Svojho času vynikajúci maďarský prozaik a dramatik István Örkény vyrozprával historku, ktorá je v našich zemepisných šírkach stále aktuálna. Po tom, čo Maďarsko ako spojenec Hitlera vyhlásilo vojnu USA, sa údajne odohral medzi americkým a maďarským diplomatom nasledujúci rozhovor: “Vy ste republika? Nie, pane, kráľovstvo. Teda máte kráľa? Nie, na čele štátu je admirál Horthy. Pri akom mori ležíte? Nemáme more. Máte nejaké požiadavky voči Rusku? Nemáme. Hádam voči Británii či voči nám? Žiadne. Voči niekomu inému? Áno, voči Rumunsku. Aj tomu teraz vyhlasujete vojnu? Nie, Rumunsko je náš spojenec.”
Ukazuje sa, že tento príbeh možno dnes isto ešte lepšie aplikovať na stav slovensko–maďarských a maďarsko-slovenských vzťahov, po vzniku Maďarskej gardy osobitne.
Pravdaže, Maďarská garda, na rozdiel od predsa len skromnejšej Slovenskej pospolitosti, ktorá má fazónu rurálnych trpákov vedených dedinským učitelíkom, je, nielen preto, že jej vodcom je herec, z trochu iného sveta – veľkomaďarskej operety. Principálom galapredstavenia na budínskom hradnom námestí nebol nikto menší ako Lajos Für, historik z prvej vlády historikov za premiérovania Józsefa Antalla – čuduj sa svete – minister obrany!
Bol som v tých časoch na začiatku deväťdesiatych rokov posledným česko-slovenským veľvyslancom v Maďarsku a aj keď som ho neraz zažil zblízka a videl som, že jeho oči sa pri vojenských parádach osobitne jagali, navyše, vedel som o jeho trianonských traumách, netušil som , že koniec jeho “vojenskej” kariéry bude súvisieť s významnou operetnou rolou odovzdávača diplomov maďarským gardistom, ktorí podľa tejto novej doktríny budú zjavne v Severoatlantickej aliancii plniť mimoriadne úlohy v boji so susednými spojencami, ako z tej historky. (A potom, že opereta vymiera!)
Je to, ako hovoril v maďarskej televízii nedávno priamo z Bruselu europoslanec za Fidesz György Schöpflin (inak politológ Londýnskej univerzity), zrejme naozaj predimenzované. Vskutku to asi nafukujú iba maďarské a zahraničné médiá. Naozaj je to, ako vravel, v demokraciách jav celkom obvyklý. Iba nám, stredoeurópskym slabším náturám, sa to zdá väčšmi hnedasté a trochu nám pritom naskakuje husia koža. Zrejme nesmieme byť takí precitlivení. Otužujme sa navzájom! Aby sme boli pripravení, keď okolo nás zasa raz prebehnú dejiny.
Lebo národ, ktorý nepozná svoju minulosť, si ju musí prežiť znova, hovoria múdri, klasik vravieval, že najčastejšie v komediálnom prevedení. Minulosť, najmä tá prežitá, nás často dobieha. Každý si ju však už po rokoch pamätá inak. Pamäť nie sú dejiny a už isto nie dejepis, za ktorý zodpovedajú dejepisci. S pamäťou ale môžu voľne, podľa svojich vedomostí, schopností, zdravotného stavu, psychického predovšetkým, zaobchádzať všetci. Aj zaobchádzajú. Najmä politici. A to je už zvyčajne horšie – pre pamäť, dejiny, ale najmä pre dobromyseľných občanov, ktorí tým nie vždy dobromyseľným politikom nebodaj veria.
Rozpadávajúce sa 20. storočie, v ktorom naši rodičia absolvovali ešte rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie a naše deti nanajvýš tak rozpad komunizmu, so svojimi dvoma svetovými vojnami, totalitnými režimami, prekresľovaním hraníc, je v strednej Európe na spomínanie ako stvorené. Je to však spomínanie väčšinou nielen odlišné, ale priamo protichodné. Ako vravieval poľský satirik Stanislaw Jerzy Lec, inak vonia seno milencovi a inak koňovi…
Slováci i Maďari spomínajú na to predchádzajúce, ale i 19. storočie nacelkom odlišne, protichodne. Žiadať od nich, ako hovorí Adam Michnik, aby prekročili prah vlastnej minulosti, aby pamätajúc na vlastné krivdy, posúdili vlastné viny, aby sa pokúsili prerozprávať si svoje príbehy – ako vraví Petr Pithart o česko-nemeckom vzťahu – a najmä si ich vypočuť, je zrejme požiadavka nadlho nereálna.
