Foto: Alex Majoli
Po hrozných skúškach storočia, ktoré máme za sebou, nám nakoniec bolo dožičené stať sa svedkami nečakaného a radostného obratu: mám na mysli nekrvavý rozpad sovietskej ríše, tú zlomovú, ťažko uchopiteľnú udalosť, ktorá sa odohrala podľa vlastných zákonov, tak ako sa odohrávajú veľké živelné prírodné udalosti, akým sa zvykneme prizerať s úžasom či hrôzou bez toho, aby sme ich mohli ovplyvniť. Keď sa potom celá tá veľká pevnosť s dunením zrútila, všade sa rozhoreli radostné ohne a začala sa bezstarostná oslava. Až keď doznela prvá eufória, začali sme myslieť na dedičstvo, hroznú pozostalosť toho odumretého giganta a z tej stiesnenej atmosféry sa odrazu vynorila európska myšlienka.
Presnejšie povedané, plán európskej menovej a colnej únie. Nehovorilo sa o idei. Vlastne sme boli skôr radi, že neblahé storočie ideí sa skončilo. Zdalo sa, že so zmiznutím poslednej totalitnej ríše zmizla aj posledná totalitná ideológia a že štátny socializmus, rozvinutý na bludnú vieru, nemá v Európe miesto. Tým viac však v nej môže mať miesto menová a colná únia, tá opatrná, ale jasnozrivá a zmysluplná myšlienka. Európa, odkedy siaha pamäť, je upísaná racionalistickým tradíciám, a napriek tomu, že jej dejiny priniesli aj iracionálne štátne formy a že slúžila absurdným silám, zakaždým to vzápätí odsúdila. Tak prečo by sme práve teraz mali takémuto systému inštitúcií – mimochodom, úplne potrebnému – ako je Európska únia mali dávať nejakú ideu, idealizovať ju, či až ideologizovať?
Avšak tento pragmatizmus, čo zavládol v rokovacích sálach, z ktorých sa dali vnímať iba útržky z finančných diskusií strán zápasiacich o vlastné záujmy, sa ukázal byť jazykom, ktorému vo východoeurópskych krajinách – čo práve znovuzískali nezávislosť – mnohí veľmi nerozumeli, možno nikto. Tieto krajiny zostali ponechané samy na seba a čo ako čudne to znie, po vynútenej istote pod cudzími okupačnými mocnosťami prevážili bezradnosť a strach. Márne bolo duté potľapkávanie po pleciach a frázy ako: „čo patrí k sebe, to spolu zrastie“ – rany sa dodnes nezahojili a namiesto dynamiky obnovy vzniklo skôr ideologické vákuum.
Bol to dôležitý moment, lebo vtedy sa – myslím – rozhodovalo o osude Európy, osude nás všetkých, ktorý teraz prežívame pod dojmom nečakaného rozpadu toho, na čom sme sa už dávno zhodli, radikalizácie, strachu z teroru a bezmocnosti voči tomuto všetkému. Genocída v Juhoslávii zreteľne ukázala, že Európa sa zdráha prijať ťaživé dedičstvo, ktoré jej zanechal sovietsky kolos. Niekoľko rokov sme si jednoducho netrúfali vnímať, že na juhovýchodeourópskej hranici sa črtá pažerák apokalypsy, ktorý dnes, o pätnásť rokov neskôr, hrozí, že pohltí celý svet. Možnože sú to silné slová, ale necítim potrebu ospravedlňovať sa za ne. Som presvedčený o tom, že prišla hodina pravdy, keď namiesto populistických fráz, právnickej nadutosti a politickej manipulácie myslenia potrebujeme skutočnú analýzu faktov.
