Dunaj plynie proti prúdu času. Jeho vody sa prelievajú zo súčasnosti do minulosti, valia sa od toho, čo práve je, k tomu, čo kedysi bolo. Čím je dlhší, tým je starší. V jeho ústí žijú tisícročné sumce a kŕdle kormoránov, ktoré pripomínajú lietajúce jaštery. Tu sa hromadí bahno z celej strednej Európy. Dobytok a svine z Murighiolu sa pasú bez dozoru. Za súmraku sa odoberú do ohrád spletených z tŕstia.
nge Morath / The Inge Morath Foundation
V Caraormanu nechal Nicolae Ceausescu vybudovať zariadenie, ktoré malo slúžiť na ťažbu zlata z vôd Dunaja. Za rok hrsť zlatého prachu. Monštruózne stroje uprostred ľudoprázdnej piesočnej krajiny pomaly hrdzavejú. Nikdy ich nikto nespustil. Dnes sa v ich tieni chladia vychudnuté, od potu sa lesknúce kone.
Bývam desať kilometrov od karpatského rozvodia. Na mojej, poľskej strane sa všetky rieky vlievajú do studeného Baltu. Na tej druhej, slovenskej, sa takmer všetky rieky spájajú s Dunajom, aby spolu s ním zanikli v Čiernom mori. Z okna sa dívam na zalesnený hrebeň a viem, že za ním je ešte jeden, a za ním už sa pohorie Karpát začína lámať a mierne zvažovať na juh.
A tam je Dunaj. Tam už sú tisícročné sumce, ktoré strážia ústie troch ramien Delty: Chilie, Suliny a Sfantul Gheorghe.
Keď ma unaví moja krajina, premýšľam o Dunaji. Vyjdem si na karpatské rozvodie a načúvam potôčikom, ktoré tečú na juh. Predstavujem si, ako sa toky Prutu, Siretu, Oltu, Sávy, Tisy a Drávy spájajú s jeho mohutným prúdom. Cestoval som pozdĺž všetkých týchto riek a vídal som ich ústia. Prut a Siret sa do Dunaja vlievajú kúsok od Galati, Olt v Turnu Magurele, Sáva v Belehrade, Tisa neďaleko Nového Sadu a Dráva pár kilometrov na východ od Osijeku. Samotný Dunaj som prekročil asi na sedemnástich miestach. Najčastejšie v Budapešti po Margitinom moste, po mostoch Széchenyiho, Alžbety i Petöfiho. V Novom Sade som ho prešiel po pontónovom moste, ktorý bol zavesený hneď vedľa trosiek mosta starého, v tom čase rozbombardovaného. Pri Železných vrátach po priehradnej hrádzi. V Galati a Braile som preplával na plti. Pri Suline na obyčajnej malej loďke. A v snoch som ho prekročil snáď stokrát.
Minulé leto som cestoval proti prúdu. Vyrazil som z Galati. Túlal som sa po Dobrudži, od Dunaja som sa vzďaľoval, potom sa k nemu zasa vracal. V aute som mal stan a spal som, kde ma zastihla noc. Za súmraku som pozoroval planúcu step a počúval cingot ovčích zvončekov. Ráno som stan zasa zbalil, uvaril si na plynovom variči kávu a vydal sa znovu do vysušených strání. Za chrbtom som mal bahnistú horúcu Deltu.
Dunaj vyviera z niektorého zo západných svahov Čierneho lesa. Kedysi som videl jeho stružku pod vysokým železničným mostom. Cestoval som vtedy z Zürichu do Tübingenu, zo Švajčiarska do Nemecka, viezol som sa mestami a mestečkami, ktoré boli bezpečne uvelebené vo svojich storočiach, rovnako ako ich kostoly, ktorých základy položili už niekedy na počiatku Svätej ríše rímskej. A teraz, kedykoľvek zavítam do Delty alebo do Dobrudže, vybaví sa mi prameň Dunaja, ktorý vyviera z hlbín európskych dejín a tým ich spája so súčasnosťou aj s budúcnosťou. V Delte a v Dobrudži sa dejiny ešte poriadne nerozvírili. Dunaj sem zanáša bahno z hlbín kontinentu, zo stredu civilizácie, a stavia z neho krajinu nedotknutú časom. V Delte a v Dobrudži vládne večnosť a tisícročné sumce čakajú v zátokách na svoju korisť. Uprostred leta tieto končiny pripomínajú Amazóniu a Habeš.
