Na bratov Kaczynských väčšina ľudí nadáva. Že sú maličkí, tuční, smiešni, nezabúdajúci, hnevliví, že sa nikdy neusmievajú, pomáhajú si klebetami, sú protieurópski, protinemeckí, zakomplexovaní, prázdni, neovládajú jazyky, sú starými mládencami, že aj po päťdesiatke sú závislí od matky, že sú malicherní, malodušní, že majú kocúra, že nemajú psa, že sú najhoršími politikmi v dejinách slobodného Poľska, nepochybne vedú krajinu do záhuby a tak ďalej, a tak ďalej.
Možno je to všetko pravda. Ale aj tak sa mi páči teátro, ktorým nás dvojčatá futrujú. A ešte pred zrakmi celého sveta, dá sa povedať, úplne bezostyšne, odkrývajú drámu a komédiu poľskosti, ktoré miešajú s drámou a komédiou vládnutia. Na pozadí uhladenosti, vlažnosti, na pozadí pragmatizmu a súčasne korektnosti čelných predstaviteľov vyrastajú dvojčatá do rozmerov temer shakespearovských postáv.
Už na prvý pohľad vidno, že nimi mávajú veľké emócie, ktoré sa snažia ovládať v mene chladnej úvahy. Sú presvedčení, že poľskosť sa prevtelila za nich, že sú jedinými strážcami jej pokladov a obrancami. A poľskosť vnímajú ako niečo nepretržite ohrozené, v opozícii proti zvyšku sveta. Zároveň nedokážu odlíšiť vlastné osoby od riadenia politiky, nedokážu oddeliť idey od vlastnej podvojnej podstaty. Do politiky šli s pocitom uskutočňovania misie a vlastnej veľkosti, ale teraz sa stretávajú s neustálou kritikou a posmechom – drvivá väčšina novín začína články kreslenými vtipmi na ich adresu. Nakoniec, na základe svojho vzhľadu, podvojnosti a úplnej straty odstupu od seba samých sú vysnívaným cieľom satiry. Chcú zachraňovať, upevňovať, očisťovať poľskosť, a stretávajú sa s výsmechom.
Ich predstava Poľska je hrdinská, dôstojná, a súčasne podšitá hlbokým strachom. Napríklad pred Nemcami. Ale to nie oni vydumali ten strach. Jednoducho je v Poliakoch, a oni ho veľmi šikovne využívajú. A súčastne sa obyčajne Nemcov boja, lebo oni poľskosť stelesňujú. Boja sa, ale bojujú. Aj s vlastným strachom, aj s nemeckosťou. Preto sú postavami zo skutočného, nie predstieraného života, politicky korektnej drámy. Sú smiešni a dôstojní zároveň. Sú iritujúco zákulisní hráči, provinční, a súčasne hlasno hovoria o tom, že chcú spolurozhodovať o osudoch Európy. Medzi európskymi politikmi ich guľatučké postavičky s nepreniknuteľne urputnými tvárami vyzerajú znepokojujúco. Akoby dokvitli z iných čias, z iného sveta.
Veru tak to je. Môžeme si len domýšľať, ako hlboko pohŕdajú všetkými tými premiérmi, prezidentmi a ministrami s hladkými teflónovými tvárami, pre ktorých je politika iba hra s dokonale vypratými veľkými ideami. Poruke je predstava, ako sa vracajú domov a večer, medzi štyrmi stenami sa s matkou radia o spravovaní vecí Poľska i sveta. A netreba mať extra bujnú predstavivosť, aby človeku prišiel na um Macbeth.
Raz museli prísť. Niet inej cesty. Prikvitli z minulosti. Zosobňujú všetky prastaré poľské strachy, nenaplnené túžby, bolestné sklamania. Sú boľavou poľskou dušou, ktorá na tomto svete nevie nájsť pokoja, sú vtelením všetkých poľských pohrôm a rán. A zároveň sa snažia dosiahnuť zadosťučinenie. Pokúšajú sa pre poľskosť nájsť nejakú podobu, ktorá by bola schopná stať sa cez nich samých výzvou svetu.
Takže ak by sme ich nemali, museli by sme si ich vymyslieť, vynájsť. Oni jednoducho pomenovali to, čo bolo donedávna nepomenovateľné. Ľudia majú právo báť sa sveta, nerozumieť mu, odmietať ho a namiesto skutočnosti zaoberať sa svojimi strachmi, fóbiami a predsudkami. Ľuďom v tom nemožno zabrániť, pretože je to nanajvýš ľudské. Svet s dvojčatami je jednoducho pravdivý. Viac sa blíži k dráme než k seriálu.
Väčšina ľudí na bratov Kaczynských nadáva, ale ja som ich fanúšikom. S obavou myslím na moment, keď prestanú vládnuť. Politika prestane byť drámou a na horizonte zase zaplápolá prízrak celoeurópskej demokracie.