Zomrel Richard Rorty (4. október 1931 – 8. jún 2007).
Foto: Archív
Richard Rorty bol najvýraznejším predstaviteľom toho druhu filozofov, o ktorých sa Deleuze s Guatarim pohŕdavo vyjadrili, že sú to iba priatelia, nie mudrci. Bol stelesnením filozofie, rozšírenej v západných demokraciách, kde filozofia prichádza s ponukou príjemnej či bojovej výmeny presvedčení pri obede s pánom Rortym.
Na rozdiel týchto francúzskych filozofov nepovažoval Richard Rorty filozofiu za druh poznania, ale za spôsob rozprávania. Podľa neho by filozofia mala, berúc do úvahy súčasný stav vedy, politiky a umenia, ovplyvňovať spôsob, akým ľudia o svete rozmýšľajú a ako o ňom hovoria. Domnieval sa, že filozofi by spravili lepšie, keby sa prestali sporiť o to, ktorá teória pravdy je lepšia ako všetky ostatné a skôr by sa venovali vytváraniu slovníkov, ktoré by umožnili robiť explicitným to, čo je v myslení, túžbach a nádejach ľudí implicitné. Ak sa postaráme o slobodu, napísal, pravda sa už o seba postará aj sama. Myslím si, že ľudí zaujíma skôr pravdovravnosť ako pravda, povedal v jednom rozhovore. Myslia si, že ich niekto sústavne klame a väčšinou sa nemýlia. A želajú si počuť pravdu. Nezaujímajú ich rôzne teórie pravdy. Chcú len, aby ľudia hovorili to, čomu veria, aby vlády hovorili ľuďom to, čo hovoria iným vládam. Ak sa postaráte o slobodu, pravda sa už postará o seba aj sama. Kritici mu často vytýkali, že jeho slovník je príliš banálny, že postráda jemnosti a nuansy slovníka mudrcov, že mu chýba sofistikovanosť a systematickosť teoretikov a expertov. Najobľúbenejším jeho žiakom a pravdepodobne aj jeho najinteligentnejším kritikom je Robert Brandom. Keď som sa raz Rortyho opýtal, prečo ten človek tak komplikovane píše o veciach, o ktorých by sa azda dalo hovoriť aj jednoduchšie, odpovedal mi: Nechce spraviť tú istú chybu ako ja, chce sa presadiť v akademickom prostredí.
Ambície Richarda Rortyho boli iné. S filozofiou začal príliš skoro, jeho rodičia, ľavicoví newyorskí intelektuáli, ho vychovali v presvedčení, že každý slušný človek je socialista a že boj proti sociálnej nespravodlivosti je to, čo človeka robí ľudským. Platóna čítal, keď mal pätnásť rokov a nadobudol presvedčenie, že Sokrates má pravdu: cnosť je poznanie. Ako by ináč bolo možné skutočnosť a spravodlivosť vidieť v jednote? Nádej, že budeme takí dobrí ako najlepší z kresťanov napríklad ako Aľjoša z Bratov Karamazovcov (o ktorom sa dodnes neviem rozhodnú?, či mu mám závidieť, alebo ním pohŕdať) a takí racionálni ako jeho brat Ivan, nám svitá len za podmienky, že Sokrates mal pravdu. Rozhodol sa, že sa stane filozofom a svojou prácou spojí život mudrca a život priateľa do jedného. Aj keď v jeho banalizujúcom slovníku to znelo ináč: Túžil som byť intelektuálskym a duchovným snobom a súčasne zástancom ľudskosti – konvenčným samotárom a zástancom spravodlivosti.
Po druhej svetovej vojne, keď Richard Rorty začínal dráhu profesionálneho filozofa, prevládala na amerických univerzitách analytická filozofia. Problémom tejto filozofie nebolo, ako spojiť nádej na spravodlivú spoločnosť s poznaním skutočnosti, ale aký je význam slov spravodlivosť, poznanie a skutočnosť a aký je význam slova význam. Za úspešného sa považoval ten filozof, ktorý dokázal zvíťaziť v spore argumentov alebo dokázal, že jeho protivník používa slová v inom význame. Richard Rorty sa stal majstrom v tomto druhu filozofovania, ale neuspokojovalo ho to. Nebol to spôsob uvažovania, pre ktorý sa rozhodol byť filozofom.
Snažil som sa zistiť, kde sa stala chyba, píše vo svojej jedinej, kratučkej autobiografii Trockij a divé orchidey (1992), a postupne som si uvedomil, že mylná bola celá predstava o skĺbení skutočnosti so spravodlivosťou. A že práve jej nasledovanie zviedlo Platóna na scestie. Uvedomil som si, že to, čo chcel urobiť Platón, dokáže iba náboženstvo – rozumom nespochybniteľná viera v náhradného Otca, ktorý na rozdiel od vlastného otca stelesňuje v rovnakej miere lásku, múdrosť aj spravodlivosť. Keďže som si seba ako veriaceho nedokázal predstaviť, uvedomil som si, že dosiahnuť ucelený pohľad na svet je iba sebaklamným únikom ateistu. Sociálna nádej
Posledných dvadsať rokov života sa Richard Rorty pokúšal svojou prácou spojiť svoju sociálnu nádej – nádej na spravodlivú liberálno-demokratickú spoločnosť – s kritikou filozofickej tradície, ktorá sľubovala, že vytvorí teoretický základ takejto spoločnosti, že vytvorí teóriu pravdy, sformuluje etické princípy a sociálne normy, ktoré by nám umožnili odpovedať na tri Kantove otázky: Čo môžeme poznať?, v čo smieme dúfať? a čo máme robiť?.