Dnes sa veľa hovorí o „starej Európe“, o jej tradíciách, o európskej kultúre a o tom, aké je nepochybné, že kríza, ba štiepenie, ktorého sme dnes svedkami, je predovšetkým kultúrnej povahy. Európa dnes čelí zásadným otázkam, podobne im čelila roku 1919 alebo 1938 a zápasí s nimi rovnako nerozhodne, ako s nimi zápasila vtedy. Ako je to možné, po tom, čo sme po storočia od Druhej svetovej vojny nepočúvali o ničom inom, ako o dôležitosti pamäti, o obludnosti vojny, o tom, ako musíme mať stále pred očami poučenie, plynúce z holokaustu a systému gulagov, aby sa takéto hrôzy, ako sme vraveli, už nikdy nevrátili?
Určite nie je ľahké spomínať. Pred nejakým časom som bol na výstave o zločinoch Wehrmachtu, a prekvapilo ma, ako som sa tam ako cudzinec zdvorilo, s nezúčastnenou tvárou snažil zachovať odstup, aby ma neprikvačil des vystavovaného materiálu. Žeby som zabudol, že som bol sám týmito hrôzami postihnutý a že som ich sám prežil? Žeby som zabudol na pach toho svitania s topiacim sa snehom, keď duneli salvy z pušiek? Nedeľný večer v lágri, keď strážnici v krematóriu mali ešte v hlavách sviatočný zákusok? Nie, nezabudol, ale po tom, čo som to dal do slov, to všetko vyhorelo, a akosi to vo mne utíchlo.
Nerád si ten pokoj pripúšťam, napriek tomu, že presne toto je nutné: lebo hanba, ktorá hovorí z týchto obrazov, z týchto dokumentov, sa týka všetkých nás, bez ohľadu na to, či sme boli tam, kde si ľudia museli hĺbiť vlastný masový hrob, do ktorého ich potom ich blížni postrieľali, alebo či sme len dedičmi týchto hrozných faktov, ktorých sa nikdy nebudeme môcť zbaviť.
Charakteristickým fenoménom dvadsiateho storočia bolo, že politika a kultúra sa stali nielen protikladmi, ale až nepriateľmi. V tomto strašnom storočí straty hodnôt sa zo všetkého, čo predstavovalo nejakú hodnotu, stala ideológia. Nikdy nebolo také zjavné ako teraz, že existujú prinajmenej dve Európy, v ktorých sa spoločné dejiny, spoločná európska skúsenosť odrážajú dvojakým spôsobom. Jestvuje všeobecná zhoda, že demokracia je spoločenským zriadením, keď to však presnejšie premyslíme, je demokracia skôr kultúra než púhy systém – slovo kultúra tu používam v akomsi záhradníckom význame. V západnej Európe demokracie organicky vyrástli, z pôdy spoločenskej kultúry, z hospodárskych, politických a s mentalitou súvisiacich daností, pomocou úspešných revolúcií či veľkých spoločenských kompromisov.
V strednej a východnej Európe naproti tomu bola demokracia zavedená najprv ako spoločenský poriadok – ak vôbec bola – a tomu sa spoločnosť namáhavou, miestami bolestnou prácou prispôsobovala. No nebolo to tak aj s takzvaným socializmom? Na mnohých územiach sa budoval rovno na feudálnom systéme, a groteskné na tom bolo práve, že ideológia povýšená na štátnu vieru bola v úplnom protiklade s praxou. Tento brutálny rozpor sa dal preklenúť len prostriedkami teroru a následky sú citeľné podnes.
Mali by sme mať jasno v tom, že skutočným nóvom dvadsiateho storočia bol totalitný štát a Osvienčim. Antisemitizmus devätnásteho storočia si napríklad sotva ešte dokázal či chcel predstaviť Endlösung. Osvienčim teda možno vysvetľovať aj bežnými, archaickými , ak nepoviem, klasickými, pojmami antisemitizmu. Musíme pochopiť, že tu neexistuje jasná, organická súvislosť. Naša doba nie je vekom antisemitizmu, ale vekom Osvienčimu. A antisemita dneška sa už neobracia proti Židom, ale chce Osvienčim, holokaust. Eichmann v jeruzalemskom procese vypovedal, že nikdy nebol antisemita, a hoci prítomní na mieste prepukli v smiech, ja vôbec nepovažujem za vylúčené, že hovoril pravdu. Totalitný štát, na to, aby zavraždil milióny Židov, napokon ani natoľko nepotreboval antisemitov, ako dobrých organizátorov. Povedzme to jasne: žiadny štátny či stranícky totalitarizmus nie je možný bez diskriminácie, no totalitnou formou diskriminácie je nutne masové vraždenie.
