Mentálnu poruchu, ktorá veľmi často korení v nejakej nerealizovanej osobnej ambícii, zvykne individuálna psychoterapia evidovať ako neukončenú záležitosť.
Keďže vytúžený cieľ je pre subjekt roky alebo aj desaťročia nedosiahnuteľný, pričom nedisponuje ani potrebnou skromnosťou na to, aby sa ho vzdal, neukončená záležitosť ho núti neprestajne niečo dokazovať. Tento cieľ je preňho zmyslom života, posväcujúcim aj tie najnerozumnejšie, najabsurdnejšie prostriedky. Medicínski odborníci na neukončené záležitosti vedia, že v podobných prípadoch sa subjekt pred duševnými konfliktmi, vznikajúcimi v dôsledku pocitu neschopnosti, môže uzavrieť do sebaklamu, intrigovania či martýrskeho radikalizmu. Uzavretosť v ňom, prirodzene, neprehlbuje otvorenosť a integráciu, ktorej predpokladom je sebakritická triezvosť, ale naopak – dezintegračné formy správania.
Neukončená záležitosť Miklósa Duraya už takmer dve desaťročia zaťažuje Slovensko aj Maďarsko. Jeho jednostranne maďarské postoje ho síce marginalizovali už svojho času v kruhu chartistov, ako československý disident maďarskej národnosti sa mohol cítiť dokonca ako vodca. Do istej miery ním aj bol, aspoň medzi hŕstkou maďarských disidentov na Slovensku. Hoci dnes už vieme, že jeho úzky obzor a národný fanatizmus znemožnili dohodu Maďarov na Slovensku s českými a slovenskými demokratmi dokonca aj vo vtedajších disidentských kruhoch. Jeho odpor proti komunistickej diktatúre je však z historického hľadiska nespochybniteľný.
Ani po roku 1989 sa nemohol stať vodcom Maďarov na Slovensku, hoci si myslel, že v záujme svojho cieľa využije prostriedok – maďarskú národnú ideológiu – dostatočne duchovný na to, aby ho vyniesol na vodcovský post. Spolu so sedmohradským biskupom reformovanej cirkvi Lászlóom TŚkésom ho síce vyzdvihol, ale len na post symbolického vodcu Maďarov za hranicami, aj to len pre Maďarsko, najprv pod vedením Antallovho Maďarského demokratického fóra, potom Orbánovho Fideszu. Zhodnotiť, do akej miery môže neukončená záležitosť Miklósa Duraya za rozkol v dnešnom Maďarsku, nie je jednoduchá úloha, ale raz sa jej bude treba hlbšie venovať.
Začať však treba doma. Tým viac, že za osobnými spormi, ktoré verejne prepukli po zvolení nového predsedu Strany maďarskej koalície, je v skutočnosti stret dvoch politických koncepcií, dvoch hodnotových svetov. Ešte pripomeniem, že liberálna Maďarská nezávislá iniciatíva, ktorá vznikla v novembri 1989 v Šali, bola od vzniku Československa prvou maďarskou stranou na Slovensku, ktorá nepristupovala k českej a slovenskej politickej elite ako k jednotnému protimaďarskému bloku. Historicky druhou bola Strana maďarskej koalície vedená Bélom Bugárom, ktorá v roku 1998 takisto opustila tento anachronický politický koncept. Durayovci – ktorí vtedy s tým intenzívne súhlasili, pravda, tí alibistickejší iba mlčky – ho dnes zato obviňujú z nedostatočného záujmu o ochranu maďarstva. Vďaka tejto zmene paradigmy jasne vidieť podstatný rozdiel medzi bugárovskou a durayovskou politickou koncepciou.
Bugárovská koncepcia ale vychádza z toho, že žiť musíme tu na Slovensku. Že treba dosiahnuť rad – aj neľahkých – dohôd aj s tými slovenskými politickými elitami, ktoré sa k maďarskej otázke stavajú empaticky, pretože podstatné nie sú pekné slová, ale hľadanie toho, čo má v danom priestore opodstatnenosť a zmysel. A, samozrejme, v dialógu. Energické uplatňovanie ekonomických, ľudskoprávnych, vzdelávacích a kultúrnych hodnôt je v opozícii proti konštrukcii identity, ktorá vládne od Trianonu – v nej občianske vedomie Maďarov na Slovensku neodráža vedomý a empatický vzťah, iba jeho povinnú, formálnu podobu. Aj keď za tento konštrukt nenesú zodpovednosť iba Maďari. Bugárovská koncepcia sa usiluje o symbiózu maďarskej národnej a slovenskej občianskej identity. Je to ťažká, ale jediná schodná cesta.
Durayovská politická koncepcia zľahčuje váhu a rolu občianskeho vedomia. Nechce viesť so slovenskou politickou elitou dialóg. Durayove prejavy a články nám chcú sugerovať, že sme predovšetkým Maďari a všetky naše ostatné spoločenské identity sú druhoradé alebo nepodstatné. Jeho hlavnou zbraňou je politika maďarskosti bez konca; v slovenskom parlamente ju síce nikdy žiadnym koncepčným vystúpením neuplatnil, zato vďaka najmä spomenutým politickým stranám v Maďarsku z nej cez maďarskú legislatívu už neraz vystrelil.
