Ach, aké jednoduché je byť morálny, keď je človek zdravý! To bola moja prvá myšlienka, keď som počula o tom holandskom programe a pobúrení, ktoré vyvolal zápas na život a na smrť o jedinú obličku. Aké strašne jednoduché je povedať: Je potupné musieť bojovať o život, je to zlé, urobiť z toho televízny program, to sa nesmie, a ja by som sa nikdy na nič také nedala!
Keď mi začali zlyhávať obličky, mala som tridsaťjeden rokov, mala som malé dieťa a žila som v Juhoslávii. Vtedy, roku 1980, mohol ísť na dialýzu len jeden z piatich pacientov. Ostatní štyria zomreli. Prístrojov na dialýzu bolo málo, a človek sa mohol považovať za šťastlivca, keď sa mu vôbec podarilo uchmatnúť si miesto, o transplantácii vôbec ani nehovoriac. Ešte si presne pamätám, aká som bola zúfalá, keď mi poprývkrát vyčistili krv. Mala som pocit, že som odsúdená na smrť, bez sudcu, bez poroty a bez toho, že by som spáchala nejaký zločin. Je ťažké vysvetľovať či opisovať pocity takéhoto človeka, hoci ako spisovateľka som sa o práve o to pokúšala, pred desiatimi rokmi v románe Príncíp túžba.
Poznala som ženu, ktorá spáchala samovraždu, pretože už neznášala dialýzu a nemala nádej na transplantáciu. Videla som umrieť muža na vedľajšej posteli, zomrel, pretože ho škrtli z čakacej listiny. Môj otec zomrel počas dialýzy, mal prislabé srdce na takú záťaž. Možno postačí, keď poviem, že v našej skupine bolo spolu štyridsaťdva ľudí. Len traja z nich ešte žijú – lebo nám trom ten orgán úspešne transplantovali. Moja priateľka darovala obličku pätnásťročnému synovi a potom sa musela dívať, ako ju jeho organizmus po týždni odmietol. Viem, že by urobila všetko možné, aby zachránila svojho syna – v krajnom prípade by sa zúčastnila aj takejto zvrhlej televíznej šou. Pokiaľ ide o mňa, ja vôbec nepochybujem o tom, že by som sa jej zúčastnila.
Ja som však mala šťastie, lebo po šiestich dialýzach mi v Bostone transplantovali obličku. Bola to oblička ženy, ktorá zomrela. O dvanásť rokov ju môj organizmus odmietol a potrebovala som novú. To som už žila vo Švédsku. Zdalo by sa, že Švédsko, vysoko rozvinutá západná krajina, má vynikajúcu zdravotnícku infraštruktúru, a môj problém sa bude dať vyriešiť raz dva. Zistila som však, že tu sa na obličku musí čakať štyri až päť rokov. P0 tom, čo som musela absolvovať už toľko dialýz, nebolo ľahké, začať s tým odznovu. No nemala som na výber. Tak som znášala ďalšie štyri roky dialýz vo Švédsku, a nič sa nedialo.
Ešte raz: bola by som sa v takejto situácii zúčastnila šou, ktorá mi dávala tridsatripercentnú nádej na obličku? Samozrejme, že áno. A čo neľudskosť, poníženie a všetky tieto veci? Áno, je to pravda, ale to je iná otázka. Keď človek leží v posteli pripútaný k stroju, ktorý mu cez dve veľké, veľmi veľké ihly vysáva a čistí krv, tak má inú perspektívu na otázky ako poníženie či mravná dilema. Je morálka luxus? Nie je. Ale to celé je oveľa komplikovanejšie.
Potom sa stalo čosi neobvyklé, skoro ako z nejakého hollywoodskeho filmu. V tej beznádeji, vyčerpaná zo švédskeho systému, v ktorom sa nič nehýbalo, tak ako kedysi v Juhoslávii, som sa dala zapísať do jedného amerického zoznamu, tento raz v Rhode Island Hospital v Providence.
Telefonát prišiel po roku. Neobyčajný telefonát: môj lekár mi povedal, že mám „altruistického, anonymného, živého darcu“. Ako? Niekto neznámy mi chce darovať obličku bez toho, aby ho o to niekto žiadal, alebo mu zaplatil? Nielen, že som to nečakala, vôbec som nevedela, že čosi také je možné. No nech už je to akokoľvek, je úlohou lekárov rozhodnúť o tom, kto smie z takéhoto skutku získať. Vtedy to ešte bola mimoriadna udalosť, v Spojených štátoch bolo 300 darcov.