Nie je ľahké žiť s bremenom našich spoločenských skúseností. Nie je ľahké byť konfrontovaný s brutálnym faktom, že ten najhlbší bod existencie, na ktorý človek v minulom storočí klesol, nie je len skľučujúci príbeh jednej či dvoch generácií, ale že zároveň predstavuje generálnu možnosť človeka, čiže, skúsenostnú normu, zahrnujúcu za určitých okolností aj našu vlastnú možnosť.
Kedysi bol človek Boží tvor, tragická kreatúra, odkázaná na Spásu. Túto osamelú bytosť nechal ideologický totalitarizmus najskôr rozpustiť v mase, potom ju zatvoril do múrov uzavretého štátneho zriadenia a nakoniec ju degradoval na neživú súčiastku mašinérie. Už nepotrebovala spásu, pretože už za seba neniesla nijakú zodpovednosť. Ideológia ju olúpila o jej vesmír, o jej osamelosť a o jej tragický rozmer ľudského osudu. Zatlačila ju do determinovanej existencie, v ktorej bol jej osud daný pôvodom, priradením k rase alebo triede. A spolu s ľudským osudom bola olúpená aj o ľudskú skutočnosť, o čisté vnímanie života. Stojíme nechápavo pred zločinmi, ktoré boli možné v totalitnom štáte. Ale stačí, keď si sprítomníme, ako nový kategorický imperatív – totalitná ideológia – nahradil mravnosť a ľudskú fantáziu.
Táto problematická situácia sa – potrebným a dlho očakávaným – rozšírením Európskej únie na východ nestala ľahšou. Východoeurópske národy získali vlastne slobodu bez toho, aby pre to mohli veľa urobiť. Iste, bolo tu berlínske povstanie roku 1953, maďarská revolúcia 1956, pražská jar 1968, poľské hnutie Solidarita 1980. Boli to samé školy trpkosti. Významnú historickú udalosť spoznáme podľa toho, že má pokračovanie – ako vieme od francúzskeho historika Fernanda Braudela. Nuž, žiadna z týchto udalostí nemala organické pokračovanie. Mali však následky: represie, vytriezvenie, čoraz skľučujúcejšie prežívanie faktu, že sme ponechaní sami na seba. Tieto národy nakoniec už neverili, že by mohli zmeniť svoj osud. Všetci chceli, aby sa systém zrútil, ale nikto tomu neveril, nikto pre to nič nerobil. A keď sa systém potom zrútil bez toho, aby sme ten pád sami privodili, pretierali sme si oči, s údivom, ak nie dokonca v rozpakoch z novej situácie.
Keďže sme si slobodu sami nevybojovali, naše hodnoty, ktoré slúžili predovšetkým ako národné a individuálne stratégie prežitia, zrazu javili ako nepoužiteľné, ak nie priam ako trápna kolaborácia. Práve preto prežívala povážlivá časť tejto spoločnosti slobodu, ktorá jej spadla do rúk, v podstate ako kolaps. A keď potom hľadala oporu a vystierala ruky k západným demokraciám, musel jej stačiť krátky stisk ruky, povzbudivé potľapkanie po pleci. Západná Európa sa nevedela rozhodnúť, čo si so svojimi východoeurópskymi susedmi počne, a z perspektívy chudobných príbuzných to vyzeralo ako arogancia. Prijímali ju s roztrpčením. So získanou slobodou sa teda neuvoľnil duch obnovy, uvoľnil sa skôr duch zlej minulosti, resentimentu, znovu rozdrásaných národných starých rán, niekde resentimentu zvrhnutého do podoby vraždenia a genocídy, inde ako pretrvávajúci, vytrvalý nacionalizmus skrytý pod maskou demokracie.
