Najkrajšie sú tie mestá, ku ktorým sa voda prilepí ako kus živej prírody. Alebo ony k nejTakmer každého suchozemca – a tobôž takého, ktorý žije učupený v krajine, odkiaľ je aj najbližšie more poriadne ďaleko – opantá pri slove pláž romantická predstava čohosi mimoriadneho, prázdninového, exotického, erotického či priam prenatálne plodovodového. Ako vravieva Jan Vodňanský: “Freude, Freude, Freude, vždycky na tě dojde!” Ale pláž môže byť aj čosi celkom normálne, čo vonkoncom nemusí patriť k prázdninám, dovolenkám, exotike. Lebo pláže nie sú iba v ohradených, ba dokonca prísne strážených turistických destináciách, nemusia byť vždy súčasťou hotelových komplexov a “dovolenkových rajov”. […]

Ocko každé leto hovorieval: “Na budúci rok vás vezmem do Bulharska.” “Ešteže čo!” – povedala vždy mama. “Žiadne more sa Oravskej priehrade nevyrovná.” Mama to musela vedieť najlepšie, lebo za prvej republiky chodila k moru každý rok. “Ty si k moru chodila, a vlastným deťom nedožičíš,” povedal otec celkom potichu. Možno sa ani jemu nechcelo ísť do Bulharska. “Liečila som si sennú nádchu a okrem toho vtedy ešte Oravská priehrada neexistovala,” povedala mama zas veľmi nahlas. Tak sme chodili celé leto na Oravskú priehradu. Pravdaže, len ak nepršalo. A to bolo zriedkakedy. Krátko po napustení priehrady tam chodilo málo ľudí. […]

Povrchne vieme, že žijeme vo “svete”. Ale všímavosť nás poučí, že žijeme preplietavo v troch svetoch. Pretože je čas dovoleniek, zvolíme si príklad: turistu, dovolenkára. Ako turista alebo dovolenkár som výrobok turistického, rekreačného priemyslu. Musím sa vytrhnúť zo svojej každodennosti a presadiť sa do druhého sveta, v ktorom je všetko iné ako v každodennosti. Prvý z druhého sveta je svet prítomnosti. Turista alebo dovolenkár užíva prítomnosť, ponára sa do nej, vychutnáva si ju. Druhý svet, teda aj jeho prítomnosť, je ozvláštnený, napríklad krásny. Sme akoby v bezváhovom stave. Ale to nestačí. Prítomnosť napríklad Chorvátska evokuje minulosť. “Keď som bol v […]

Opäť naplno prepukol onen záhadný záchvat, sever sa ozlomkrky ženie na juh. Niektorí v tom vidia neodňateľnú súčasť fylogenetického dedičstva, lenže atavistický návrat do bezpečia prapôvodnej plodovej vody v súčasnej etape evolúcie ešte nijako nie je namieste. Má to síce formálne znaky rousseauovského návratu do lona prírody, ale je to iba obyčajný spoločenský rítus. V čase neutíchajúcich nárekov nad neustálym otepľovaním planéty je naozaj čudné, prečo sa zhon za južanskou páľavou stupňuje. Veď už dokonca aj na okrajoch subtropického pásma hynú ľudia od horúčavy, a predsa aj napriek tomu ostávajú sťahovavé letné prúdy jednosmerné. Človek by čakal, že Egypťan bude […]

Indický oceán je veľký štramák. Impozantný hlas, príťažlivá farba, náručie široké od nevidím do nevidím. Východné pobrežie Afriky sa ním necháva obmývať bez najmenšej výhrady. Bez jediného náznaku protestu. Ba sú miesta, na ktorých sa Afrika jednému zo svojich oceánov slastne poddáva, a niekedy len tak koketuje. Napríklad na oslepujúco bielej pláži v Mombase. Alebo na vetrom osievaných dunách na plážach ostrova Lamu. Áno, je v tom poddávaní sa oceánu zo strany pobrežia kus erotiky, dokonca taký veľký, že ju za normálnych okolností nevnímame, lebo presahuje náš ustálený horizont chápania vecí okolo nás. Ale naše atavistické letné správanie, ktoré nás […]

Ľudské potreby sú pohnútky na sýtenie. Nájsť primerané sýtenie je ťažká úloha, občas neriešiteľná. Napríklad mám silnú potrebu moci. Ako ju nasýtim? Je vôbec možné nasýtiť ju? Ak sa stanem predsedom, budem chcieť byť nadpredsedom. Potom cisárom a tak ďalej. Potrebu budem sýtiť čoraz nezmyselnejšie a čím viac ju budem zasycovať, tým hladnejšia bude. Koľko potrieb máme? Neurčite veľa. Každá má svoju silu a svoj spôsob sýtenia. Potreba môže byť nenasýtená, sýta a presýtená. O potrebe môžeme, ale nemusíme vedieť. Kým nie sme dýchaviční, neuvedomujeme si, ako potrebujeme dýchať. Myslím si, že som skromný: lebo byť skromný je dobrá vlastnosť, […]

Nemám slov. Väčšinou sa to hovorí, keď človek nevie opísať svoje pocity. Ja by som však svoje pocity ohľadne ťažby v Tichej a Kôprovej opísať vedel, no tu nejde iba o ťažbu, ale o všetko, čo sa okolo toho udialo a to je práve to, na čo naozaj nemám slov. Čokoľvek by som napísal, bolo by to len opakovanie slov a názorov, ktoré už mnohí (a povolanejší) povedali. Ale aspoň zopár otázok. Ako je možné, že polícia vždy zasahuje tam, kde sú zjavne viditeľné dobré úmysly? Prečo raz (doboha) nezasiahnu proti tým riaditeľom veľkých a špinavých firiem? A ako je […]