“Vietnam, Vietnam,” opakoval stále dokola prievozník, čo ma pred troma rokmi viezol zo Suliny do Sfantul Gheorghe. Celé hodiny sme plávali zelenými tunelmi kanálov, a žlto-čierne vodné hady sa obtierali o čln. V Sfantul Gheorghe, v poslednej dedine kontinentu, kam sa môžete dostať jedine po vode, bolo takmer všetko postavené z tŕstia – ploty, ohrady, stajne, strechy, aj celé domy. V povetrí lietali milióny komárov. Rieka sa vlievala do mora a hranica medzi sladkými a slanými vodami bola zreteľná. Tie prvé boli zelenkavé a mútne, tie druhé sivomodré a priesvitné. Na brehoch nerástlo nič, nič nevrhalo tieň. Na poludnie kravy v túžbe po osviežení vchádzali do mora. Po bruchá stáli vo vode a dívali sa ku Krymu alebo k Pontským horám. Voda bola teplá a plytká. Aj keď som bol niekoľko sto metrov od brehu, siahala mi ani nie po prsia.
Ale minulé leto som cestoval proti prúdu po rumunskom brehu. Videl som Srbsko aj Bulharsko. Chytal som bulharské i srbské stanice. Spal som na sever od Turnu Severin. Postavil som si stan uprostred zelených pahorkov. Ráno som prekročil Dunaj po hrádzi priehrady Železné vráta v Portile de Fier. Nádrž bola ohromná a okolo ľudoprázdno. Cestoval som do Srbska. Milióny ton betónu zadržiavali nápor vody. Predstavoval som si, že držia celú rieku od Železných vrát až po Čierny les.
Prechádzal som medzi transformátormi, priehradnými nosníkmi a oceľovými plotmi. Nemohol som sa zastaviť, nemohol som fotiť. Na druhej strane sedeli Srbi v uniformách. Sedeli na stoličkách s nohami natiahnutými pred seba. Jeden z nich vstal a otrávene a bez záujmu mi skontroloval pas. Bolo na nich vidieť, že cudzincov nemajú práve v láske. Zároveň by však bez nich nemohli žiť, veď komu inému by potom predvádzali svoju rozlenivenú nonšalantnosť, komu by s takým pohŕdaním poskytovali svoje služby?
Potom mi ešte jeden rozospatý chlapec polial kolesá nejakou tekutinou a chcel za to tri eurá. Tak začínalo Srbsko. Onedlho som nechal rieku za chrbtom, šiel som totiž na juh k Macedónsku.
Nepamätám sa, koľkokrát som videl Dunaj. Mohlo to byť tak stokrát. Z väčších riek som len svoju rodnú Vislu videl viackrát. Dunaju sa nemožno vyhnúť. To by som musel prestať chodiť na juh, ale ja nedokážem cestovať na žiadnu inú svetovú stranu. Prekračujem karpatské rozvodie a gúľam sa dolu k dunajskému riečisku. Niekedy zostávam v kraji jeho ľavých prítokov, ale keď mám viac času, cestujem skôr po pravom balkánskom brehu. Takže vlastne aj Budín je taký malý Balkán. Keď sa totiž v lete túlate po budínskych pahorkoch, akosi čakáte, že sa pod vami rozšumí Jadran. Ale to je len môj súkromný pohľad, pohľad človeka z tej druhej, severnej strany Karpát. Budapešťania by na túto balkánsku záležitosť mali asi iný názor.
Isté je, že najjednoduchšie sa na druhú stranu dostanete v Budapešti, keď prekročíte jeden z piatich alebo šiestich mostov. Potom už len tri-štyri hodiny, hraničný priechod Udvar-Knezevo a sme v Baranji.
Túto zimu som sa tam cestou do Bosny zastavil. Vôbec tam nebol sneh a bahno nebolo ani zamrznuté. V záplavových oblastiach hniezdili kŕdle kormoránov. Dokola sa rozprestierali nížinné pláne. Úzka cestička viedla po hrádzi a z tej výšky bolo vidieť neuveriteľne ďaleko. Ale k Dunaju som sa dostať nemohol. Stáli medzi nami mokrade a nekonečné polia suchého tŕstia. Vedel som, že tam je, tam na východe, tam, kde nebo menilo farbu a oblaky tvary. Keď som vystúpil z auta a vybral sa k mokrinám, všade okolo seba som nachádzal jelení trus. Zvierat bolo v tomto kraji nepochybne viac než ľudí. V Kopačeve – dedine, ktorá leží pri jednom mŕtvom ramene Dunaja – stáli ešte trosky po vojnovom bombardovaní.
Z polozrúcaných múrov šibali mladé stromčeky. Nikto s tým nič nerobil. Hlinené steny, ktoré nechránili strechy, sa pôsobením vlhka rozpadávali. Niekto to tu takto všetko nechal a už nikdy sa nevrátil. O tridsať kilometrov ďalej bol Vukovar. Dokázal som si živo predstaviť mŕtvoly na plytčinách pozdĺž brehu. Taký je Dunaj: vyteká z Čierneho lesa, ženie svoje vody cez Viedeň, a potom odnáša mŕtvoly. Na ďalší deň som ho zasa opustil, pretože som išiel ďalej na juh.
