Foto: Gueorgui Pinkhassov
Koncom augusta býva veľká časť staršieho pokolenia už desaťročia zvyčajne citlivejšia na svoju mladosť ako inokedy a navráva si, že by táto spomienková nostalgia mala byť záležitosťou rovno celonárodnou.
Pamätníci, v menšom počte ešte i priami aktéri Pražskej jari, obrodného procesu vnútri komunistickej strany, vrcholiaceho v prvej polovici toho mýtického roku 1968, spomínajú na časy, keď sa zasa raz trochu narovnali v mene nie celkom jasnej, ale všeobecne príťažlivej vízie socializmu s ľudskou tvárou (čo, pravdaže, po obludných neľudskostiach predchádzajúceho desaťročia nemohlo nebyť príťažlivé už samo osebe).
Tohto leta je to už tridsať deväť rokov, čo túto ľudskotvárovú socialistickú víziu, vlastne skôr ilúziu rozdrvili spojenecké, teda Brežnevove sovietske tanky, ktoré vyliečili mnohých dovtedy nadšených rusofilov a sovietofilov pod Tatrami i pod Hradčanmi, hoci zasa, najmä u nás, nie všetkých. Spomienky na toto chvíľkové vzopätie a jeho potupné stroskotanie sa za štyri desaťročia vliali do mýtu šesťdesiatych rokov, mýtu 68. roku, ale aj mýtu Alexandra Dubčeka, ktorý všetko toto personifikoval. Mýtus, samozrejme, vždy preháňa, zveličuje, deformuje. Aj historické vedomie súčasníkov. Aj spomienky priamych účastníkov.
To mladé pokolenie, ani tridsiatnici či štyridsiatnici však už nereflektujú tieto časy takmer vôbec, nad memoárovými emóciami veteránov, ktorí, samozrejme, hrdinstvo z tých čias preháňajú, sa v lepšom prípade usmejú, ako moja generácia nad spomienkami účastníkov bojov na Piave v prvej svetovej vojne. Nie celkom dobre rozumejú tomu, že sa v tom roku 1968 u nás opäť raz lámal chlieb slobody a aj sa na chrbtoch mnohých zlomil, presnejšie mnohým dolámal – chrbtice. Čo už, pravdaže, nebolo nič hrdinské, skôr zahanbujúce a ponižujúce.
Ten pokus o vydobytie si na neľudskom režime kúska slobody nebol spojený so zápasom na život a na smrť, mal ráz ideologický, mocenský, navyše vnútri vládnucej strany, ale podarilo sa doň zapojiť značnú časť spoločnosti. Pravdou je, že neskoršie pomenovaní revizionisti a pravicoví oportunisti ponúkali na tie časy čosi nevídané – liberalizáciu hospodárstva, demokratizáciu (ešte nie demokraciu), slobodu prejavu (ešte však nebolo celkom jasné, kde sú jej bariéry), otvorenie sa svetu, kvalitnejší život, čosi, čo už vtedy žilo len v inom mýte, mýte prvej Československej republiky.
Mýtus šesťdesiatych rokov i roku 1968 je však, či sa to tým mladým páči, alebo nie, súčasťou nášho vyrovnávania, možno skôr nevyrovnávania sa s minulosťou, ktorá je pre jedných viac, pre iných menej živá a pre mnohých celkom mŕtva. Tým posledným, deťom a vnukom pamätníkov oných čias treba však pripomenúť, že šesťdesiate roky a rok 1968 osobitne znamenajú ilúziu, ale aj dezilúziu – slovenskú, československú aj európsku. Nezabúdajme, že vtedajší šesťdesiatnicky diskurz mal vskutku aj rozmer európsky, východný takisto ako západný, že sme v tom krátkom čase naozaj boli opäť raz v Európe, ba možno chvíľu priamo v jej centre.
Utópia tretej cesty sa však v tom bipolárnom svete v Československu nekonala, ako sa nekonala nikde, ani v tej Juhoslávii, hoci sa to niektorým mohlo zdať. Naopak, totálne stroskotala. Nielen preto, že sa skončila 21. augusta 1968 “internacionálnou pomocou” a všetkým tým, čo predstavoval aj na tie časy neuveriteľný ideologicko-represívny politický paškvil Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti, podľa ktorého sa nedávne dejiny vysvetľovali a mali konať ďalších dvadsať normalizačných rokov. Každý, Husákom počínajúc, vedel, že všetko je inak, a predsa platil tento paškvil!
Okupácia sa volala internacionálna pomoc, odstavení komunisti, naivne sa pokúšajúci poľudštiť zdeformovaný socializmus (predsa len už neboli päťdesiate roky, kedy by bez pochybností viacerí odvisli) boli obvinení z dnes ťažko vysvetliteľného pravicového oportunizmu a stará dobrá prispôsobivosť nastúpila svoju víťaznú cestu nasledujúcim dvadsaťročím.
Šesťdesiate roky sa začali roku 1956, keď sovietski komunisti prvý raz priznali objav – zločinnosť svojho režimu, a skončili sa v rokoch 1968/69, keď definitívne – zásluhou sovietskych komunistov – stroskotala nádej na poľudštenie politického systému budovaného od začiatku na neľudských základoch, k čomu, prirodzene, treba prirátať globálnu medzinárodnú situáciu, neveľmi žičiacu takému experimentu, na aký sa podujali československí komunisti – lebo, zopakujme to, všetko sa dialo v ich réžii.
