Foto: Chris Steele-Perkins
Občas chodievam na Slovensko po klobásu. Na hraničný priechod v Becherove to mám asi pätnásť kilometrov, potom deväť do Zborova a ešte deväť do Bardejova.
V Bardejove mám najbližší naozajstný supermarket. V Poľsku by som do najbližšieho supermarketu cestoval najmenej šesťdesiat kilometrov. V Poľsku zvyčajne unikám pred supermarketmi ako pred ohňom, pretože sa ich bojím. Zato ma z nejakých nejasných príčin priťahuje bardejovská Hypernova a bardejovská Billa. Ak máme hostí, chodievam tam po červenú, pálivú paprikovú klobásu, údenú slaninu. A frankovku z Malých Karpát z okolia Modry. Je možné, že to víno nie je až také úžasné, ale k jedlu, osobitne k opaprikovanej slanine, sa ho počas večera dajú vypiť aj tri fľaše. Každopádne ho pijem ako slovenský vlastenec. Zajedám ho pálivou klobásou, tvrdým bielym slaným syrom a tou slaninou. U nás už takej niet – vysokej štyri centimetre, voňajúcej dymom, chutnej a mäkkej.
Neviem, ako by som prežil, keby som nemal hneď poruke Slovensko. Slovensko, to je východisko, to je úľava, to je alternatíva. Keď ma prikvačí nanič trúchlenie, nuda, alebo mi v domovine ostane tesno a neznesiteľne, jednoducho zájdem na Slovensko. Prekročím hranice. Práve to zavše pomôže. Za hranicami sme už kýmsi iným. Kurov, Vyšný Komárnik, Palota a môj Becherov – desiatky, ba za tie roky už aj stovky ráz – najskôr s celým ceremoniálom overovania pasu, vyzvedania, pečiatkovania, prezerania batožinového priestoru, hrabania sa vo veciach a tak ďalej, až po terajšiu láskavú ľahostajnosť bez vystupovania z auta.
Nakoniec, za hranice som prvý raz v živote cestoval na Slovensko. S priateľmi sme zašli na festík do stredovekého Bardejova. A tam, na festivale, sa pilo hlavne pivo, Zlatý bažant a Smädný mních, ale zo zlatavých džbánov. Nalievali aj víno, biele víno odkiaľsi spopod Košíc, z úplného juhu krajiny. Vtedy som to vnímal ako dôkaz, že som naozaj za hranicami, že som naozaj takmer v teplých krajoch. Tam som okukoval postarších chlapíkov, penzistov vo vyťahaných obnosených šatách. Schádzali sa v obchodoch s rozlievaným vínom, teda s vínom priamo zo suda. Každý z nich mal svoj vlastný pohár alebo aspoň opláchnutý téglik od lekváru. Postávali popri lesknúcich sa bočkách z nehrdzavejúcej ocele a koštovali raz z toho, raz z onoho. Pripomínali penzistov z chudobného južného Talianska alebo odniekiaľ z Dalmácie, či Grécka. Tak mi to pripadalo.
Nevylučujem, že v Bardejove začínal pre mňa Balkán, možno Stredomorie. Dnes som už voľačo ubral z tých romantických predstáv, no nestratili sa úplne. Veď predsa stačí vycestovať na druhú stranu Karpát a všetko sa mení. Vyjasnieva a oteplieva sa. Rieky sa vlievajú do Čierneho mora. Dedinky pripomínajú mestečká a cigánske kolónie Afriku. Na kopcoch sa belejú zrúcaniny hradov, v ktorých kedysi sídlilo uhorské panstvo utláčajúce slovenské obyvateľstvo a pre svoju potechu pľundrujúce čo krajšie dievčatá. Uhorských pánov už niet, ale stačí zájsť do Košíc a na ulici začujete maďarčinu.