Ale ani v Bosne naň nemôžem prestať myslieť, pretože väčšina tokov tejto krajiny sa korytami Sávy, Vrbasu, Bosny a Driny aj tak vlieva do Dunaja. Tým istým smerom stekala krv. A tým istým smerom by sa mala uberať aj naša myseľ, vždy keď prekračujeme mosty v Budapešti, Bratislave alebo vo Viedni. Aspoň toľko by sme snáď urobiť mohli.
Pretože Dunaj je riekou rozjímania, riekou meditácie: spája v sebe veci, ktoré by sa inak ťažko zlučovali. Nastupujeme na loď uprostred liberálnej demokracie, žehnajúcej dostatku a mieru, a po nejakom čase doplávame do krajov, v ktorých ešte nedávno vyčíňalo krvavé násilie, kde krutosť, pomsta a utrpenie boli na dennom poriadku. Taká je svätá vojna. Taký je Dunaj.
Keď stojíme pri jeho prameni, nemôžeme nemyslieť na jeho ústie a keď pozorujeme, ako sa stráca v mori, naša predstavivosť sa zároveň uberá proti prúdu, pretože zo všetkých riek je Dunaj riekou najeurópskejšou. Je najhlbším a najmúdrejším príbehom, ktorý nám rozpráva geografia nášho kontinentu.
Áno, tok Dunaja meria 2857 kilometrov a povodie má 801 463 kilometrov štvorcových, to už je o čom premýšľať. Na ten náš vreckový kontinent sú to celkom slušné čísla.
Pozerám sa na mapu a uvedomujem si, že som cestoval po samom dolnom toku rieky. Práve tam, kde ešte môžeme uvidieť to všetko, čo onedlho zanikne, všetko to, čo dnes považujeme za anachronizmus. Pretože Dunaj, to je pre mňa rieka spomienok. A nemyslím tým osobné spomienky, ale všeobecne spomienky nášho “európskeho rodu”.
Cestoval som pozdĺž dolného toku hlavne preto, že som tam mohol naraziť na to “staré”, čo však bolo paradoxne “mladšie”, pretože sa pomalšie, rozvláčne, ba lenivo uberalo cestou civilizácie a uvážlivejšie tak smerovalo k svojmu osudu.
Raz som sa prechádzal po nábreží v Passau. Pri brehu kotvili luxusné výletné lode. Ukrajinská sa volala Odesa a rumunská Dunarea. Bola tam aj jedna z Ruska, hoci ruská prítomnosť na Dunaji už patrila viac-menej k minulosti. Volala sa asi Kňažná Anna. Cez veľké okná som videl obloženie z tmavého dreva, biele obrusy a kytice vo vázach. Niekoľko výletníkov v kreslách na palube kontemplovalo nad barokovou krásou mesta. Halili sa do plédov, pretože októbrové slnko už veľmi nehrialo. Vyzerali ako bohatí penzisti. Provy lodí smerovali k hornému toku. Na mostíku zápasili dodávatelia s vozíkmi naloženými debničkami s kolou a pivom. Odprisahal by som, že som odkiaľsi z útrob Odesy alebo Dunarey cítil vôňu kávy. Závidel som penzistom. Predstavoval som si pomalú cestu proti prúdu, ktorá začínala niekde v Braile, a možno priamo v Suline, poslednom európskom meste; to tam som kedysi pri západe slnka videl tureckú loď vyplávať na šíre more. Na niekoľkých palubách prevážala ovce, stovky, možno tisícky oviec. Plávala priamo proti červenému terču, ktorý sa vnáral do hlbín. Voňala senom a bľačanie oviec doliehalo až ku mne.
Prechádzal som sa po bulvári barokového mesta uprostred Európy a videl som obrazy z jej periférií. Odtiaľ priplávali lode. Tam v chatrči v mokradiach býval Mitka. Za trstinovou ohradou kvičali prasce. Behali za Mitkom ako psy. Niekde v močiaroch sa pásol dobytok, ktorého osudom sa Mitka primerane zaoberal a nepovedal by som, že vedel presne, koľko má kusov. Pili sme rumunskú slivovicu, Mitka vytiahol pušku a navrhol mi, že si môžeme spoločne zastrieľať, keď mu zaplatím za muníciu. Ale nechcel som narušiť večerné ticho. Vo svetle petrolejovej lampy som na stene videl novinový portrét Nicolae Ceausesca.
Zdá sa mi, že by som si dunajské epizódy mohol pripomínať donekonečna. Myšlienka sa usadí tam alebo tam, ale prúd ju v okamihu schytí a odnesie do hlbín spomienok, utopí ju vo víre dávnych udalostí, ktoré po rokoch vyzerajú ako zázračné preludy. Áno, Dunaj okrem vôd unáša aj naše myšlienky, naše túžby a sny. A tie padnú za obeť tisícročným sumcom, ktoré číhajú v kalných labyrintoch dunajskej Delty.