Na československom experimente v tých rokoch šesťdesiatych podstatne participovala intelektuálna a umelecká elita, ktorá dostala krajinu prinajmenšom do európskeho kultúrneho a umeleckého okruhu (neraz ju predstavovali tí istí, ktorí ju z toho okruhu v päťdesiatych rokoch úspešne vyhadzovali!). Umenie a ostatné sféry duchovného života si začali uvedomovať a klásť existenciálne otázky, predovšetkým otázku základnú, kto je človek? Proti dovtedajšiemu byrokratickému modelu človeka kultúra mala zdôrazňovať jeho zložitosť, rozpornosť, mnohorozmernosť, problematizovať, ba rovno spochybňovať svet, ktorý sa dovtedy vykladal zjednodušene optimisticky. Literatúra, divadlo film, výtvarné a hudobné umenie nahrádzali nedvižnú dogmatickú politiku, umelci, spisovatelia najmä, sa opäť raz ujali roly obrodeneckých buditeľov, stali sa slávnymi i zatracovanými, ale stále v centre pozornosti (kolosálne náklady literárnych týždenníkov, ale aj kníh sú pre súčasníkov dnes už z ríše sci-fi), hýbali vedomím spoločnosti, takmer tvorili dejiny (IV. zjazd československých spisovateľov v júni roku 1967 znamenal v intervencii literatúry do politiky vrchol isto aj v rámci celého 20. storočia, hoci Slováci sa na ňom veľmi nevyznamenali).
Aspoň chvíľu, pokým neumrela ilúzia, že nemožno zrekonštruovať nezrekonštruovateľné, boli pri tom všetkom aj intelektuáli a umelci. V lete 1967 Dominik Tatarka rezignovane konštatuje: “Moja generácia má pocit obrovského sklamania. Sklamaním z realizácie socializmu sú poznamenané všetky veľké zjavy súčasnosti, ktoré poznáme z literatúry.” Napriek tomu si však myslí, že práve jeho generácia “by mohla v poslednej fáze svojej kultúrnej pôsobnosti, práce a vôbec existencie prejsť renesanciou, keby dokázala i dnes nájsť účinný spôsob boja za socialistickú demokraciu. Ibaže je to ťažké, nesmierne ťažké, možností je tak málo, sotva ústna kolportáž osobných názorov”, hovorí deprimovaný Dominik Tatarka.
Aj taký jasnozrivý filozof ako Karel Kosík si roku 1968 ešte myslel, že “treba znovu všetko preskúmať a najmä bude nevyhnutné znova premyslieť základné predpoklady socializmu” a zdôrazňoval, že “humanistický socializmus vychádza z iných základov ako socializmus byrokratický”. Vyzýval preto na kritickú sebareflexiu socializmu, lebo “sme povinní vecne a nezaujato skúmať, v akých podobách možno najadekvátnejšie uskutočňovať socializmus ako oslobodenie človeka”.
Ibaže o pár mesiacov bolo všetko inak, oslobodenie človeka sa nekonalo, ľudská tvár socializmu zostala zakliata v ríši utópií, hoci v jednej chvíli na ňu spolu verili intelektuáli aj politici. Niekoľkomesačná symbióza, či skôr mezaliancia intelektuálov a politikov sa nemohla skončiť inak. Komunizmus bol s demokraciou, ako ukázalo aj nasledujúce dvadsaťročie, nezlučiteľný.
Napriek stroskotaniu ilúzií, beznádeji nasledujúcich čias, šesťdesiate roky nepochybne znamenajú v dejinách 20. storočia významné obdobie pre Slovákov i Čechov. Filozof, ktorého isto nemožno podozrievať z osobitnej náklonnosti ku komunizmu, Václav Bělohradský, na základe vlastnej skúsenosti hovorí: “Klame, kto tvrdí, že život v komunistickom Československu bol len životom utlačovaných: študoval som v šesťdesiatych rokoch filozofiu v kultúrne bohatej a rozmanitej spoločnosti a relatívnej slobode. Napokon, sloboda je vždy len relatívna, až sa takmer vytráca z našich všedných dní, ako každý vie, kto sa stretával so záujmami kapitálu a musel z kola von.”
Aj taká je pamäť – navyše liberála, exulanta, intelektuála – ktorá, samozrejme, hovorí i o tom, že dejiny u nás sa nediali len tak, že my sme boli obeť raz nemeckej, inokedy sovietskej importovanej ideológie a praxe a dejiny tvorili povstalci a partizáni či disidenti a iný skrytý odboj a národné prebudenie v novembri ’89.
Ani po druhej svetovej vojne sa nepodarilo nájsť najlepšie riešenia na bezprávie (a to bola nejaká vojna!) – tresty, odškodnenia atď. A nejde to ani dnes, keď vyše sedemnásť rokov po chceme v strednej Európe nariadiť ústavy pamäti, pamätníky neslobody, hovoriť o zlyhaní elít (kedy nezlyhali?), o nedostatočnom národnom charaktere a napokon vlastne o akomsi nediferencovanom štyridsaťročnom temne, u nás nota bene päťdesiatročnom, ak k tomu prirátame maďarizáciu do vzniku Československa a čechizáciu po roku 1918, tak sa možno ukáže, že sme žili v neslobode kontinuitne, lebo ako hovorí citovaný Václav Bělohradský, sloboda je vždy relatívna, až sa takmer vytráca z našich všedných dní.
Presnejšie môžeme slobodne vysloviť svoj názor, ibaže naň už nikto nie je zvedavý. Aj na tie tzv. zlaté roky šesťdesiate, kedy sa na okamih zdalo, že spoločnosť dokáže na nehumánnych základoch vybudovať humánny, demokratický svet.
Socializmus s ľudskou tvárou sa nepodaril. Kapitalizmus sa o ňu ešte nepokúsil. Aj taký môže byť odkaz šesťdesiatych rokov. Neveľmi optimistický, ale dá sa mu, ako u nás vždy, prispôsobiť.