Foto: Jerome Sessini
V prvej chvíli som to chcel vzdať. Čo už napíšem o pláži? Dávno som na nej nebol. Ale veď nemusím písať o sebe. Zrazu som si uvedomil, že ak to má vyjsť v auguste, poznám jeden augustový príbeh: Jevgenij Jevtušenko na čiernomorskej pláži v Koktebeli.
Najprv však odcitujem, čo o tom porozprával sám Jevgenij Jevtušenko do diktafónu môjmu priateľovi Milanovi Tokárovi.
“V druhej polovici augusta 1968 som trávil so ženou dovolenku v Koktebeli.
Večer 20. augusta sme (Aksionov, Balter, Gladilin a ja) oslavovali Aksionovove narodeniny. Všetky naše rozhovory sa týkali Československa. Lámali sme si hlavu, aký môže byť ďalší vývin. Ako najortodoxnejší socialista som ustavične opakoval, že vojenský zásah je vylúčený. Aksionov predpovedal, že ta pošleme naše tanky. Balter poznamenal, že kým hovoríme, naše tanky sú už možno tam.
Ráno 21. augusta Aksionov prišiel ku mne. Po včerajšku nás boleli hlavy, nuž sme sa pobrali na pivo. Na ulici sme stretli ukrajinského spisovateľa Šeremeta s tranzistorákom.
– Počuli ste, chlapci? Naše tanky sú v Československu! Toľké roky sme ich kŕmili, a oni… Už dávno bolo načase urobiť to!
V hrôze sme počúvali jeho rádio. Obaja sme stratili reč.
V jedálni sme si kúpili vodku (vtedy ju tam ešte predávali), naliali sme si ju do pollitrov. Bola horúčava, mlčali sme ako zarezaní a pili sme vodku. Aksionov sa rýchlo pripil. Po chvíli sme sa obaja rozplakali. Pili sme vodku a plakali sme. Ľudia v šóre s údivom pozerali na nás. Aksionova to onedlho rozčúlilo. Podišiel k ľuďom a zreval:
– Viete, čo sa stalo?
Mlčanie.
– Naše tanky vošli do Prahy!
Mlčanie.
– Ste úbohí otroci. Zajtra začnú zatvárať vás!
Viedol som ho domov, cestou vystrájal, vrhal sa na ľudí. Uložil som ho spať. Počúval som rozhlas. Podarilo sa mi naladiť Prahu. Zrazu sa ozval Zikmundoiv hlas:
– Žeňa Jevtušenko, počúvaj ma… Žeňa, pomôž nám, vyjadri sa…
Hlas sa odmlčal.
Šiel som za vtedajšou ženou Gaľou.
– Idem poslať telegram vláde.
– Vieš, čo z toho môže byť?
– Viem.
– Nuž choď, ak ťa zabasnú, pôjdem sedieť aj ja…
Poslal som z pošty dva telegramy – veľvyslanectvu ČSSR v Moskve o podpore a
solidarite, Brežnevovi protest. Dievčina za oblôčikom len vzdychala:
– Ach, čo sa to len deje, čo sa deje…
A telegramy prijala a odoslala.
Aksionov mi doma vyčítal:
– Načo si im poslal telegram? Prečo si sa ponížil rozhovorom s tými ľuďmi?
Namietol som:
– Urobil som to z egoizmu. Chcem sa cítiť ako človek.
Na druhý deň prišla uplakaná dievčina z pošty, že ju vyhnali z roboty, lebo prijala moje telegramy. Odišiel som do Feodosie, šiel som na KGB a žiadal som, aby ma prijal náčelník. Nechali ma štyri hodiny čakať. Keď som pohrozil, že ak ma neprijme, odletím do Moskvy a usporiadam tlačovku, prijal ma a obvinil ma, že dievča pre mňa prepustili. Vyhrážal som sa mu všetkým možným. Na druhý deň dievčina pracovala.
Dvadsiateho tretieho augusta som napísal báseň Tanky idú po Prahe. U nás nikdy nevyšla, recitoval som ju ikskrát priateľom, na rôznych vystúpeniach a koncertoch…
Vyšla v anglickom preklade – bez štyroch veršov (o Manilovovi, Nozdriovovi a človeku v puzdre). Potom nám odmietli predĺžiť pobyt v Koktebeli. Vrátili sme sa do Moskvy, sedeli sme doma a pálili sme niektoré knihy, časopisy a papiere – čakali sme domovú prehliadku. Nič také sa nestalo…
Toto Jevtušenkovo rozprávanie bolo zaznamenané počas jeho pražskej návštevy 4. apríla 1989 v pivárni U dvou koček. Piateho apríla mal prísť aj do Bratislavy, ale cestu mu prekazil obličkový záchvat. Prišlo aspoň jeho rozprávanie – Milan Tokár mal Jevtušenkov súhlas (“robte si s tým čo chcete”), nuž mi ho, prepísané z diktafónu, poslal a ja som ho predniesol na konferencii Slovenských pohľadov 16. mája 1989. Dodal som k nemu: “A keď poznáme toto rozprávanie, patrí sa, aby sme poznali aj báseň, začínajúcu sa v ruštine takto:
