Stereotyp – štát, podpor kultúru! – nám zostal v hlavách dodnes. Podpora kultúry si ale žiada osvietenejších kapitalistov.
Keď sa komunizmus na sklonku roku 1989 už celkom reálne rozpadal, za kapitalizmus boli u nás iba tri percentá opýtaných. Za socializmus, hoci isto nejaký vylepšený, bolo viac ako sedemdesiat percent našich rodákov, ktorí sa zjavne nechceli rozlúčiť s niektorými jeho vymoženosťami. Ale isto nemali na mysli ani to, že by sa s touto už nenávratnou minulosťou mali voľajako vyrovnávať či nebodaj rovno vyrovnať, netušili, že rozlúčka s ňou je už vskutku na dosah.
Do týchto čias sa narodili a mali celkom prirodzený záujem prežiť. A keď prežiť, tak najmä prispôsobiť sa. Napriek všetkým teóriám o ríši zla i narastajúcim pochybnostiam o budúcnosti komunizmu, si nedokázali predstaviť, že sa zrúti takrečeno samospádom, že tie milióny jeho prispôsobivých budovateľov sa raz – v mase, dave, nie jednotlivo – postavia na námestie a budú chcieť slobodu.
Ibaže, nie všetci si pod ňou dovtedy predstavovali to isté. Katolíci slobodu vierovyznania, reformní komunisti svoju trvalú utópiu socializmu s ľudskou tvárou, zelení zdravé životné prostredie (s tým možno byť proti každému režimu) a salónni demokrati, intelektuáli, medzi nimi i menšinoví Maďari, hľadajúci svoju univerzálnejšiu, dokonca liberálnu identitu, sa pokúšali roztláčať priestor pre slobodné myslenie v medziach zákona, či aspoň trochu ho prekračovať (čo v konečnom dôsledku, keď sa sen naplnil, väčšinu ľudí aj tak prestane najrýchlejšie zaujímať). Tých niekoľko autentických disidentov, ktorí o slobode nielen snívali, ale otvorene hovorili, bolo možné zrátať prinajlepšom na prstoch dvoch rúk. Väčšinou – okrem „úradovní“ eštébé, ako nenapraviteľných donkichotov, ktorý nechápu realitu, teda reálny socializmus. Tak sme si tu žili, až to – nie našou zásluhou – prasklo. A bol, ešte sme nevedeli, že len zdanlivý, koniec nášho dovtedajšieho prispôsobovania.
Nemali by sme však pri akejkoľvek sebareflexii našej minulosti, najmä tej, ktorá je minimálne pamäťou troch generácií, našich detí aj ich starých rodičov, zabúdať, že to ešte takmer stále doznievajúce 20. storočie sme absolvovali často nielen v stave akejsi historickej nesvojprávnosti, ale ešte častejšie v režimoch, ktoré boli totalitné, diktátorské, nedemokratické, bezprávne. Boli sme v nich zväčša všetci štátni zamestnanci, závislí na diktátorskom štáte.
Ale v tom čase totalitnom sme zároveň prvý raz absolvovali identifikáciu s národným štátom, čo pre národ znamená absolútne vyvrcholenie jeho existencie, iba takou malou zhodou historických okolností – v štáte, ktorý mohol vzniknúť len z milosti arcizločinca všetkých čias (odvtedy sme známymi vyznavčami teórie menšieho zla). A po nasledujúcom povojnovom trojročí, v ktorom sme v tom nie celkom demokratickom, ale trochu medzitotalitnom čase absolvovali dodnes nereflektovanú hanbu všetkých diktatúr, vyháňanie, sme v nasledujúcich štyridsiatich rokoch komunizmu, ktorý nejde celý len na rováš iného gruzínskeho veľzločinca, prešli čímsi, čo pri všetkej skromnosti možno nazvať fundamentálnou modernizáciou a industrializáciu Slovenska (Česi ju napríklad absolvovali koncom 19. a v prvej tretine 20. storočia), korunovanú, v tieni Brežnevových tankov, vyhlásením federácie v októbri 1968 – aj tento takmer vrcholný akt národnej sebaidentifikácie sa teda udial v revitalizovanej, navyše okupačnej totalite!