Neabsolvovali sme ešte ani toto prípravné terapeutické štádium, ale zato máme za sebou niekoľko zväčša nič neriešiacich či neúspešných formálnych aktov. Neraz som bol ich priamym účastníkom. Osemnásť rokov, od novembra ’89 až do posledných dní, je v slovensko-maďarských vzťahoch – až na svetlé výnimky (účasť vo vláde, most v Štúrove) – v podstate prehliadkou premárnených šancí, neúspechov, debaklov. Podpísali sa pod ňu bez výnimky všetky politické strany na Slovensku i v Maďarsku.
Keď teraz prišiel, takmer by sa chcelo povedať, ako blesk z jasného neba, návrh predsedu Strany maďarskej koalície, Pála Csákyho, na ďalšie zmierovanie, aj v duši veterána tohto sizyfovského zápasu sa musia objaviť veľké pochybnosti.
Lebo kde bol iniciátor či navrhovateľ tejto spásonosnej idey osem rokov, keď bol podpredsedom vlády a fakticky prvým podpredsedom strany, keď sa mu zjavila, až keď sa dostal do predsedníckej pozície a politickej opozície a keď sa jeho zásluhou stal hlavným stratégom strany, to jest osobne zodpovedným za budúcnosť slovensko-maďarských vzťahov ich kontinuálny deštruktor Miklós Duray?! Lebo, pri všetkej dobrej vôli, Strana maďarskej koalície, ktorá vytesnením Bélu Bugára vytvorila veľký priestor pre nacionalistov oboch tričiek, nie je dnes celkom najdôveryhodnejším navrhovateľom takého historického aktu. Nemožno paralelne zvoliť za podpredsedu, ktorý má v referáte budúcnosť Maďarov na Slovensku, Miklósa Duraya, politika nedôveryhodného aj pre Slovákov s tým najvyšším prahom empatie, a zároveň iniciovať historické zmierenie Maďarov a Slovákov, resp. Maďarska a Slovenska.
Celý tento hurhaj iba naďalej potvrdzuje poznatok overený dlhoročnou praxou, že je naivné očakávať, že sa s minulosťou – akoukoľvek – vyrovnajú či aspoň pokúsia vyrovnať politici. Pre taký univerzálny historický akt, akým by malo byť deklarovanie slovensko-maďarského a maďarsko-slovenského zmierenia treba totiž – dlhodobo – niečo veľmi konkrétneho robiť. Zatiaľ politici, a oni sú, žiaľ, najviditeľnejší, robili zväčša opak. Vrátane poslednej verbálnej iniciatívy, ktorá nemá oporu v realite. Nehovoriac o tom, že ak by sa nebodaj takáto všeodpúšťajúca zmierovacia deklarácia, hoci aj na samý Deň Európy, prijala, kto by ju plnil?!
Príbeh z historky o diplomatovi je však stále poučný. Sme, ako v tej druhej svetovej vojne, spojenci. Sme členmi politických, bezpečnostných, ekonomických, bojových zoskupení. Len sa nevieme zmieriť. Presnejšie, vyhlásiť pár spoločných zmysluplných viet, ktoré by boli záväzné – pre všetkých. Necháme za seba vystupovať gardy, pospolitosti a iných operetných či krčmových trpákov. A politikov, ktorí ďalej napínajú svoje chabé prepité svaly, o ich slovníku, príklade pre voličov všetkých strán nehovoriac.
Apropos, ako nás minulosť, nestrávené dejiny dobiehajú, dokumentuje aj posledný vývoj kresťanských demokratov. Svojho času, práve zásluhou Pavla Hrušovského, sa slovensko-maďarská agenda mohla stať jednou z priorít strany, ktorá sa v hľadaní svojej identity stále trochu ošívala. Mohla si privlastniť agendu, ktorá ex offo mala byť v kompetencii slovenských a maďarských liberálov, ale tí v tejto veci neprejavili záujmu ani zamak. Keď Pavol Hrušovský so socialistickou predsedníčkou maďarského parlamentu Katalin Szili za podpory Bélu Bugára zdvihli túto agendu takrečeno z prachu, bolo jasné, že s ňou preferencie na Slovensku neporastú. A tak znova odvisla kdesi na pol- či štvrťceste, nehovoriac o tom, že ostatné strany, koaličné ani opozičné, o ňu nemali záujem.
Ale dejiny nestoja. “Frakcia” KDH, ktorá beznádejne hľadá svoju novú agendu kdesi v nebezpečnej blízkosti SNS, tiež považuje za vhodné vyraziť do boja s maďarskou kartou v rukáve – najprv len dočasným, akýmsi virtuálnym bojkotovaním Csákyho SMK, potom aj starou vďačnou témou, ale beznádejnou ešte väčšmi – navrátením historických pamiatok. A opäť len tak, deklaratívne, bez prípravy, vybehnúť zo zákopu! Nech si s tým už tí druhí poradia.
