Aby bolo jasné, z akého osobného hľadiska píšem, čo píšem, odcitujem na úvod dve spomienky pri pohľade do rodinného albumu s vyblednutými čiernobielymi fotografiami.
1. Moja stará mama z otcovej strany, dcéra evanjelického farára, narodená v roku 1881 v Nemeckej Ľupči, osoba mierna, láskavá a tolerantná, spomínajúc na pobyt v internáte uhorskej dievčenskej školy s trpkosťou vravievala o trestoch trstenicou, len čo bola prichytená, že so svojimi spolužiačkami prehovorila po slovensky.
2. Moja najbližšia rodina – svokor, český evanjelik a jeho žena slovenská evanjelička – boli aj s dvoma dcérami vyhnaní z domu i pekárne v Rimavskej Sobote pod bajonetmi maďarských vojakov v roku 1938; vysťahovali sa – odvážajúc si na vozíku svojich povolených sedem slivák – do Banskej Bystrice a vrátili sa späť do Gemera až po oslobodení.
3. Pražská sestra a švagor mojej židovskej babičky z maminej strany boli splynovaní nemeckými nacistami v koncentračnom tábore.
Napriek tomu som presvedčený, že princíp kolektívnej viny (a nielen Maďarov či Nemcov) je čosi neprijateľné, nehumánne a obludné. Na rozdiel od prísneho potrestania konkrétnych vinníkov. Iné je brutálne a “plošné” povojnové vyhnanie státisícov Maďarov a Nemcov z Československa a iný je Norimberský proces s nacistickými vojnovými zločincami.
Od mladosti milujem nemé grotesky. Vyrastal som s nimi v legendárnom bratislavskom kine Čas v suteréne dnes už neexistujúceho hotela Palace. Chaplin, Frigo, Lupino, Laurel a Hardy – idoly môjho detstva. Jedna z nezabudnuteľných grotesiek Laurela a Hardyho bola vystavaná na jednoducho geniálnom princípe “vzájomného ničenia”. Najprv Laurel Hardymu pošliapal klobúk, potom Hardy Laurelovi odtrhol golier, nato Laurel Hardymu zlikvidoval kravatu a tak ďalej, až kým obaja znivočení a pokorení nestáli proti sebe, zadychčaní a zúbožení v pokrkvaných spodkoch. Na jednej strane to bol klasický klaunský výstup, smiešny a perfektne vygradovaný; na druhej strane to bolo čosi beznádejne idiotské a potupné. Keďže však išlo o grotesku, neskončilo sa to vzájomným vraždením. Zato princíp “oko za oko, zub za zub”, eskalácia nenávisti “ad libitum” sa tu zhmotnili v čírej absurdnej podobe.
Nemôžem na grotesku Laurela a Hardyho nemyslieť, keď sledujem súčasnú eskaláciu slovensko-maďarských – alebo keď chcete maďarsko-slovenských vzájomných vzťahov. Na jednej strane Slovenská pospolitosť v uniformách nápadne podobných Hlinkovej garde, na druhej Maďarská garda v uniformách takmer navlas podobných fašistickým Šípovým krížom; na jednej strane maďarskí pravicoví extrémisti protestujúci pred slovenskou ambasádou v Budapešti proti “slovenským fašistom”, na druhej slovenskí futbaloví “fanúšikovia” s protimaďarskými transparentmi na štadióne a hneď vice versa maďarskí “fanúšikovia” s transparentmi protislovenskými; na jednej strane kontroverzná návšteva prezidenta Sólyoma v Komárne, na druhej neprimeraná reakcia premiéra Fica; a nie v poslednom rade vzájomné “kopance do zadku” predsedov parlamentných politických strán Slotu a Orbána.
Ale tak ako Laurel potreboval Hardyho, tak potrebuje Orbán Slotu a Slota Orbána – v tom sú si nápadne podobní. A tak ako Laurel s Hardym mali spoločný záujem – vytvoriť trápne smutnú a veselo absurdnú grotesku, tak majú spoločné záujmy i postoje nacionalisticky extrémne a s fašizmom koketujúce zoskupenia. Obom sa vo vnútropolitickom boji hodí eskalácia vzájomných slovensko-maďarských vzťahov: získava im čoraz väčšiu popularitu v suterénoch voličskej verejnosti. Obe sa bránia vyrovnaniu s vlastnou minulosťou, vychádzajú v ústrety alibistickému vnímania osudu svojich národov ako nevinných obetí “historických nepriateľov”. Obe odmietajú akúkoľvek zmluvu o zmierení a akékoľvek vzájomné ospravedlnenie za zločiny (na rozdiel od povojnového vyrovnania francúzsko-nemeckého či česko-nemeckej deklarácie o zmierení a vytvorenia Česko-nemeckého fondu). Obe hovoria iba o vine druhých a nie sú ochotné priznať si vlastné viny. Obe odmietajú ospravedlnenie za zločiny – považovali by ho za dôkaz viny – sú však, samozrejme, horlivými zástancami kolektívnej viny!
Paradoxné je, že obe extrémistické skupiny – Slovenská pospolitosť i Maďarská garda – sú zaregistrované ako občianske združenia a hoci výrazne ovplyvňujú domácu i zahraničnú politiku, nepôsobia oficiálne ako politické strany. Zato nacionalistické parlamentné strany na oboch stranách hraníc tie obskúrne “občianske združenia” výdatne potrebujú. K bežnému folklóru potom patrí ich averzia voči Rómom, židom, homosexuálom, lesbičkám, ekológom; ako aj neskrývané sympatie skinhedov a spoločná nevraživosť voči Európskej únii.
Napokon sa tieto nezmieriteľne antagonistické, vzájomne však také blízke a príbuzné skupiny hodia vládnucim politickým reprezentáciám: poukazovaním na extrémizmus druhej strany odvádzajú pozornosť od vlastného extrémizmu.
A právne nepostihnuteľné drobné rozdiely v detailoch čiernych uniforiem, nápadne podobných uniformám fašistických strán, vyvolávajú vo verejnosti psychologický efekt: obavy a strach pred recidívou najbrutálnejšej genocídy a najtemnejšej etapy v európskych dejinách 20. storočia. To všetko sa deje pod demokratickou “prikrývkou” Európskej únie, ktorá je pre nás – a dúfam, že oprávnene – zárukou slobody, rovnosti a úcty k blížnym.
Hľadiac do rodinného albumu však pred sebou vidím nielen obraz vzájomne groteskne poničených, ale milých klaunov Laurela a Hardyho, lež aj obraz vzájomne sa požierajúcich dravých rýb: jedna šťuka drží v papuli druhú, len o čosi menšiu šťuku, ktorej hlava uviazla v pažeráku tej väčšej, a keďže šťuka má zuby uspôsobené len na prehĺtanie a nie na vyvrátenie koristi, obe šťuky zdochnú udusením.