Práve v Košiciach, zvaných vtedy Kassa, sa na počiatku minulého storočia narodil Sándor Márai. V Spomienkach patriota – svojej vari najrozsiahlejšej knihe – podrobne opisuje košické detstvo, opisuje topografiu mesta, jeho obyvateľov. Slováci sa v tom vyčerpávajúcom a farbistom opise objavujú iba raz. Sú to slovenskí muži čakajúci v rade pred bankou, ktorá sa nachádzala v dome, v ktorom bývala aj rodina pisateľa. “V baraniciach, s batôžkami rozložení v podbrání, čakajúc, kým prídu na rad (…) prichádzali ráno s pálenkou, slaninou a notársky overeným výpisom z hypotekárnych záznamov v tanistrách (…)”.
A k tomu, keď o niekoľko desiatok rokov neskôr, žijúc v emigrácii, mu poštou príde monografia Košice vydaná v komunistickom Československu, vo svojom Denníku s trpkosťou poznamenáva:
“… album… predstavuje to pekné uhorské mesto, akoby jeho tvorcovia Maďari a Spišiaci v ňom nikdy nežili.”
Takže slovenská výprava je archeologický prieskum aj poľovačka. Vyzeranie a hľadanie toho, čoho už niet, čo je starostlivo ukryté alebo zmenilo zmysel. Výprava na Slovensko je výprava typická pre našu časť kontinentu: spod videného vykúka niečo úplne iné a to, čo vidíme, vôbec nie je tým, čo by sme si mali všimnúť. To isté máme predsa u nás v Sliezsku, to isté je na západnej Ukrajine, vo Vilniuse, a len Boh vie kde všade. Všade to isté hľadanie stôp, vyňuchávanie, škrabkanie a palimpsest. Existuje Slovensko vôbec?
Andy Warhol na otázku, odkiaľ pochádza jeho rodina, odpovedal: “Odnikiaľ.” Andy Warhol je jednoznačne najznámejším Slovákom na svete. Znamená to, že on je Američanom, ale jeho rodičia boli ešte čechoslovákmi zo slovenskej časti predvojnovej republiky. Ale v skutočnosti boli Rusínmi. Pochádzali z malej gréckokatolíckej dediny Miková skoro pri poľskej hranici, niekde naproti našich Jaslísk.
Kúsok ďalej, v mestečku Medzilaborce, je múzeum venované umelcovi a jeho rodine. Chodievam tam rád. Na vŕšku sa belie kostol. Križujú sa dve ulice – hlavná nesie meno Andyho Warhola, a je tam aj penzión Andy. Vo vzduchu cítiť, že toto je konečná, pohraničie, že odtiaľ sa už možno iba vracať. Neposedné cigánčatá narúšajú ospalú idylu. Na úpätí kostolného návršia stojí budova múzea. Pred budovou sú zasa veľké modely plechoviek slávnej Campbellovej polievky. Občas sa rozozvučí zvon a vtedy sa spoza múzea vynoria babky v šatkách a sukniciach spred polstoročia. Idú na omšu.
Svojho času som videl dokumentárny film Warholovo absolútno od Stanislava Muchu. Vypovedal o tých končinách a názoroch obyvateľov na tému Andy Warhol. V jednej chvíli sa v zábere na pozadí múzea zjavila rozzúrená Cigánka a kričí do kamery: “Jebem toteho Varhola!” a potom hovorí, že Cigánov nechcú púšťať dovnútra, akoby tam mali zlato alebo striebro.
Očividne nemajú. V rozľahlom pustom interiéri je zopár sieťotlačí, niekoľko rodinných pamiatok, fotografií, kópií dokumentov. Povinné sú filcové prezuvky. Vo vitríne visí umelcovo sako. Ušité je z hadej kože, ako sako Sailora z filmu Divokosť v srdci. Za sklom leží Polaroid. Bol som tam už veľakrát, ale za pultom na predaj vstupeniek som nikdy nikoho nenašiel.
Pri vjazde od poľskej hranice visí na drevenej rázsoche ceduľa: Medzilaborce – mesto pop-artu. Koldokola stoja dedinské domce, na lúke sa pasú kravy, prechádzajúce auto spôsobuje, že sa ľudia za ním obzerajú, pohľadmi vyprevádzajúc okoloidúcich. Podľa mňa Medzilaborce aj celé to “moje” západno-východné Slovensko nemajú nič spoločného s pop-artom. Sú skôr krajom delikátneho surrealizmu. Prekračujú sa hranice, všetko je presne také ako u nás, a zároveň trochu spustnuté a trošičku pokrivené. Akoby sa tu usadil sotva postrehnuteľný odér groteskna, akoby sa stredoeurópske vnímanie čudesnosti bytia tu stelesnilo o čosi zreteľnejšie.