S istým zveličením by sa, pravdaže, dali prijať slová arcibiskupa, ale aj Vasiľa Biľaka, že vtedy sme žili na úrovni. Keby… keby sme nežili v totalite, diktatúre, keby… sme, pravdaže, nežili často v úplnom, inokedy čiastkovom, často rovno obludnom bezpráví (vojnový slovenský štát a 50. roky isto vedú). Ale inak, pravdaže, žili sme na úrovni, trochu sme arizovali, trochu deportovali, trochu vyvlastňovali, trochu väznili, trochu vešali. Boli sme možno viac lojálni ako Poliaci a Maďari, ale aj neskorší Česi, ktorí však na druhej strane, vedeli byť aj riadni normalizační radikáli. A trochu sme si pri tom všetkom, ako sa patrí v každej totalite, pomáhali, keď sme sa práve neudávali. A väčšinou sme sa prispôsobovali, keď sme náhodou v krčmách nerebelovali.
Ale napríklad, takmer by to v slabej chvíli človek zaradil medzi zázraky, napriek tomu, že sme aj pochybovali, sme v tomto čase, v 60. rokoch istotne, paradoxne zažili i nebývalý rozvoj kultúry a umenia ešte paradoxnejšie sprevádzaný však aj niektorými neuveriteľnými excesmi toto všetko „povoľujúceho“ komunistického režimu, rozvoj, ktorý možno nemá v českom a slovenskom prostredí v 20. storočí obdobu. To všetko – industrializácia, rozvoj vidieka (vtedy sa fakticky doslova vybudovali slovenské dediny), ba i veľká podpora kultúry – sa udialo na Slovensku (v Čechách bol vývoj predsa len trochu odlišnejší) v komunistickej diktatúre! Je to historický paradox, ktorý treba nielen pomenovať, ale najmä vysvetliť.
Aj napriek tomu, že ako vraví arcibiskup, sa žilo na úrovni, nedali sa zas celkom tie dve naše totality stotožniť. Václav Bělohradský dokonca hovorí, že medzi komunizmus a nacizmus nemožno klásť znamienko rovnosti hovorí, že to môže urobiť len idiot, že ich nemožno pchať pod jednu strechu, že „klame, kto tvrdí, že život v komunistickom Československu bol len životom utláčaných. Študoval som v šesťdesiatych rokoch filozofiu v kultúrne bohatej a rozmanitej spoločnosti a relatívnej slobode“, píše tento český filozof, liberál, exulant a dodáva: „sloboda je vždy len relatívna, až sa takmer vytráca z našich všedných dní, ako vie každý, kto sa stretol so záujmami kapitálu a΄musel z kola von΄“. Aj taká je pamäť intelektuála, ktorá hovorí, že dejiny sa u nás nediali len tak, že my sme obeť raz uhorskej, raz nemeckej, inokedy sovietskej importovanej ideológie a praxe, ale že ich tvorili povstalci, partizáni, disidenti či iný skrytý odboj a prebudenie národa v novembri ’89.
K iným paradoxom našich novodobých dejín, k nášmu nevyrovnaniu sa s minulosťou, patrí skutočnosť, že historicky máme len minimálnu skúsenosť so súkromným majetkom (ak nerátame za ňu zväčša mikroskúsenosť rurálnu). Aj po roku 1918 sme k časti majetku prišli nie najčistejšími spôsobmi, po roku 1939 priam obludne a po roku 1948 nám komunizmus nenechal nič, presnejšie všetko vzal. Nemáme tú skúsenosť s majetkom, ktorú absolvovali naši historickejší susedia, ktorí mali šľachtu, aristokraciu, bohaté meštianstvo. Nielen preto sme potom v komunizme povýšili rozkrádanie štátneho majetku na národný šport, čo po roku 1989 a ešte väčšmi po roku 1993 nahradila priam národná rabovačka či rabovačka v mene národa.