Tanki idut po Prage / v zakatnoj krovi rassveta. / Tanki idut po pravde, / kotoraja ne gazeta. Ale ja vám ju radšej prečítam celú, vo svojom preklade: Hľa, tanky idú po Prahe / krvavé ráno černie práve. / Hľa, tanky idú po pravde / nie novinovej, ale pravej. // Hľa, tanky idú po nadšení, / čo vykročilo z tupej schémy. / Hľa, tanky idú po vojakoch, / sediacich vo vnútri tých tankov. // Bože môj, ako sa mi hnusia! / Bože môj, aký pád, zas nový! / Tanky – po tele Jána Husa, / po Petöfim aj Puškinovi. // Hľa, korbáč motorizovaný / kto právo mal ním ťať tak ostro? / Naivný Manilov – už v dlani / hrdielce tvoje zovrel Nozdriov. // Chrapúnstvo korene má v strachu. / Pogromistické chriapy – tu ste! / Nič, len strach – zmiešanina prachu / Nozdriova a človeka v puzdre. // Svedomie, česť ste pošliapali! / Tak ako netvor nenažraný / to strach sa v puzdrách tankov valí / a pancier chrapúnstva ho chráni. // Aj po kryptách, aj po tých v lone, / čo ešte narodia sa asi / ružence úradníckych sponiek / zmenené na tankové pásy. // Som nepriateľom Ruska vari? / Vari som v detstve nebol šťastný, / pchajúc nos v usoplenej tvári / do milovaných tankov vlasti? // Ako žiť, keď mi vieru berú, / keď ako hoblíky tam v Prahe / tanky idú aj cez tú vieru, / že sú to ony. V detstve drahé. // Kým nie som na poslednom súde, / obrátiť sa chcem na potomstvo, / bez ohľadu, čo so mnou bude, / s jedinou jednou svojou prosbou. // Nech bez náreku, s úctou k pravde, / dajú mi na hrob nápis taký: / Tu leží ruský básnik. V Prahe zadlávili ho ruské tanky. / 23. augusta 1968. Koktebeľ. // Pusť nado mnoj bez rydanij / prosto napišut po pravde: Russkij pisateľ. Razdavlen russkimi tankami v Prage.”
Slovenské pohľady publikovali všetko, čo odznelo na ich májovej konferencii 1989 s výnimkou môjho vystúpenia – situácia u nás na to vtedy ešte nedozrela. Tušil som, že sa čosi také stane, a tak som hneď po konferencii sadol do auta a previezol som rukopis svojho vystúpenia do Budapešti – vyšlo v najbližšom, 12. čísle časopisu Hitel (7. júna 1989) pod názvom Gondolatok egy tabu-témára. A ako súčasť toho textu vyšla aj zo slovenského prebásnenia do maďarčiny prebásnená Jevtušenkova báseň Tankok a Prágai utcán. Takýmto zvláštnym spôsobom bola po dvadsiatich rokoch po prvý raz publikovaná na území, ktoré ovládala básnikova vlasť.
Odvtedy ubehlo osemnásť rokov a stalo sa toho veľa.
Medziiným aj to, že Jevgenij Jevtušenko – ako predseda poroty festivalu Art film – pre dvoma rokmi konečne (po prvý raz v živote) navštívil aj Slovensko a báseň Tanky idú po Prahe mohla – v ruštine, slovenčine aj maďarčine – zaznieť na našom spoločnom vystúpení na Hviezdoslavovom námestí.
Pri tej príležitosti poskytol Jevgenij Jevtušenko aj niekoľko rozhovorov, z ktorých sme sa dozvedeli, že za komunizmu neprotestoval iba proti tankom v Prahe, protestoval napríklad aj proti znovuzadržaniu Alexandra Solženicyna – a to tak, že zatelefonoval ministrovi vnútra Andropovovi: “Ak opäť posadíte tohto spisovateľa do väzenia, dávam vám slovo, že som pripravený umrieť na barikádach.”
Našim novinárom to nešlo do hlavy.
“To bolo také jednoduché zavolať šéfovi KGB?” pýtali sa Jevgenija Jevtušenka v časopise .týždeň.
Jevgenij Jevtušenko sa pokúsil vysvetliť im to: “Dobyl som sa tam svojimi veršami, lebo som básnik. Zavolal som na sekretariát a povedal som: Básnik Jevtušenko. Všetko. Básnikov sa báli.”
Kto však vie, či také vysvetlenie každého uspokojí.
Svet má o ruskej tradícii svoju vžitú predstavu. Tam, kde bolo toľko skvelých básnikov zabitých v súboji či inak, cudzou rukou alebo vlastnou, je živý básnik vždy tak trochu v podozrení – čo si to za básnika, keď ešte žiješ? Dokonca vravíš, že si riskoval, a predsa si ostal nažive?
Každý živý ruský básnik o tomto podozrení vie a každý tým, že je nažive, ustavične trpí. Ako ten hrdina Vysockého Balady o padlom letcovi, ktorý hovorí: “Padlí, pred vami vlastne navždy vinný sa cítim.” A keď sa už dopúšťa tej chyby, že ešte žije, žije ruský básnik aspoň zúfalo a je mu zaživa nekonečne clivo. I Jevgenij Jevtušenko žije tak, aby mu mohlo byť clivo.
Sergejovi Jeseninovi stačilo na clivotu za ruskou dedinou to, že žil v krčmovej Moskve. Jevgenij Jevtušenko na to, aby mu mohlo byť clivo za Moskvou, musí dnes žiť až v Amerike.
A tak sa uzatvára kruh a príbeh, ktorý sa začal na čiernomorskej pláži v Koktebeli, môžeme znova skončiť na pláži. Lenže na nejakej oveľa vzdialenejšej pláži. Až na pláži kdesi pri Atlantickom alebo Tichom oceáne, kde Jevgenij Jevtušenko možno práve v tejto chvíli leží a premýšľa, čia je to chyba, keď všetko, do čoho išiel, vyzerá dnes také ľahké.