Zo svojich zakonzervovaných, historicky už anachronických krívd si Miklós Duray takýmto spôsobom vyrába morálny kapitál, ktorý má upevňovať jeho nimbus jediného martýra maďarskej veci na Slovensku. Jeho k dnešnému dňu už ritualizovanú legitimitu neustále potvrdzujú niektorí maďarskí historici v Maďarsku aj na Slovensku, médiá a aj rôzne vyznamenania – vrátane tých najvyšších, Veľkého kríža Radu Maďarskej republiky, ktorý mu udelili za obrovských ovácií vo veľkej zasadacej sále maďarského parlamentu za vlády Viktora Orbána.
Tento typ kultu osobnosti má jediné základné posolstvo: kto nejde s nami, nie je pravý Maďar.
Na rozdiel od Bélu Bugára chce Miklós Duray vytvoriť pre Maďarov na Slovensku vlasť tam, kde na to niet nijakej šance. Prebudil k životu ideu jednotného maďarského politického národa, ktorá rozkvitala od druhej polovice 19. storočia a do značnej miery zapríčinila rozpad – vyberte si: Uhorska, historického Maďarska, resp. veľkého Maďarska. Aj toto je cesta, ibaže vedie do slepej uličky, kde sa zo snov nemožno zobudiť.
Likvidácia bugárovskej politickej koncepcie sa začala v roku 1998, keď durayovskej koncepcii zabezpečila mandát pre rokovania o otázkach národnej identity s maďarskou vládou. Samolikvidačný proces tejto politickej koncepcie pod vedením Pála Csákyho sa posilnil vtedy, keď sa tento Durayov mandát povýšil priamo na strategický. Existenciu Stálej maďarskej konferencie, inštitútu vytvoreného za vlády Orbánovho Fideszu, ktorý popri supervízii situácie maďarských menšín v susedných štátoch a distribúcii finančných prostriedkov pre ne má spĺňať funkciu politickej integrácie maďarského národa, možno takisto pripísať na konto Durayovej neukončenej záležitosti.
Vycítil, že keď už nemôže byť vodcom ani krajiny, ani strany, môže byť latentným vodcom inštitúcie, ktorej úlohou je garantovať politickú jednotu národa. Jeho národnospasiteľské slová v súvislosti s Benešovými dekrétmi, ktoré majú ešte pre mnohých lacnú príťažlivosť, že “v mene jednotlivcov sa nijaká politická strana nemôže zriecť odškodnenia náležiaceho jednotlivcom”, popierajú historickú realitu tou istou metódou, ktorú používa aj pri svojich politických pokusoch o záchranu národa. Metódu zavádzania.
Na ilustrovanie tejto skutočnosti si dovoľujem uviesť, že bezmála rok pred prijatím Benešových dekrétov, na jar 1944, z mojej rodnej Dunajskej Stredy, patriacej vtedy k Maďarsku, odvliekli viac ako tritisíc maďarských Židov. Väčšina obyvateľstva – maďarskí občania – sa okamžite vrhla na hnuteľný a nehnuteľný majetok odvlečených ako na oprávnenú korisť. Z lágrov sa ich vrátilo len asi päťsto, no ani ich, ani rodinných príslušníkov tých, čo zahynuli v plynových komorách, dodnes Maďarsko individuálne neodškodnilo. Štát oficiálne vyjadril ľútosť, došlo aj na symbolické odškodnenie. Nielen v Maďarsku. K individuálnemu odškodneniu, až na pár symbolických prípadov, nedošlo. Po niekoľkých rokoch mučivého zvažovania židovské politické elity uznali absurdnosť individuálneho odškodnenia.
To všetko je dnes, pravdaže, zdanlivo vedľajšie. Oveľa podstatnejšie je, že sme odsúdení ešte roky sa zabávať na absurditách, ktorých pôvod je v neukončenej osobnej záležitosti Miklósa Duraya. Najnovšiu verziu tejto absurdity si môžeme prečítať v texte Základy strategického programu Strany maďarskej koalície. Ak si namiesto Krista predstavíme Alaha, mohli by sme nasledujúci citát pokladať hoci aj za výrok fanatického islamského teroristu, a nie za to, čím je, teda za neoficiálny dokument maďarskej strany na Slovensku, ktorá samu seba označuje za demokratickú: “Ten, kto uvedomele verí v Krista, a pritom je proti autonómii, je len sluhom, ktorý líže kostolné schody.”
K dikcii tejto vety niet čo dodať, hoci vzkriesenie pojmu sluha v politickom slovníku strany, pre ktorú idea ľudských práv je priamo vlajkovou loďou, je len ďalším dôkazom toho, že tá loď už uviazla na plytčine. Väčšina cestujúcich si to však ešte nevšimla.