Absencia historického zaobchádzania s majetkom však po roku 1989 mala svoje dôsledky aj v oblasti kultúry a umenia. V minulosti, aj v tej dávnejšej, sa pozitívne vzťahy ku kultúre totiž formovali tam, kde boli bohatí. Tí vytvárali vzory, príklady, vedomie, že kultúra bez podporných prostriedkov nemôže jestvovať. Keď sme si začali vytvárať silnejší vzťah ku kultúre (myslím zase najmä na šesťdesiate roky), bolo to v komunizme, aj keď už trochu obrodzovanom. Bolo to, samozrejme, za účasti štátu a jeho ideológie (ale neraz aj proti režimu, proti jeho ideológii). Tento stereotyp – štát, podpor kultúru! – nám však zostal v hlavách dodnes, hoci nie je až taký paradoxný, ako sa niektorým milovníkom trhu zdá.
Koniec 20. storočia priniesol v oblasti majetku kolosálnu zmenu, ale len pomaly, ak vôbec, prináša táto zmena pozitívne dôsledky vo sfére kultúrnej, duchovnej. Majetok, pravdaže, už dávno nie je národný (aj keď ho spravoval Fond národného majetku), väčšinu tzv. národného hospodárstva dnes tvoria zahraničné firmy a globálny trend, celkom prirodzene, nemá záujem o podporu národnej kultúry. Legitímnou otázkou preto je, či národná kultúra môže byť predmetom trhu, kde predsa len vládne často poklesnutý vkus, kde sa často najlepšie darí gýču, o čom hádam netreba prinášať osobitné doklady.
U nás sú dnes, pravdaže, už len minimálne šance na vytvorenie takej bohatej vrstvy, aká sa svojho času historicky vytvárala u susedných národov, o vyspelejších ani nevraviac. Tzv. mečiarovská kapitálotvorná vrstva, ktorá prišla k majetku na začiatku 90. rokov, s kultúrou nikdy nemala nič spoločné a jej nasledovníci viac-menej tiež. Podpora kultúry si totiž žiada kultúrnych, vzdelaných, ak chcete, osvietenejších kapitalistov, a to je – zjavne – u nás contradictio in adiecto (pre tých, čo sú majiteľmi, ale nie slovníka cudzích slov: rozpor medzi prídavným menom a podstatným menom!).
Ale inak, pravdaže, žili sme na úrovni, trochu sme arizovali, trochu deportovali, trochu vyvlastňovali, trochu väznili, trochu vešali.
Keď som pred pár rokmi, chodiac po krakovskom rínku s Waldemarom Dabrowskim, ministrom kultúry, obdivoval prirodzenú, ale pre mňa priam nadprirodzenú poľskú starostlivosť o kultúru, pamiatky, galérie, múzeá, divadlá, vydavateľstvá, môj dobrý priateľ ma dobromyseľne zahriakol slovami, „ale my nemáme diaľnice“. Zašomral som čosi, že my hej, len kým ich dobudujeme, nebudú pamiatky, galérie, hrady, múzeá, ktorými by sme za nimi chodili… Pri všetkom svojom liberálnom presvedčení o tom, že každý si je tvorcom svojho šťastia predovšetkým sám, nazdávam sa, že pri starostlivosti o kultúru by aj náš štát sa mal približovať štandardom, ktoré sú vo vyspelých krajinách Európskej únie celkom prirodzené. Nič lepšie sa zatiaľ totiž nevymyslelo.
Nedávam recepty, nevedel som ich väčšinou presadiť ani vtedy, keď som to zdanlivo mohol. Môžem len slobodne vysloviť svoj názor na niektoré historické paradoxy, ktoré si z rôznych príčin neuvedomujeme, respektíve ich z nášho vedomia vytesňujeme aj preto, že sa nechceme zamýšľať nad tým, odkiaľ sme do tohto sveta trhu prišli. To je však možno pre intelektuála najdôležitejšie. Ešte dôležitejšie, hoci smutnejšie, je ale vedomie, že na jeho názor už, žiaľ, nikto asi nie je zvedavý… Sloboda trhovej spoločnosti totiž pre drvivú väčšinu našich rodákov znamená slobodu vybrať si, čo je správne, ale najmä slobodu vybrať si z výberu tej najlepšej kvality ten najpoklesnutejší gýč. To už ale nie je paradox našej minulosti. To je logický dôsledok našej, na iný spôsob prispôsobivej, prítomnosti