Napríklad hneď za mestom Svidník, pri ceste odbočujúcej vľavo od hlavného ťahu na Barwinok. Na kamennom sokli T34 namaľovaný na zeleno ničí čierno natretého nemeckého Pantera. Gniavi ho pásmi. Obrázok je to pekný aj čudný, pretože akýmsi nepolapiteľným spôsobom sa dva tanky menia na hmatateľnú istotu. Akoby tu zápasili dva dinosaury alebo gigantické prakorytnačky.
A inde, uprostred pôvabných kopcov, nekonečných lúk a až po horizont sa rozprestierajúcich jednoliatych polí číhajú tanky a stanovištia delostrelectva. Kam oko dovidí, niet ani živej duše, niet domov, ale železné opachy neustále strážia karpatské priesmyky a čakajú na dobyvateľov. V úplnom tichu, v poludňajšom úpeku človeku napadne, že už-už zazrie prízraky padlých z Československého armádneho zboru. Pozbieraní z lágrov, stepí, zo Sibíri, v tisícdeväťstoštyridsiatom štvrtom dobýjali Dukliansky priesmyk spolu s 38. sovietskou armádou. Vracali sa do vlasti. Za chrbtom mali NKVD, pred sebou nemecké bunkre a múr plameňov. Žiadny div, že táto bitka sa stala čímsi z rodu štátotvorných mýtov povojnového Československa a československej armády. Bolo to československé Lenino, ibaže bližšie k domovine.
Vo Svidníku je múzeum venované celej operácii. Expozícia sa tiesni v plochej kruhovej budove, ktorej tvar sa vzťahuje k tvaru protitankovej míny. Opodiaľ na lúke stoja väčšie exponáty: samohybné delá, transportéry, delostrelecké mažiare.
Všetok tento arzenál je rozostavený pod oknami obyvateľov a vlastne niet hranice medzi obývaným územím a vojnovými pamiatkami. Pri rannej káve a cigarete je možné pozerať sa z okna kuchyne a rozjímať nad monštruóznymi pozostatkami sovietskeho ISU-152.
Aj preto milujem Slovensko. Pre neokázalú svojskosť, nevynútený nadrealizmus. V Bardejove neďaleko supermarketu Billa, kam chodievam po svoju obľúbenú vysokú údenú slaninu, je obchod s čínskym textilom. Veľkú halu zaberajú odevy, obuv, tašky, bielizeň, za ceny, ktoré inde nenájdete. V ovzduší sa vznáša horkastý zápach gumy a plastu. V deň, keď som tam bol, boli hlavnými zákazníkmi Cigáni, celé cigánske rodiny s deťmi. Vyberali, skúšali, radili si navzájom, prikyvovali, zvŕtali deti zo všetkých strán, dožadovali sa u príbuzenstva posúdenia toho, ako im čínska odedza pristane.
Všetko to prišlo odkiaľsi z bezodných šicích dielní Sečuanu, z otrokárskych manufaktúr Junanu či Hunanu, z útrob tej gigantickej kopírky, ktorej cieľom je obliecť do nohy celý svet, odtiaľ prišli háby slovenským Cigánom, chudobným ako kostolné myši. Bez čínskeho textilu by chodili nahí a bosí. A tak sa za svoje prídavky môžu obliecť v európskom štandarde, a ostane im ešte aj na tmavé okuliare. Zaodetí do produkcie Ríše stredu sa vracajú do svojich osád, rozpačitých sídel z preglejky a plechu, do zlepencov na okrajoch dedín, do európskych sídel s jedným kohútikom pre sto ľudí. Pretože to moje západo-východné Slovensko je trochu ako Afrika a trochu ako Ázia.