Po úspešnej operácii som sa opýtala, či sa môžem s darcom zoznámiť. Do mojej izby vstúpila mladá, bledá blondína a predstavila sa: Christine Swenson, povedala len. Ošetrovateľka v domove pre seniorov, vydatá, dve deti. Ako sa máte správať, keď oproti vám sedí, a vy máte v tele jeho obličku? Ako sa poďakujete za taký dar? Nevedela som, čo mám povedať, a potom sa rozplakala. Zavalená pocitom vďačnosti k tej mladej, mne neznámej žene. Ale bola som aj zmätená. Christine nedostala peniaze, ani žiadnu inú odmenu. Prečo, pýtala som sa, prečo to urobila, ako keby na odpovedi na tú otázku nejako záležalo. Ale pre mňa na nej naozaj záležalo, lebo bez poznania dôvodov bolo pre mňa ťažké to extrémne gesto čistej dobroty prijať.
Spomenula som si na toto všetko, keď som sa dopočula o reality šou, v ktorej majú bojovať o život traja pacienti. Rozmýšľala som o darkyni, tej umierajúcej mladej žene, a o Christine. Bolo mi smutno a pýtala som sa, či to nie je profanácia našej ľudskej schopnosti byť dobrý, veľkorysý, obetavý?
Viem veľmi dobre pochopiť, ak zúfalí pacienti súhlasia s tým, že vstúpia do tejto arény a do tohto boja – veď čo už môžu stratiť? Viem si predstaviť aj to, že umierajúca si pomyslí, že jej smrť aspoň poslúži dobrej veci, že si nemusí nutne želať stať sa vládkyňou nad životom a smrťou. Aj producenti tej šou majú plauzibilné a rozumné vysvetlenie: chcú divákom pripomenúť, ako veľmi trpia ľudia, ktorí sú na takýchto zoznamoch čakateľov. Ďalším motívom tých, čo šou robia, hoci je taká nemorálna, bol osud jedného z ich kolegov, ktorý počas čakania na obličku zomrel.
Ako sa teda stane, že tak dobre myslený projekt je eticky taký zvrátený? Je to tým, že napriek všetkým dobrým úmyslom to napokon nie je nič iné ako: entertainment. Je odpudivé, keď sa ťažké zdravotné problémy a utrpenie živých ľudí menia na šou. Šou, ktorá pripomína starý Rím, Koloseum, gladiátorov, krv a boj na život a na smrť.
Smrť je zrejme tou najdefinitívnejšou šou, pach krvi je opojný a diváci tohto programu sa nebudú môcť len dívať na rozhodovanie, budú ho dokonca môcť ovplyvňovať (esemeskami darkyni). Adrenalín bude strieľať do výšky, paralelne so sledovanosťou. No zatiaľčo motívy zúčastnených sú prinajmenšom pochopiteľné, divákov neospravedlňuje nič. Je voyeurizmus súčasťou ľudskej povahy? Budeme najbližšie sledovať verejnú popravu? Zjednodušujeme si to tým, že kritizujeme médiá. Čo keby sme sa pre zmenu spýtali samých seba, prečo sa chceme dívať na takýto program?
Kľúčová otázka znie, ako sa dá týmto ľuďom pomôcť. Je dobré, že sa upozorní na to, že je nedostatok obličiek. Ale nie pestovaním nechutnej šou. V Španielsku by taký program nebol možný, Španielsko je krajina s najväčším množstvom transplantácií v celej Európe. Tam zaobchádzajú s týmto problémom systematicky. Majú dobré zákony a dobrú prácu s verejnosťou a veľmi dobre vyškolený zdravotný personál. Inde v Európe pacienti žijú a umierajú medzi súcitom a morálnymi výkrikmi, medzi liknavosťou byrokracie a vlastnou pasivitou a bezmocou. Kým vládne ľahostajnosť, budú sa vo svojom zúfalstve pohybovať aj na okraji eticky a právne dovoleného, a ak to musí byť, ísť ja do takýchto cirkusových šou.
Keď som sa opýtala Christine, čo má ona sama z toho, že dáva svoju obličku, povedala mi, že je za to odmenená veľmi dobre. Jej odmenou je vedomie, že pomohla niekomu prežiť. Že to nie je maličkosť. Koľko ľudí za života dostane už dostane potvrdenie, že sú dobrí? Naučila ma tiež, že hoci dôkazov o opaku je tak skľučujúco veľa, človek môže činiť dobro, ak na to dostane možnosť.