nás o to, čo nám historickým právom patrilo.
Prezident Slobodan Miloševič, rozhodnutý raz a navždy so “šiptarmi” zúčtovať, vymyslel fantastický plán. V jeho obskúrnej ríši zla, chudoby, etnickej nenávisti a hyperinflácie mala armáda a polícia s pomocou médií dovolené kosovských Albáncov beztrestne diskriminovať a ponižovať. Mohli sa svojvoľne vyhadzovať z práce alebo zatýkať, mohol sa podpaľovať ich majetok a vyhladzovať ich dediny a rodiny. Prezident, mimo akúkoľvek zodpovednosť, posilnený popularitou medzi obyvateľstvom, roky svedomite uskutočňoval svoj plán tým, ako šíril násilie najprv v Kosove a časom po celom území Juhoslávie. Po Daytonskej dohode v decembri 1995 si dal malú pauzu.
No v deväťdesiatom deviatom priviedla táto špirála násilia nakoniec Miloševiča znovu tam, kde sa všetko začalo, späť do Kosova. Kosovo sa stalo miestom, kde sa začal jeho koniec. Po trinástich rokoch deštrukcie. Je pravda, že keď NATO koncom marca 1999 začalo bombardovať hlavného bezprostredne vinného aktéra, srbskú Čiernu Horu, bola zničená aj veľká časť infraštruktúry a boli stovky civilných obetí. A potom nasledoval koniec srbskej štátnej moci v provincii Kosovo. A na tom nešťastnom mieste sa medzi obeťami a páchateľmi vymenili úlohy. Došlo k exodu tisícov Srbov a Rómov, došlo na pomstychtivú zúrivosť “víťazov” a obeťami sa zasa raz stali výlučne nevinní civilisti. Skončila sa nádej, že by v nejakom dohľadnom čase bolo možné spolužitie, normálny život úplne obyčajných ľudí, Srbov a Albáncov.
Slobodan Miloševič hral svoju hru tak listig, že už mohol prísť len akýsi epilóg. Tribunál pre vojnové zločiny v Haagu. Miloševičovi sa nakoniec predsa len podarilo z toho miesta potenciálnej spravodlivosti uniknúť, hoci až infarktom. Unikol právu a otázku viny nechal na nás.
V neposlednej miere aj preto leží vina a hanba na nás všetkých, občanoch Srbska, či už to akceptujeme, alebo nie. Pred pár rokmi informovali celé mesiace srbské médiá o masových hroboch, v ktorých súdni znalci identifikovali mŕtvych ako kosovských Albáncov.
K zrejme najotrasnejším obrazom patril pohľad na chladiarenské nákladné auto, z ktorého vypadli zavraždené kosovskoalbánske ženy, deti a starci v ústí rieky Derventa do jazera Perucac. Na obrazovke sme videli, ako polorozložené oblečené mŕtvoly vyťahujú z vody, počúvali sme šokujúce priznanie šoféra, ktorý mal mŕtvych odviezť preč z Kosova, aby sa ten zločin zatušoval. Jedna belehradská televízia vtedy priniesla krátky rozhovor s mužom, čo sa nerušene kúpal v nádhernom jazere, z ktorého práve vylovili mŕtvoly. Keď sa ho reportérka opýtala, či mu to neprekáža, potriasol tento simplissimus hlavou, z ktorej mu stekali kvapky. “Pravdupovediac, vôbec tomu celému neverím,” povedal ľadovo do kamery, s nevinným zažmurkaním, s lakonickým úsmevom. A znovu hrdo skočil do vody. Blázon, pomysleli by ste si. Ale pravdou je opak. Jeho reakcia je absolútne pochopiteľná.
My občania Srbska máme za sebou desaťročie brainwashingu politiky a médií, desaťročnú lekciu z toho, ako môže neutíchajúca lož priviesť až k tomu, že tej vlastnej lži uveríme. Kúpajúci sa muž iba využil schopnosť, ktorá sa u nás dala nadobudnúť tak ľahko. Popieranie je jednou z ústredných, nových srbských vlastností. Je taká nová, že na ňu ešte nemáme ani vhodné označenie a medzi osvietenými sa nazýva anglickým slovom denial.
Toto denial, tento chlad voči ľudskému utrpeniu, táto neschopnosť prejaviť elementárny súcit, dokazuje, že sme ako spoločnosť uviazli v neexistujúcom priestore. Občas to pôsobí, ako keby sme nechceli uniknúť víru minulosti. Otázka štatútu Kosova a – prinajmenšom rovnako dôležitá – otázka nášho budúceho vzťahu ku kosovským Albáncom – patrí medzi tie najrozhodujúcejšie vôbec, tie, na ktorých sa preukáže politická zrelosť. Srbská spoločnosť súčasnosti je zahltená politikou. Je unavená z prehranej vojny, vyčerpaná chronickou chudobou a pocitom, že sa musíme cítiť buď ako obete, alebo ako vinníci, bojí sa zmien a vyhýba zodpovednosti.
Je teda postarané o to, aby náš pohľad na kosovských Albáncov ešte dlho zostal nezmenený. K tradovanému resentimentu sa pridalo podprahové reptanie porazených, čo si uľavujú sebaľútosťou. To sa môže dať dokopy s mystickou myšlienkou, že sme vždy v práve. Neodvratná “strata” bývalej juhosrbskej provincie Kosovo sa v niektorých kruhoch našej spoločnosti vníma úplne apokalypticky.
Nedávno bolo centrum Belehradu polepený plagátmi, ktoré nám chceli urobiť jasno: “Niet Srbska bez Kosova!” Ten, kto to hovorí, klame, a mnohí to v zásade vedia, pretože napriek tomuto všetkému je evidentné, že štatút Kosova bude v každodennom živote a starostiach Srbov zohrávať okrajovú úlohu. V podstate sa zdá, že plno občanov, zo všetkých strán sklamaných, sa rozhodlo, že už nebude veriť ničomu, tak ako ten simplicissimus pri jazere.
Ale čo chcete od generácie, ktorá vyrástla vo vojne a ničení a bola dojčená na politike otvorenej nenávisti. A ktorá bez víza ani neuvidí iné, slobodnejšie krajiny? Žiaľ, veľa od nej čakať nemôžete. Naši dnešní mladí ľudia znovu nenávidia bez zábran, s ľahkosťou a pôžitkom.
Z prieskumov medzi školákmi vstávajú človeku vlasy dupkom. Vyše tridsať percent srbských stredoškolákov si myslí, že “s Albáncami sa nemáme začať kamarátiť ani ich navštevovať”. Takmer tretina mládeže si myslí, že Číňanom, jedinej pomerne veľkej skupine cudzincov v našej krajine, treba zrušiť súhlas s pobytom aj vtedy, keď dodržujú zákony. Homosexuálov a pacientov nakazených AIDS každý druhý mladý človek vyslovene odmieta.
Je to hrozivá myšlienka, s akým morbídnym úspechom súčasná srbská spoločnosť znetvorila myslenie a emócie mladých ľudí. Možnože riešením je stoický pokoj a čakanie. Možnože jednoducho len treba dúfať, že v nových, pokojnejších a zdravších pomeroch vyrastie novšia, iná generácia. Možno nám zostalo iba veriť tomu, že naše vnúčatá budú naozaj našimi deťmi.