Každá spoločnosť, napísal, má k dispozícii istú, konečnú zásobu slov, ktorými ľudia zdôvodňujú a ospravedlňujú svoje myslenie a konanie. Sú to slová, ktorými formulujeme chválu svojim priateľom a opovrhnutie našimi nepriateľmi, pochybnosti nášho najhlbšieho ja aj naše najvyššie nádeje. Ak je reč o politike, jedni rozprávajú o hodnotách, tradícii a slobodnom trhu, druhí o spravodlivosti, empatii a rovnosti šancí. Veci sa nám javia dobré alebo zlé podľa toho, aký slovník používame na ich opis.
Morálne princípy a sociálne normy nie sú ako fyzikálne zákony, nemožno ich objavovať, dokazovať alebo vyvracať racionálnymi argumentmi, podobným spôsobom, ako ľudia dokázali, že zem obieha okolo Slnka, a nie naopak. Sú zabudované v príbehoch, mýtoch a zvykoch, ktoré sme zdedili od svojich predkov. Neexistujú také princípy, normy alebo kritériá, ktoré by bolo možné považovať za neutrálne a objektívne, a pritom by neboli výsledkom vyjednávania, uzatvárania kompromisov a vymedzovania línie medzi prijateľným a neprijateľným. To, čo nám bráni vo vyjednávaní a hľadaní kompromisov, nie je nesúmerateľnosť medzi kultúrami a ich slovníkmi, ale neochota, netolerantnosť a lenivosť. Trvalo niekoľko storočí vyjednávania a kompromisov, kým sa podarilo zladiť kritériá a normy zdedené v jazyku židovsko-kresťanskej teológie s novým vedeckým obrazom sveta. Zmena hodnôt so sebou vždy prináša potrebu prebudovať slovník zdedený tradíciou, vytvárať nové slová a nové metafory, ktoré lepšie opisujú nové skúsenosti.
Ak filozofiu chápeme tak, ako ju chápal Richard Rorty – ako niečo, čo pramení z konfliktu medzi tradíciou a súčasnými, s touto tradíciou nezlučiteľnými tendenciami, potom by sa filozofi skôr ako za hľadačov Pravdy mali považovať za námedzných robotníkov, odpratávajúcich zvyšky minulosti, aby urobili priestor pre potreby budúcnosti. Jedným z takýchto zvyškov minulosti sú tradičné slovníky, ktoré bránia v komunikácii ľuďom rozličných kultúr a rozličných tradícii. Pri ich odpratávaní by filozofi poďľa Richarda Rortyho mohli zohrať nie síce veľmi významnú, ale ani nie zanedbateľnú úlohu.
Takýchto filozofov nazýval liberálnymi ironikmi. Liberál v jeho slovníku nie je vyznávať ideológie, ktorá za najvyššie hodnoty považuje osobnú autonómiu a individuálnu slobodu, ale človek, ktorý si uvedomuje, že najväčším zlom, ktoré môžeme páchať, je byť krutý k iným ľuďom. Ironik je človek, ktorý si uvedomuje, že presvedčenia a slovníky, ktoré považujeme za samozrejmé, nie sú ani univerzálne ani nemenné, podliehajú zmene a kedykoľvek môže prísť niekto iný s niečím lepším. A tiež si je vedomý, že svoje presvedčenia (vo fyzike, etike, náboženstve alebo akejkoľvek inej oblasti) nemôžeme zdôvodniť každému, ale iba tým, ktorých presvedčenia sa s našimi do istej miery prekrývajú.
Keď som prvýkrát čítal Rortyho úvahy o tom, že nádej na vytvorenie lepšej spoločnosti ako je tá, ktorú sme zdedili po svojich predkoch, je rovnako dôležitá alebo dôležitejšia ako poznanie, prečo je spoločnosť, v ktorej žijeme, taká aká je. Že schopnosť predstaviť si takúto spoločnosť je dôležitejšia ako argumenty, prečo to nejde, a cit k inému je dôležitejší ako racionalita. Že literatúra a poézia sú pre pokusy vytvori? takú spoločnosť dôležitejšia ako vedecké a filozofické teórie, pretože rozvíjajú našu fantáziu a naše city a umožňujú nám predstaviť si, akí v skutočnosti sme a akí by sme mohli byť, nebol som si istý, či to myslí vážne, alebo iba provokuje. Myslel to vážne.
V roku 1996 uverejnil New York Times Magazine Rortyho krátku sci-fi poviedku Pohľad späť z roku 2096. Opísal v nej svoju víziu liberálnej demokratickej utópie, v ktorej uskutočnenie veril rovnako málo, ako veriaci kresťan verí v uskutočnenie Kráľovstva nebeského na Zemi, ktorá však vyjadruje jeho nádej, že kultúrne a politické dejiny Západu napriek všetkému, čo sa v nich odohralo a stále odohráva, by predsa len mohli byť dejinami morálneho pokroku. Dnes, na sklonku dvadsiateho prvého storočia, píše, keď slovník ľudských práv bol v prejavoch politikov nahradený slovníkom priateľstva a nesebectva, sú vo verejných diskusiách oveľa častejšie citované Biblia a krásna literatúra ako texty politológov a sociálnych vedcov. Priateľstvo nepatrí medzi pojmy, s ktorými by si filozofi alebo právnici vedeli poradiť. Dokážu sformulovať princípy spravodlivosti, rovnosti a slobody a dokážu sa o ne opierať, keď narazia na ťažké morálne alebo právne problémy. Ale ako sformulovať princíp priateľstva? Priateľstvo je náklonnosť srdca, niečo, čo vo vás vyvolá výčitky svedomia, keď máte veľa a iní majú málo. Nie je to vec, o ktorej by niekto dokázal sformulovať teóriu alebo o ktorej by ste mohli niekoho presvedčiť racionálnymi argumentmi.