Cigáni v čínskych háboch sú neustále v pohybe. Po dedinách a mestečkách je vidno hlavne ich. Ostatní sedia doma, no oni majú stále čo vybaviť, s kým sa stretnúť, pretože samota a nehybnosť pre nich predstavujú smrť. Ich domy sú zväčša na neprežitie: desiati v jednej miestnosti, pätnásti v izbe s kuchyňou. Ťahajú vozíky so železným šrotom, ťahajú vozíky s raždím. V zásade ich neruší, že máme nejaké dvadsiate prvé storočie. Vôbec ich nevzrušuje, že je nejaký čas.
V niektorých nárečiach dokonca ani nemajú osobitné výrazy pre “včera” a “zajtra”. Český autor Jáchym Topol o Svidníku napísal: “Kúsok ďalej sú cigánske ulice. Dorážajú žobrajúci chlapci. Ako to už býva, niektoré ich sestry sú prenádherné. Chodia hore-dole po gete, nesú sa ako horské pumy.”
Nuž, je to znepokojujúce a čudné, keď z tých rozpačitých smetiarskych osád vychádzajú takí pekní ľudia. Ženy, muži, deti, starci – bez rozdielu. Uprostred nášho bledého a trochu neforemného slovanského živlu je ich rod akýsi prastarý, fundamentálny.
Krásni ako bohovia, obchodujú s hubami pri cestách, žobrú, a v deň vyplácania prídavkov sa ovešaní nákupmi vracajú hromadne do svojich kolíb. Raz mesačne sa začína cigánsky karneval a trvá do vyčerpania zásob. Slovensko bude historicky prvým cigánskym štátom, lebo už v priebehu polstoročia potomkovia indických vandrovníkov majú získať demografickú prevahu. Budeme prechádzať cez južnú hranicu a skokom sa ocitneme v pandžábskej Európe. Podchvíľou si to skúšam predstaviť: veľké táborisko a všetci bez výnimky sú v pohybe, premiestňujú sa, putujú v tlupách po krajniciach ciest, zbierajú druhotné suroviny, lepia koliby, pijú, spievajú, robia výtržnosti a Brusel posiela peniaze, pretože ako by to bolo, keby cigánsky štát a cigánska kultúra boli horšie, ako napríklad poľský štát.
Predstavujem si milostivo panujúcu a cigánsku vládu úradujúcu v najkrajšom a najvyzlátenejšom paláci sveta a prezidenta aj premiéra so zlatými korunami, ako sa prihovárajú k svojmu slovensko-pandžábskemu ľudu. Predstavujem si cigánsku políciu, cigánske právo, cigánsku armádu i cigánske ministerstvo poľnohospodárstva a, pravdaže, cigánske ministerstvo školstva. Dnes taká predstava chtiac-nechtiac vyvoláva úsmev a pôsobí zábavne.
Dobre je mať Slovensko poruke. Dobre je mať záložnú vlasť, krajinu prvej pomoci, povedzme čosi ako rezervnú otčinu. Nasadnete do auta a stačí nezabudnúť na hlavný rozdiel. Veľa vecí potrebných pre život je tam veľmi príbuzných, vrátane jazyka.
Byť obyvateľom svojej krajiny je úloha ťažká, to je krv, pot i slzy. Preto je dobré mať inú krajinu, vzdialenú dvadsať minút jazdy autom. Ak som sa vôbec niekedy zamýšľal nad zmenou občianstva, napadlo mi iba občianstvo slovenské. Malá krajina má menšie trápenia a spôsobuje menej hanby. Môj známy zo Štátov narieka, že keď sa hlási k poľskému pôvodu, okamžite sa spustí: vodka, pápež, Walesa, holokaust. Vôbec sa mu nečudujem, že toho má plné zuby. Hovorím mu: povedz, že si zo Slovenska. Je to skoro to isté, a pritom oveľa bezpečnejšie, lebo v Amerike sa so Slovenskom nespája nič. Iba ak Andy Varchola. Iba sa ti občas môže stať, že niekto všestranne vzdelaný si ho pomýli so Slovinskom.
Slovensko je bezpečné. Slovensko je oddych od poľskosti bez pocitu zrady. Chodievam tam po svoju slaninu, víno a spolu s nimi aj po dôkazy jestvovania príjemnej zázračnosti bytia.