Dejiny nás nielen dobiehajú, ale aj predbiehajú, ako však vravel ten klasik, neraz v nie najvážnejšej podobe. KDH nielen v chápaní mojich kamarátov z onej “frakcie” sa vracia do lona, z ktorého sa vyliahlo – do lona Andreja Hlinku. Hlási sa tým otvorene k tradícii Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, čo je, myslím si, historicky v úplnom poriadku, veď tá strana nemala len temné chvíle (viac, až preveľa ich bolo po Hlinkovej smrti), iba to nebolo treba tak dlho zatĺkať. Nepochybne, toto je tradícia, z ktorej pôvodne vyrastalo KDH, hoci zmätok v hlavách rodákov v tejto veci najviac urobil a dodnes robí skôr Vladimír Mečiar so svojím “ľudovým” HZDS, ktoré sa natlačilo do historicky tradičných voličských regiónov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Druhý historický zmätok, z hľadiska KDH nemenší, v hlavách dobromyseľných voličov však urobila SNS, ktorá, doteraz nevedno z akých príčin, sa prihlásila ku strane, ktorej autentickí členovia a Martin Rázus obzvlášť, sa isto dodnes v hrobe obracajú, keď vidia, kto tvorí ikony strany založenej na luteránskej tradícii inteligentných národniarov.
Keď sme už pri spisovateľovi a politikovi, evanjelickom farárovi Martinovi Rázusovi, ktorý akosi naším novým národniarom vypadol z pamäti, čo pri ich vzdelaní nie je čudné, bolo by im vari treba pripomenúť, že to bol v SNS on, ktorý sformuloval požiadavky slovenskej autonómie nepochybne precíznejšie a presvedčivejšie a ak by čosi o dejinách svojej strany vedeli, isto by ho spolu s ďalšími inkorporovali do zákona o zaslúžilcoch o štát, ale to by sme od nich chceli priveľa!
Pravdaže, pchať nestrávenú, nespracovanú, nepoznanú minulosť do hláv naivných rodákov je pekných pár rokov obľúbená ideologická zábavka slovenských politikov všetkých strán, ale najmä tých, ktorí nemajú reálnu agendu, z ktorej by sa ich voličom predsa len zlepšil pozemský život. Keby totiž poznali históriu, vedeli by aj o tom Hlinkovi, Rázusovi, Tisovi, Clementisovi, Hodžovi či Husákovi čosi viac ako pár prihlúplych floskúl.
Lebo naši politici v drvivej väčšine nevedia o minulosti nič, nepamätajú si ani školskú látku, čosi si prispôsobujú z mýtov večne platných, nič nevedia ani o svojich predchodcoch, ani o minulosti strán, ktorých sú vraj pokračovateľmi.
Iba z takéhoto gulášu, ktorý sa v ich hlavách varí, vznikajú mezaliancie Hlinku s Clementisom, veď všetci boli Slováci. Len z takýchto mezaliancií môže vzniknúť jednota pri hlasovaní o zásluhách Andreja Hlinku o štát či o nedotknuteľnosti tzv. Benešových dekrétov. (Medzi nami, všimol si niekto takú príznačnú maličkosť, že za “lex Hlinka” hlasoval okrem všetkých slovenských strán ako jediný z SMK autonomista Duray?!)
Jednotne hlasovali slovenské strany nielen v prípade Hlinku, ale aj nedotknuteľnosti tzv. Benešových dekrétov. Ani pri hlasovaní o Ústave, a to už je zákon zákonov, nebolo toľkej jednoty. Ale aj v maďarskom parlamente sa zjednotili nezjednotiteľní, všetky strany – na obranu ohrozeného národa (dokonca, žiaľ, aj inak vždy triezvi a skeptickí liberáli!).
Minulosť, deformovaná, nestrávená, nespracovaná spája dezorientovaných a neinformovaných politikov osobitne tuho. A prenáša toto beznádejné spojenie na voličov, na ten ľud, ktorý by si isto na začiatku 21. storočia zaslúžil najmä lepší život, a nie primitívne národné ohlupovanie. Na oboch brehoch Dunaja!
Maďarský zahraničný výbor zrušil pozvanie pre slovenských partnerov, na ktorom sa mohli práve tieto témy po prvý raz začať vážne rozoberať. Maďarský prezident má dokonca dojem, že Maďari dostali od slovenského parlamentu facku, keď SMK podávala údajne ruku zmierenia, ibaže všetko je trochu inak.
Chýbajú štátnici – v Maďarsku i u nás. A na politikov, opakujem, nie je spoľahnutie. Ale, bohužiaľ, ani na intelektuálov. Je to smutné, ale skutočné a nepovzbudivé. Aj preto majú veľa práce kopáči zákopov. Hoci, aj to je vlastne práca – sizyfovská. Kopú, kopú, ale tzv. Benešove dekréty sa zrušiť nedajú, patria do dejín, hoci nie najhrdinskejších, individuálne odškodnenie je nereálne a kolektívna vina nejestvuje. Tak, o čo ide?
Ale inak sme spojenci. Ako v tej historke o americkom a maďarskom diplomatovi.