Na bratov Kaczynských väčšina ľudí nadáva. Že sú maličkí, tuční, smiešni, nezabúdajúci, hnevliví, že sa nikdy neusmievajú, pomáhajú si klebetami, sú protieurópski, protinemeckí, zakomplexovaní, prázdni, neovládajú jazyky, sú starými mládencami, že aj po päťdesiatke sú závislí od matky, že sú malicherní, malodušní, že majú kocúra, že nemajú psa, že sú najhoršími politikmi v dejinách slobodného Poľska, nepochybne vedú krajinu do záhuby a tak ďalej, a tak ďalej. Možno je to všetko pravda. Ale aj tak sa mi páči teátro, ktorým nás dvojčatá futrujú. A ešte pred zrakmi celého sveta, dá sa povedať, úplne bezostyšne, odkrývajú drámu a komédiu poľskosti, ktoré […]

Občas chodievam na Slovensko po klobásu. Na hraničný priechod v Becherove to mám asi pätnásť kilometrov, potom deväť do Zborova a ešte deväť do Bardejova. V Bardejove mám najbližší naozajstný supermarket. V Poľsku by som do najbližšieho supermarketu cestoval najmenej šesťdesiat kilometrov. V Poľsku zvyčajne unikám pred supermarketmi ako pred ohňom, pretože sa ich bojím. Zato ma z nejakých nejasných príčin priťahuje bardejovská Hypernova a bardejovská Billa. Ak máme hostí, chodievam tam po červenú, pálivú paprikovú klobásu, údenú slaninu. A frankovku z Malých Karpát z okolia Modry. Je možné, že to víno nie je až také úžasné, ale k jedlu, […]

Milujem Soči. Je to naša subtropická pevnosť. Odkedy sú krymské subtrópy ukrajinské, je to v celej krajine jediné miesto, ktoré úspešne bojuje s ruskými mrazmi. V Moskve je v zime za oknom mínus dvadsať, a v Soči plus dvadsať. Človek by najradšej nechal všetko tak a odcestoval za eukalyptami a palmami. Keby nie boľševickej revolúcie, dávno by zo Soči, už bolo Miami, ale zatiaľ je v Soči pripomínajúcom zo všetkého najviac pobrežné štvrte Bombaja, všetko pomiešané: chudoba a turizmus, vetché činžiaky, bary, šašliky na nábreží, reštaurácie s hlasnou hudbou, nové hotely a staré sovietske ozdravovne. Soči už stratilo prepych vládnych […]

Zomrel Richard Rorty (4. október 1931 – 8. jún 2007). Richard Rorty bol najvýraznejším predstaviteľom toho druhu filozofov, o ktorých sa Deleuze s Guatarim pohŕdavo vyjadrili, že sú to iba priatelia, nie mudrci. Bol stelesnením filozofie, rozšírenej v západných demokraciách, kde filozofia prichádza s ponukou príjemnej či bojovej výmeny presvedčení pri obede s pánom Rortym. Na rozdiel týchto francúzskych filozofov nepovažoval Richard Rorty filozofiu za druh poznania, ale za spôsob rozprávania. Podľa neho by filozofia mala, berúc do úvahy súčasný stav vedy, politiky a umenia, ovplyvňovať spôsob, akým ľudia o svete rozmýšľajú a ako o ňom hovoria. Domnieval sa, že […]

Ak za mnou príde žena s otázkou: – Am I sexy? – bez rozmýšľania jej poviem „áno“. Jednoducho, tak som vychovaný. Nech sa necíti zle. Ale v okamihu, keď jej poviem „áno“, strácam záujem. Ba čo viac, začne ma odpudzovať. Nie, iste, môžem sa s ňou vyspať, ale len tak, bez veľkého nadšenia. Ženy, ktoré sa mi páčia, nekladú takú otázku. Tá otázka sa kladie v troch prípadoch. Kladie ju mladá hlupaňa, ktorá si prvýkrát v živote namaľovala pery krikľavým rúžom s leskom a pritom ním trošku ogebrila prsty. Alebo –je to otázka prostitútky, keď sa objaví v dverách bordelu nasvietená červeným svetlom. Keď sa už odtrhla od […]