Aj tí najhorší kuvici boli šokovaní nečakanou životaschopnosťou ideí, ktoré sme považovali za dávno pochované, spôsobov myslenia, ktoré mali byť dávno prekonané – a po rokoch 1989-1990 tu boli. Bolo to, ako keby sa pri veľkej, s námahou a disciplinovane prevedenej explózii zabudlo na nejaký prvok, dôležitý pre proces fúzie, a ten teraz, odtrhnutý z reťaze, so syčaním krúži okolo vlastnej osi ako granát, čo zostal z minulej vojny a teraz ide vybuchnúť. Kto by si pomyslel, že „zamatová revolúcia“ bude nakoniec pre východoeurópske národy ako stroj času, ktorý ich nebude unášať dopredu, ale dozadu v čase, takže môžu pokračovať v detských hrách tam, kde ich roku 1919, na konci Prvej svetovej vojny, prerušili? Tak, ako keby sa medzitým nebol odohrali ten najkrvavejší a najtraumatizujúcejší príbeh Európy, na ktorom sa zúčastnili aj oni, ba práve oni mimoriadne aktívne a neľútostne, príbeh, s ktorým sa však doteraz ešte nevyrovnali, na ktorý rýchlo zabudli.
Niet pochýb, že sme na začiatku 21. storočia v etickom zmysle ponechaní sami na seba. V tomto vyššom zmysle chápané dobro ľudstva leží mimo jeho historickej existencie – no nie vo vyhýbaní sa historickým skúsenostiam, ale naopak, v ich prežívaní, v ich osvojovaní a tragickej identifikácii s nimi. V časoch deprimujúcej, všetku nádej ničiacej všadeprítomnosti totalitných dejín je vedenie jedinou dôstojnou záchranou, jediným dobrom. Len vo svetle tohto prežívaného vedenia sme vstave spýtať sa, či z toho všetkého, čo sme napáchali a čo sme vytrpeli, budeme ťažiť hodnoty, ostrejšie povedané, či svojmu vlastnému životu pripíšeme hodnotu alebo či naňho zabudneme ako pacient postihnutý amnéziou, či ho dokonca zahodíme, ako ho zahadzujú samovrahovia? Pretože radikálny duch, ktorý robí z potupy a hanby dedičnú hmotu, je zároveň aj oslobodzujúcim duchom, a ten bezo zvyšku odkrýva nákazu nihilizmom, nie preto, aby prenechal týmto silám voľné pole, ale, naopak, preto, že vie, že tým obohatí svoje vlastné vitálne sily
Na konci toho, čo chcem povedať, mi môžete vytknúť, že ste odo mňa nedostali ani jeden konkrétny, rukolapný návrh. Naozaj veľmi nerozumiem politike, ani ekonomike či administratíve. Neviem, ako sa má vyriešiť otázka utečencov, neviem, ako sa dá odstrániť terorizmus. Jedno však viem celkom iste: civilizácia, ktorá nedeklaruje jasne svoje hodnoty, alebo sa za deklarované hodnoty nepostaví, ide v ústrety úpadku, slabosti staroby. Ako som už povedal, sme odkázaní sami na seba, musíme si svoje hodnoty sami tvoriť, deň za dňom, oným vytrvalým, aj keď neviditeľným pôsobením, ktoré nakoniec takéto hodnoty vynesie na svetlo a pomôže na svet novej európskej kultúre. Keď myslím na budúcu Európu, predstavujem si silnú, sebaistú Európu, Európu, ktorá je vždy ochotná vyjednávať, ale nie je oportunistická. Nezabúdajme, že sama Európa vlastne vzišla z heroického rozhodnutia: keď sa Atény rozhodli, že sa postavia na odpor Peržanom.