Stereotyp – štát, podpor kultúru! – nám zostal v hlavách dodnes. Podpora kultúry si ale žiada osvietenejších kapitalistov. Keď sa komunizmus na sklonku roku 1989 už celkom reálne rozpadal, za kapitalizmus boli u nás iba tri percentá opýtaných. Za socializmus, hoci isto nejaký vylepšený, bolo viac ako sedemdesiat percent našich rodákov, ktorí sa zjavne nechceli rozlúčiť s niektorými jeho vymoženosťami. Ale isto nemali na mysli ani to, že by sa s touto už nenávratnou minulosťou mali voľajako vyrovnávať či nebodaj rovno vyrovnať, netušili, že rozlúčka s ňou je už vskutku na dosah. Do týchto čias sa narodili a mali celkom prirodzený záujem prežiť. A keď prežiť, […]

Po  hrozných skúškach storočia, ktoré máme za sebou, nám nakoniec bolo dožičené stať sa svedkami nečakaného a radostného obratu: mám na mysli nekrvavý rozpad sovietskej ríše, tú zlomovú, ťažko uchopiteľnú udalosť, ktorá sa odohrala podľa vlastných zákonov, tak ako sa odohrávajú veľké živelné prírodné udalosti, akým sa zvykneme prizerať s úžasom či hrôzou bez toho, aby sme ich mohli ovplyvniť. Keď sa potom celá tá veľká pevnosť s dunením zrútila, všade sa rozhoreli radostné ohne a začala sa bezstarostná oslava. Až keď doznela prvá eufória, začali sme myslieť na dedičstvo, hroznú pozostalosť toho odumretého giganta a z tej stiesnenej atmosféry sa odrazu vynorila európska myšlienka. Presnejšie […]

Ach, aké jednoduché je byť morálny, keď je človek zdravý! To bola moja prvá myšlienka, keď som počula o tom holandskom programe a pobúrení, ktoré vyvolal zápas na život a na smrť o jedinú obličku. Aké strašne jednoduché je povedať: Je potupné musieť bojovať o život, je to zlé, urobiť z toho televízny program, to sa nesmie, a ja by som sa nikdy na nič také nedala! Keď mi začali zlyhávať obličky, mala som tridsaťjeden rokov, mala som malé dieťa a žila som v Juhoslávii. Vtedy, roku 1980, mohol ísť na dialýzu len jeden z piatich pacientov. Ostatní štyria zomreli. Prístrojov na dialýzu bolo málo, a človek sa mohol považovať za […]

Rusko je odtrhnutá kryha. Pláva si, kam chce. Vo vzácnych liberálnych časoch svojej histórie sa sunula smerom k západnej civilizácii a hovorila si európska kryha, aj keď k európskemu brehu nikdy nedoplávala. Teraz ju však ženú iné vetry, a ona tieto studené vetry pozná lepšie, sú jej zrozumiteľnejšie – nesie sa na otvorený oceán, kde si bude žiť podľa vlastných zákonov a nezákonností. Na tejto kryhe odjakživa existovalo medzi ľudom a mocou zvláštne spojenie aj zvláštny odpor. To isté pozorujeme aj dnes. Veľké množstvo ruského obyvateľstva víta studené vetry, považuje ich za zdravý prírodný jav, a niektorí túžia po ešte silnejších mrazoch. Ale paralelne s tým, napriek všetkej […]

Dunaj plynie proti prúdu času. Jeho vody sa prelievajú zo súčasnosti do minulosti, valia sa od toho, čo práve je, k tomu, čo kedysi bolo. Čím je dlhší, tým je starší. V jeho ústí žijú tisícročné sumce a kŕdle kormoránov, ktoré pripomínajú lietajúce jaštery. Tu sa hromadí bahno z celej strednej Európy. Dobytok a svine z Murighiolu sa pasú bez dozoru. Za súmraku sa odoberú do ohrád spletených z tŕstia. V Caraormanu nechal Nicolae Ceausescu vybudovať zariadenie, ktoré malo slúžiť na ťažbu zlata z vôd Dunaja. Za rok hrsť zlatého prachu. Monštruózne stroje uprostred ľudoprázdnej piesočnej krajiny pomaly hrdzavejú. Nikdy […]